Vlogerka Lenka: Vďaka vlogovaniu zažívam úplne nový svet

Vlogovanie je fenomén, ktorý neustále silnie a môže byť zdrojom nemalých príjmov. Vyžaduje však trpezlivosť, dobré nápady, kvalitnú techniku a tiež stratu súkromia, hovorí úspešná vlogerka Lenka.

Lenka pracuje na plný úväzok v IT firme a popri tom už 4 roky natáča videá na YouTube, kde má už takmer 90-tisíc odberateľov. Neznáša nudu, rada trávi čas s rodinou a kamarátmi, je a smeje sa.

Baterky si chodí dobíjať do posilňovne a vybiť do prírody. V rozhovore prezradila, koľko času jej vlogovanie zaberie, čo všetko už vďaka nemu zažila a či sa ním dá na Slovensku živiť, akú využíva techniku a ktoré témy sú pre ňu tabu.

Kedy si začala (video)blogovať?

Videá na YouTube som začala natáčať v roku 2012 a je mi jasné, že si teraz ľudia začali počítať, že im to nejako nevychádza. Mala som totiž dva roky prestávku, počas ktorej som dokončila vysokú školu, zamestnala sa a osamostatnila sa.

Popri vlogovaní máš normálne zamestnanie. Nestojí ťa to potom všetok voľný čas?

Stojí ma to veľa voľného času, ale tak isto ako moje zamestnanie ma baví aj vlogovanie, takže to neberiem ako niečo negatívne. Ak človek chce, stihne veľa vecí. Ja televízor nepozerám, niektorí ľudia prídu o piatej z práce a sedia pri ňom do jedenástej. Ja ten čas využívam inak.

Je pre teba natáčanie videí len záľubou alebo aj istým zdrojom príjmu?

Natáčanie je pre mňa primárne záľubou, no teším sa, že mám z neho aj príjem.

Čo je na vlogoch z tvojho pohľadu najťažšie?

Ak mám energiu a chuť, tak je to jednoduché. Vtedy mám nápady, točí sa mi ľahko a postprodukcia mi trvá iba pár hodín. Ale ak nevládzem alebo som smutná, je ťažké všetko. Niekedy som mala najradšej samotnú postprodukciu, teraz je to opačne. Teraz najradšej natáčam.

„Ak človek chce, stihne veľa vecí. Ja televízor nepozerám, niektorí ľudia prídu o piatej z práce a sedia pri ňom do jedenástej. Ja ten čas využívam inak.“

Čo by si odporučila začínajúcim youtuberom, resp. vlogerom? Akým chybám by sa mali vyhnúť, na čo by si mali dávať pozor a kedy by podľa teba nad vlogovaním vôbec nemali uvažovať?

Nech do toho idú naplno s nadšením a radosťou, bez veľkých očakávaní. Niekedy trvá veľmi dlho, pokiaľ si tvorca vytvorí komunitu, čo ho môže odradiť od tvorby.

Myslíš, že ľuďom viac záleží na technickej dokonalosti videa alebo skôr na jeho obsahu?

Najdôležitejšie sú sympatie divákov k tvorcovi, aby sa k nemu radi vracali. Potom je samozrejme dôležitá aj technika a obsah, no mne osobne je jedno či môj obľúbený tvorca natáča na techniku za 1 000 €, alebo 8 000 €, no nie každé jeho video ma kvôli obsahu zaujme. Takže obsah je pre mňa dôležitejší.

Čo najviac zaujíma tvojich followerov? Natočila si už video, ktoré ťa vzhľadom na počet reakcií a videní prekvapilo?

Samozrejme, súkromie. Natočila som už pár videí, pri ktorých som najprv váhala či ich vôbec zverejniť a nakoniec mali vysoké čísla sledovanosti. Doteraz nerozumiem, prečo práve tie, možno je to iba zhoda náhod.

Čo by si povedala, že spôsobilo v tvojej „kariére“ najväčší zlom? Kedy sa podľa teba stala z neznámej osoby obľúbená vlogerka?

U mňa počet odberov rástol prirodzene a plynulo, nebol to skok zo dňa na deň, ale uvedomila som si, že sa niečo deje, keď ma začali na ulici spoznávať ľudia približne po roku natáčania.

Sleduješ zahraničné trendy a prispôsobuješ sa im alebo staviaš na lokálnom obsahu? Čo podľa teba najlepšie funguje?

Zahraničnými trendmi sa určite či už vedome, alebo nevedome inšpirujem. Denne totiž pozerám veľa videí. Na slovenskej YouTube scéne sa orientujem, ale nemám ju takú napozeranú ako zahraničnú. Najlepšie stále funguje, keď je tvorca stotožnený s obsahom, ktorý vytvára. Ja nešpekulujem.

Zažila si vďaka blogovaniu niečo výnimočné? 

Zažívam výnimočné veci stále. Je to doslova nový svet, iné možnosti, plno nových skúseností, cestovanie…

Vloger je verejnou osobou. Má podľa teba táto forma prezentácie aj nejaké zásadné negatíva?

Našťastie som sa zatiaľ so žiadnymi zásadnými negatívami nestretla, ale, samozrejme, že každá minca má dve strany. Občas je výhodné, ak ma ľudia poznajú. Na druhej strane je škoda, že neexistuje gombík spúšťajúci „neviditeľný mód“. Asi každý chce mať aj súkromie.

Youtuberi a vlogeri dokážu výrazne ovplyvňovať názory a postoje ľudí, ktorí ich sledujú. Berieš to pri svojich videách do úvahy? Existuje v tvojom prípade niečo ako autocenzúra? Sú témy, ktorým sa nikdy venovať nebudeš?

Každý človek by mal mať určitý stupeň autocenzúry prirodzene či je, alebo nie je influencer. Ak príde chvíľa, kedy budem musieť robiť autocenzúru proti mojej vôli a nebudem môcť hovoriť veci, ktoré chcem, byť úprimná a sama sebou, odídem. Ani spolupráce, ktoré mám, ma necenzurujú, mojou podmienkou je prezentovanie vlastného názoru a takto fungujeme výborne. Určite by som nerozoberala citlivé témy, ako je politika, náboženstvo… To sa k môjmu konceptu videí jednak vôbec nehodí a jednak je môj kanál určený pre zábavu a relax.

Dá sa podľa teba vlogovaním na Slovensku živiť? Ak áno, ktoré oblasti sú na tom podľa teba najlepšie?

Už pár rokov sa aj u nás dá vlogovaním živiť. Neviem, aké oblasti sú na tom najlepšie, nezdieľame si s inými YouTubermi svoje príjmy, ale ak je niekto šikovný, preraziť sa dá vo všetkých sférach.

Pre každého influencera sú v súčasnosti dôležité kvalitné fotografie, ktoré publikuje na sociálnych sieťach. Ako si spomínaš na svoje začiatky a úroveň techniky?

Kvalita techniky stúpa míľovými krokmi každý rok. To, čo sme považovali za kvalitnú fotografiu fotenú mobilným telefónom pred 6 rokmi, je neporovnateľné s kvalitou fotografií teraz. Nikdy fotky z mobilných telefónov nebudú na úrovni zrkadloviek, ale už sa približujú rôznymi softvérovými vylepšeniami, viacerými objektívmi a náročnými prepočtami.

V súčasnosti používaš telefón od Huawei. Čím si ťa táto značka získala?

V roku 2012 som sa dozvedela o súťaži pre blogerov o mobilný telefón Huawei Ascend P6. Zaujal ma, lebo to bol v tom čase najtenší telefón na trhu a bol dostupný aj v bielej a ružovej farbe. Na tú dobu mala predná kamera rozlíšenie až 5 Mpx a robila bezkonkurenčne najlepšie selfie. Ideálny mobil na prezentáciu na môj blog, ktorý som v tom čase písala. Nečakala som ale vôbec, že súťaž vyhrám a už vôbec nie, že si ten telefón tak obľúbim. Potom som si našetrila peniaze na Huawei Ascend P7, potom som si po pár rokoch kúpila Huawei P9 a už sa to so mnou ťahalo. Teraz vlastním Huawei P20 Pro a som maximálne spokojná.

Ako najradšej fotíš? Máš overený spôsob, ako na to alebo rada experimentuješ?

Myslím si, že nejaký cit pre fotku mám, čo sa týka kompozície. Nemám ale jeden overený spôsob. Niekedy som fotila veľa na zrkadlovku, aby boli fotky krajšie, no už fotím iba mobilom, keďže už aj tam sa super pracuje s hĺbkou ostrosti a kvalita fotiek je perfektná aj na selfie kamere. Huawei P20 Pro má super funkciu vďaka umelej inteligencii, ktorú si môžete zapnúť. Tá rozozná fotenú scénu a upraví fotografiu čo najlepšie, fotí perfektne v noci aj bez statívu a využíva prediktívne zaostrovanie. Veľmi mi to uľahčilo a zrýchlilo prácu.

Čo je podľa teba dôležité na zhotovenie kvalitného záberu?

Nechcem sa tu miešať do remesla fotografom, ja som amatér. Iné fotky majú úspech na sociálnych sieťach a iné na výstave fotografií. Určite je to však jednoduchšie s kvalitnou technikou.

Ako u teba prebieha postprodukcia fotiek? Publikuješ niekedy fotky aj bez úprav? Aké aplikácie na úpravu sú svoje najobľúbenejšie?

Snažím sa svoje fotky upravovať čo najmenej. Veľa fotiek publikujem bez akýchkoľvek úpravy. Niekedy však upravím trochu tiene, svetlosť fotografie a expozíciu, to sa dá jednoducho upraviť aj v mobile bez použitia aplikácie. Ak fotím interiér alebo produktové fotografie, tam sa viac vyhrám s fotografiou, občas aj retušujem nedokonalosti.

„Niekedy som fotila veľa na zrkadlovku, aby boli fotky krajšie no už fotím iba mobilom, keďže už aj tam sa super pracuje s hĺbkou ostrosti a kvalita fotiek je perfektná aj na selfie kamere.“

Veľa ľudí dnes vloguje priamo na mobil. Patríš k nim aj ty?

Na mobile hlavne streamujem, ale skúšala som aj vlogovať na prednú selfie kameru a kvalita je výborná, takže sa tomu do budúcnosti určite nebránim.


Rozmýšľate nad rozbehnutím vlastného vlogu alebo len radi zachytávate výnimočné momenty? Špičkový smartfón Huawei P20 Pro môže byť ideálnou voľbou. S trojicou zadných kamier, jednou selfie kamerou a 128 GB úložiskom poskytuje dostatok miesta pre všetky vaše zážitky.

Chcete vedieť o modeli Huawei P20 Pro viac užívateľských informácií? Prečítajte si detailnú recenziu od O2 Guru a spoznajte všetky jeho funkcie.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Otestovali sme vlajkovú loď Huawei P20 Pro

Tento model splní všetky očakávania, ktoré od vlajkovej lode máte.

Čínsky výrobca Huawei myslel pri najnovších modeloch zo série P na všetky cenové kategórie a prívlastok Pro je pri tomto smartfóne naozaj namieste.

Precízne spracovanie

Huawei vie, ako vyrobiť smartfón tak, aby sa zaň nikto nemusel hanbiť. Vlajková loď P20 Pro vyzerá na ozaj vkusne, kombinácia kovu a skla dodáva zariadeniu elegantný nádych a spracovanie je veľmi precízne. Nevýhodou je, že na zadnej stene vidno každú šmuhu, čo je pri tomto materiáli štandard.

Zvýšená je aj kĺzavosť, napriek tomu však sedí telefón v ruke pohodlne. Konštrukcia je navyše odolná proti vode a prachu.

Žiarivý širokouhlý displej

Potešila ma veľkosť displeja 6,1“, ktorý pokrýva takmer celú prednú stenu. Vďaka minimalizácii rámikov pôsobí dojmom obrovského zariadenia, žiaden obor to však nie je.

Pomer strán 18 : 9 je v prípade telefónu od Huawei pozitívna novinka, pričom sa u konkurencie inšpirovali aj výrezom na hornej strane displeja. Mne osobne tento výrez prekážal a kazil dojem z obrazovky. Pre toho, komu tento doplnok nevyhovuje, existuje v nastaveniach možnosť softvérovo ho vypnúť.

Výkon, výdrž a výbava

To posledné, čo od vlajkovej lode očakávate, je slabý výkon a zasekávanie. Pri Huawei P20 Pro môžete na tieto negatíva hneď zabudnúť. Funguje naozaj plynule a bez akejkoľvek reakcie. Na mobilnom telefóne som robil to, čo obvykle – používal sociálne siete, prezeral web a videá, hral online hry a všetko fungovalo bez komplikácií či prehrievania.

Batéria mi vydržala takmer dva dni a to som jej dal naozaj zabrať. Už pomerne populárne bezdrôtové nabíjanie chýba, no vďaka technológii SuperCharge dobijete batériu na 100 % do niekoľkých hodín.

Nechýba ani čítačka odtlačkov prstov, ktorá je umiestnená na prednej strane pod displejom. Jej nastavenie je naozaj rýchle a to isté platí aj o identifikácii prsta. Ak pre vás toto zabezpečenie nie je dostatočné, nastaviť si môžete tiež odomknutie tvárou, ktoré je rovnako spoľahlivé. Potešilo ma, že snímač rozozná tvár aj z uhla.

Nový level mobilnej fotografie

Gro tohto modelu predstavuje fotoaparát. Ten predný má štandardne jednu šošovku a vďaka svojim 24 Mpx poteší každého milovníka selfie fotografií. Na zadnej strane sú umiestnené až tri šošovky, vďaka čomu je mobilná fotografi a na úplne inej úrovni. Pri použití všetkých troch zhotovuje fotky na takej profesionálnej úrovni, že bežný smrteľník si položí otázku, či ešte vôbec potrebuje zrkadlovku.

Rovnako ako pri predošlých modeloch s duálnym fotoaparátom poteší funkcia portrét, vďaka ktorej sa dopracujete k fotografii s bokeh efektom. Tretia šošovka prináša päťnásobný hybridný zoom bez straty kvality fotografie.

Vo fotoaparáte je navyše integrovaná umelá inteligencia. Tá napríklad ponúka funkciu, vďaka ktorej fotoaparát rozozná snímaný objekt a podľa toho prispôsobí nastavenia. Nápomocná je aj pri snímaní fotografi í za zlých svetelných podmienok. Spolu s optickou stabilizáciou tak zhotovíte kvalitné fotky aj v noci.

O2 Guru hodnotí: Kvalitný smartfón, do ktorého sa oplatí investovať

Huawei P20 Pro je vlajková loď, ktorá splní všetky vaše očakávania. Ak hľadáte naozaj kvalitný smartfón na profesionálnej úrovni, oplatí sa doň investovať. Odvďačí sa vám bezchybným výkonom s úctyhodnou výdržou, mobilnou fotografiou na úplne novej úrovni a dokonale spracovaným dizajnom.

Zapáčil sa vám tento smartfón? Rovnako ako všetky ostatné zariadenia z ponuky O2 aj Huawei P20 Pro môžete byť k akémukoľvek O2 Paušálu váš na začiatok už za 2 €.

Michal Pakos, O2 Guru

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac