„Mami, tati, som gay.“ Prečítajte si ako sa rodičia vysporiadali s inou orientáciou svojich detí

8 rodičia nám prezradili, ako prijali orientáciu svojho dieťaťa, aj akým spôsobom to ovplyvnilo vzťahy v rodine.

Povedať o svojej orientácii rodičom je pre mnohých ľudí viac ako náročné. Mnohí sa boja odsúdenia a toho, že si naštrbia inak dobre fungujúce vzťahy. Opýtali sme sa preto rodičov detí s inou orientáciou, ako sa s touto skutočnosťou vysporiadali.

Všetkým rodičom sme položili 3 otázky:

  1. Ako vám vaše dieťa oznámilo, že je inak orientované?
  2. Aká bola vaša reakcia a ako ste sa s tým vysporiadali?
  3. Ovplyvnilo to nejakým spôsobom váš vzťah?

Prečítajte si ich úprimné odpovede.

Pozn. red.: Nie všetci rodičia si priali uviesť svoje celé meno či svoju fotografiu. Ich želanie sme rešpektovali.

Zuzana Žaludková, mama Dušana a Jakuba

1. Bolo to skoro pred piatimi rokmi, ale aj teraz mám ten obraz živo pred očami. Blížili sa Vianoce a po celodennom zhone sme sedeli s Duškom v obývačke, rozprávali sa a mojkali. Opäť ma tak, ako často predtým zaujímalo, či sa v jeho živote ešte neobjavilo nejaké dievča. Pripadalo mi to prirodzené, keďže už bol na vysokej škole. Máme dvoch dospelých chlapcov a túžobne očakávame príchod mladej ženy do našej rodiny. V tom momente som zazrela na jeho tvári zvláštny výraz. Niečo ako úľak. „Nebude to dievča, ale chlapec,“ povedal mi.

2. Odrazu som mala pocit, že prestanem dýchať, že mi príde zle. Bola som červená v tvári, srdce mi bilo ako zvon a nedostával sa ku mne vzduch. Povedala som len: „Zavolám ocka, aby sme to počuli obaja.” Teraz už viem, aké to bolo pre Duška ťažké. Aký nesmierne odvážny a úžasný bol. Prirodzene nasledovali otázky, slzy, výčitky, obviňovanie samej seba ako matky. Vždy som si o sebe myslela, že som tolerantný človek. Ak sa vás však téma homosexuality dotkne osobne, nie je to  také jednoduché. Aspoň pre mňa nebolo. Duško nám dal na všetky otázky odpovede. Svojou orientáciou si už bol absolútne istý. Ubezpečil nás, že nikde sa chyba nestala, že v živote a v samotnej prírode sú tieto veci prítomné, bežné a nie zriedkavé. Jeho otec Dušan to zvládol geniálne. Ťažké životné údely zvláda racionálne a pokojne, za čo ho nesmierne ľúbim. Mne ako mame sa začali premietať rôzne scenáre z filmov, možné nebezpečenstvo a odsúdenie našou neliberálnou spoločnosťou. V noci sme sa držali za ruky a viedli dlhé rozhovory. Keďže doma bol starší syn Jakub, bol pre nás všetkých oporou v zvládnutí tejto novej situácie.

3. Obaja s manželom sme otvorení ľudia a celá situácia iba posilnila našu toleranciu. Inakosť nášho syna nás posunula a ukázala nám, že treba vytvárať priestor na nové rodinné tradície. Uvedomili sme si, ako silno Duško potrebuje našu lásku a uznanie, ktoré inak orientovaní  ľudia v dnešnej konzervatívnej a konzumnej spoločnosti, žiaľ, nedostávajú. A pritom stačí tak málo – otvoriť srdcia a byť čestný. K sebe, svojim blízkym a priateľom. Duško je úžasný syn, študuje v zahraničí a má takmer trojročný vzťah s Jessym. My tento vzťah podporujeme a tešíme sa z neho. Pevne veríme, že našou úprimnou výpoveďou povzbudíme ľudí, aby o sebe rozprávali a nebáli sa odmietnutia. Veď dúha je predsa (pol)kruh. Krásny, farebný a plný pestrofarebného života.

Jozef Belej, otec homosexuálov Martina a Michala

1. Z mosta do prosta (úsmev).

2. Ako som reagoval? Už si poriadne nepamätám, ale pokiaľ viem, nebola to nijaká násilná reakcia (úsmev). Dodnes som sa s tým nevysporiadal, ale láska k dieťaťu je dôležitejšia než nejaké moje pocity.

3. Náš vzťah to ovplyvnilo, aj v dobrom, aj v zlom. Možno sme menej vysmiati, ale o to odolnejší. Dokážeme sa podoprieť viac, ako keby sme mali „normálne“ deti.

Janette Luzárová, mama Nikoly

1. Dcéra mi to oznámila spontánne. Najprv som to brala ako rebelantstvo, ale časom mi došlo, že je to naozaj tak.

2. Moja reakcia bola úplne normálna, vôbec to so mnou nepohlo. Hlavne nech je ona šťastná, to je dôležité.

3. Náš vzťah to vôbec neovplyvnilo, nič sa nezmenilo. Je to moja dcéra a ľúbim ju stále rovnako.

Mama Zuzany Lipatiovej

1. Keďže svoje dieťa milujem, zmenu v jej správaní sme spolu s otcom vycítili aj sami, takže to pre nás nebol žiadny šok ani prekvapenie.

2. Pravdaže trošku ma to mrzelo, každá matka si predstavuje biely závoj a vnúčatá, ale keďže bola šťastná Zuzka, boli sme šťastní spolu s ňou, neriešili sme to.

3. Náš vzájomný vzťah to absolútne  neovplyvnilo. Prežívam spolu s ňou jej lásky i sklamania a na jej živote sa mi nezdá nič nenormálne.

Mama Tomáša Androviča

1. Syn ma pozval na večeru a veľmi slušne a opatrne sa mi priznal k svojej orientácii. Zo začiatku som nechápala, o čo ide alebo skôr som asi nechcela chápať. Až po ďalších synových slovách som si začala uvedomovať, čo mi hovorí.

2. A aká mala byť moja reakcia? Je to môj syn, ale dodnes sa vyrovnávam s tým, že nebudem mať vnúčatá. Keď raz svoje dieťa milujete, tak ho milujete so všetkým dobrým aj zlým a je jedno či je homosexuál, heterosexuál, bisexuál alebo drogovo závislé. A takto by som mohla menovať ďalej. Snažíte sa dieťaťu pomôcť a nie ho znemožniť. Ale vyrovnať sa s tým musí každý rodič sám. Ja som sa s tým vyrovnávala roky a nemôžem povedať, že som s tým už úplne vyrovnaná, ale ako som už napísala, je to môj syn.

3. Ako to ovplyvnilo náš vzťah? Zo začiatku som mala ja problém sama so sebou, ale našťastie mám skvelého manžela, ktorý má chápal, podporoval a pomohol mi stotožniť sa s tým. Keby nie jeho, tak mi to trvá ďaleko dlhšie. Môj vzťah sa k synovi nezmenil, stále ho ľúbim rovnako.

L. J., mama Viktórie

1. Predchádzali tomu udalosti, ktoré pre mňa boli desivé. Zistila som, že sa moja dcérka sebapoškodzuje. Vydesila som sa a pátrala prečo, kde som urobila chybu a čo ju k tomu vedie. Navštívili sme psychológa, snažila som s ňou rozprávať a sama prísť na to, prečo si to robí. Ona stále opakovala, že je zlá, hnusná, že si nezaslúži nič, že sa za ňu máme hanbiť. Bolo hrozné počúvať to od dieťaťa, ktoré bolo vždy šťastné, usmievavé, prítulné a milé. Až z nej vyšlo, že je na dievčatá. Bože, ako mi odľahlo.  „Pre toto si ubližuješ? Veď to mi vôbec nevadí. Mne je jedno, či budeš šťastná s mužom, alebo ženou. Len buď šťastná,” povedala som jej. Bola to úľava pre mňa a aj pre ňu.

2. Nevidím v tom žiadny problém, čo sa nášho vzťahu a mojej lásky k nej týka. Je to moja dcéra, budem pri nej vždy stáť, podporovať ju a chrániť. Viem, že sú ľudia, ktorí jej dajú pocítiť svoj negatívny postoj, no na to musí byť pripravená, musí byť silná a rozumná. Toto bude v jej živote ťažšie, ale má nás.

3. Myslím si, že nás to zblížilo. Som na ňu hrdá, že sa v takom mladom veku odhodlala povedať, čo cíti. Urobila si v hlave jasno a teraz žije slobodne, šťastne a bez pretvárky. Má úžasnú priateľku, ktorá sa pre našu rodinu stala darom. Keď ich spolu pozorujem, priala by som každému taký vzťah. Vzťah plný porozumenia, podpory, lásky. Cítiť z nich šťastie a to je nádherné.

Denisa K., mama Dušana

1. Podľa určitých indícií som to tušila už dávno, asi v 13 – 14 rokoch som sa ho na to priamo spýtala. Poprel to, bál sa mi povedať pravdu. Asi v 16 rokoch mi povedal jednoznačne: „Som gay.“

2. Keďže som to v sebe riešila už roky predtým, ale v kútiku duše si človek stále necháva malú nádej, že snáď nie, poplakala som si, nie jednu noc, ale na druhej strane sa mi uľavilo. Tá neistota ma ničila. Najviac ma trápila obava, že jeho život bude oveľa ťažší, hlavne na Slovensku. Nie samotný fakt, že je gay. Každá normálna matka chce, aby jej dieťa bolo šťastné. Asi hlavne preto som ho od detstva viedla k tomu, aby cestoval a vedel dobre cudzie jazyky, nech si môže vybrať to najlepšie miesto pre slobodný život. Snažila som sa byť nesebecká,  pretože mať dieťa ďaleko od seba, nie je pre matku nič jednoduché. Chce ho mať tu a pre seba, hlavne, keď je jedináčik.

3. Manžel to znášal veľmi zle, došlo ku konfliktom medzi ním a synom a výrazne to ovplyvnilo aj náš vzťah. Dala som mu jednoznačne najavo, že ma nesmie nútiť vybrať si medzi ním a naším jediným synom. Prehral by na plnej čiare a on si to uvedomil. Je z výchovy v rodine plný predsudkov, takže je to ťažké. Už sa s tým ako-tak vyrovnal. Ale o vzťahoch syna nechce, bohužiaľ, nič vedieť. Náš vzťah to ovplyvnilo zásadným spôsobom, ale ustáli sme to. Budúcnosť je vo hviezdach.

Iveta Balocová, mama Romana Samotného

1. Bolo to už dávno, ani si nespomínam, ako mi to vlastne povedal.

2. Určite ma to vtedy zaskočilo, ale prijala som to. Veľa sme sa spolu rozprávali a ja som pochopila, že ho nechcem stratiť.

3.  Ešte viac to upevnilo náš vzťah, takže spolu s láskou riešime naše radosti i starosti.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy o inakosti a potrebe tolerancie. Práve o tejto téme sa v uliciach nášho hlavného mesta v týchto dňoch hovorí o čosi viac ako inokedy. 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Víkendové čítanie: Pozerajme sa aj na inakosť rovnakými očami

Hlásime sa k myšlienkam otvorenej spoločnosti, ale zabúdame na to, že slová nie sú činy. Koľkokrát sme sa zastali niektorej menšiny, snažili sa ju pochopiť a vypočuli si, čo potrebuje?

Svet je farebný. Je v ňom množstvo vecí, javov a odlišností, z ktorých si veľa umelcov, vedcov a otvorených ľudí berie inšpiráciu, no mnohí z nás inakosť často nedokážu prijať.

Byť iný nie je ľahké. Mať fyzický či mentálny hendikep, inú farbu pokožky, vyznávať inú vieru či kráčať ruka v ruke s človekom rovnakého pohlavia. Zamysleli sme sa niekedy nad tým? Možno nie. Prvé, čo nám často prebehne mysľou pri pohľade na niekoho „iného“, je to, aké je to odpudzujúce či neprípustné.

K úplnej tolerancii všetkého, čo sa vymyká „normálu“ stanovenému väčšinovou spoločnosťou, máme ešte ďaleko. Nie sme dostatočne vyspelí a pripravení prijať inakosť a považovať ju za našu súčasť, za súčasť spoločnosti, v ktorej spolu žijeme. Máme pred sebou dlhú cestu, a to nielen v otázkach homosexuality.

Toto víkendové vydanie Sódy sme sa rozhodli venovať inakosti a potrebe tolerancie, o ktorej sa v uliciach nášho hlavného mesta v týchto dňoch hovorí o čosi viac ako inokedyAby sa nám u nás dobre žilo, mali by sme sa všetci snažiť nielen o akceptáciu, ale aj o pochopenie všetkých skupín našej spoločnosti.

V tomto vydaní nájdete:

Psychologička Barbora Kuchárová: Chceme od ľudí, aby prijali inakosť, ale oni často nevedia prijať ani sami seba. Naša spoločnosť nie je vychovaná tak, aby na akúkoľvek inakosť nazerala rovnakými očami. Prečo je to tak a čo by sme s tým mohli urobiť? Na tieto a mnohé ďalšie otázky sme hľadali odpovede spolu s uznávanou psychologičkou.

Alex Vlčko: Čím je spoločnosť otvorenejšia, tým menej je izolácie. Marketingový manažér Alex žije na Slovensku so svojím brazílskym priateľom, v jeho rodnej krajine sú manželmi. Prečítajte si príbeh Alexa, ktorý hovorí o tom, s čím všetkým sa stretáva v bežnom živote a čo by inak orientovaným ľuďom u nás naozaj pomohlo.

„Mami, tati, som gay.“ Prečítajte si, ako sa rodičia vysporiadali s inou orientáciou svojich detí. Zdanlivo jednoduchej vete predchádzajú hodiny vnútornej dilemy, sebapoznania a presviedčania, že všetko bude fajn. A po jej vyslovení zase prichádza množstvo otázok rodičov. Každý z nich to zvláda inak, ôsmi nám porozprávali, ako sa s tým vyrovnali oni.

5 známych tvárí, ktorí bojujú za práva ľudí s inou orientáciou. Mienku v spoločnosti výrazným spôsobom ovplyvňujú nielen médiá, ale aj známe tváre, s ktorých názormi sa dokážu mnohí stotožniť. Vybrali sme pre vás päticu ľudí, ktorá sa snaží o zrovnoprávnenie LGBT ľudí.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac