Kto prekročí krištáľovo čistú vodu Tichého potoka pocíti tichosť tatranskej doliny. Bez zvukov traktorov a píl, ale aj vravy turistov vkročíme do pravej divočiny, kde by sme turistické značenia hľadali len márne. Chodníčky sa tratia a my sa ocitáme tvárou v tvár divočine. Bez povolenia sa sem však nesmie.
Stúpame vyššie a vyššie, pri prekračovaní popadaných stromov cítime teplo vzniknuté ich rozkladom a vlhkosť divokého lesa. Táto časť krajiny zostáva nemenná, ak sa príroda nerozhodne inak. Tichá dolina spoločne s Kôprovou dolinou sú pomyselnými archami – chránia a poskytujú domov druhom, ktoré by sme inde hľadali len márne.
Nie vždy sa podarí vzhliadnuť divú zver. Stopy po nej však jej existenciu potvrdzujú. Odhryznuté vrcholky jarabín či odhryznutá kôra stromov sú výsledkom činnosti medveďa.
Voda prúdi potokom, prekonáva prekážky, ktoré krotia jej nespútanosť.
Ako pri reťazovej reakcii prikladáme prst k ústam a posúvame sa ďalej. Vstupujeme do územia medveďov, do divokej prírody, ktorú treba rešpektovať. Tichá dolina mení na tichých aj nás. Stromy, voda či zver s ňou však uzavreli nepísanú dohodu. Len oni tú tichosť môžu prehlušiť.
Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy o Tatrách a slovenskej divočine. Partnerom vydania je Férová Nadácia O2, ktorá v rámci svojich aktivít podporuje projekty, ktoré zo Slovenska robia otvorenejšiu a vzdelanejšiu krajinu. Viac informácií o jej činnosti a fungovaní nájdete na www.spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.