Cestovateľ Milan Bardún: Aj keď je Slovensko malé, každý si tu nájde to, čo mu sedí najviac

„Slovensko sa z hľadiska turizmu zlepšuje, ale stále mu chýba prozákaznícka ústretovosť,“ tvrdí Milan, ktorý stojí za úspešným blogom Bez Mapy.

Po odchode z práce sa Milan Bardún rozhodol naplno venovať cestovaniu a svojmu blogu. A hoci prešiel kus sveta, nezanevrel ani na Slovensko a rád ho spoznáva. Jeho názory môžu síce pôsobiť kriticky, vychádzajú však z jeho bohatých skúseností.

Prečítajte si náš rozhovor nielen o miestach, ktoré treba navštíviť, ale aj o tom, čo by sme sa na Slovensku ešte mali naučiť.

Kedy si začal cestovať a čo ťa k tomu viedlo?

Myslím si, že som cestoval odjakživa. Vždy som sa niekde zatúlal, a potom ma nikto nevedel nájsť. Viedla ma k tomu chuť spoznávať nové veci a zisťovať, čo je za rohom. Niektorí ľudia tvrdia, že tí, ktorí veľa cestujú, pred niečím utekajú. Možno je to aj môj prípad – utekám pred nudou a stereotypom, ktorý by ma zničil.

Ktoré z miest ti utkveli v pamäti alebo si dokážeš predstaviť, že by si tam pokojne zostal aj žiť?

Sú to tri miesta – New York, Sydney a Bratislava. New York, pretože milujem ten ruch a tú inšpiráciu. Bol som tam viackrát ako v Prahe a chystám sa znova, na dlhšie. Všetky tie svetlá, ľudia, ktorí sa ponáhľajú a atmosféra mesta vo mne vzbudzujú pocit, že dokážem úplne všetko.

Sydney som si zamiloval na prvý pohľad, je to jedna veľká dedina. Austrálčania sú veľmi pohodoví a ani v samom biznis centre, priamo pod mrakodrapmi, som nemal pocit, že by tu panoval dáky stres. Sydney má pláže, parky a cítil som sa tam veľmi pokojne.

Posledným miestom je Bratislava. Narodil som sa tu a trávim tu v poslednej dobe veľa času. Do Bratislavy sa vrátim vždy, keď potrebujem prestávku od cestovania.

„Tí, ktorí veľa cestujú, pred niečím utekajú.“

Podľa čoho si vyberáš miesta, ktoré navštíviš?

Podľa lacných leteniek. Málokedy sa postavím a poviem si, že idem napríklad do Austrálie. Skôr je to tak, že keď vidím lacnú letenku, tak si ju kúpim a až potom idem do Austrálie. Sú, samozrejme, miesta, ktoré ma lákajú viac, ako je napríklad Južná Amerika alebo miesta, kam sa aktuálne nechystám vôbec, napríklad Čína alebo juhovýchodná Ázia.

Milujem latinskoamerickú kultúru, miestne jedlo, španielčinu a všetko, čo sa točí okolo Južnej a Strednej Ameriky. Poslednú zimu som tam strávil päť mesiacov. V novembri som začal cestovať po Kolumbii a odtiaľ som prešiel cez Panamu a Kostariku do Mexika a skončil v marci v Kalifornii. Táto časť sveta mi veľmi učarovala.

Prečo je cestovanie podľa teba dôležité?

To som ja nikdy nepovedal, cestovanie podľa mňa nie je dôležité. Poznám ľudí, ktorí necestujú vôbec a nemajú potrebu ísť ani raz za rok do Chorvátska. Neviem, prečo si ľudia myslia, že každý by mal cestovať, chodiť na pláže, piť kokosové orechy a dávať si fotky na Instagram. Skôr naopak. Ja to vidím tak, že každý by mal robiť to, čo má rád a čo ho napĺňa.

Ak ťa napĺňa pláž v Indonézii, cestuj. Ak ťa napĺňa podnikanie, podnikaj. Nie cestovanie je dôležité, ale spokojnosť so samým sebou. Dnes vládne trend, aby každý cestoval, lebo je to lacnejšie a dostupnejšie ako kedykoľvek predtým. Stačí si pozrieť, koľko nových cestovateľských blogov vzniklo za posledné dva roky. Ale aj to je len trend, ktorý prejde a príde niečo iné.

Ty ale necestuješ len po svete, ale aj po svojej rodnej krajine. Prečo sa Slovensko oplatí navštíviť? Mnohí Slováci radi jazdia na víkend spoznávať iné európske mestá, ale tie slovenské často nepoznajú vôbec. Prečo je to podľa teba tak?

Môžem spomenúť to naše klišé – hory, pivo a lacné jedlo v porovnaní s inými krajinami. Ale naozaj sa oplatí Slovensko navštíviť? Všetci moji známi z celého sveta, ktorí sa nejakým spôsobom dostali na Slovensko, najčastejšie v rámci eurotripu, boli iba v Bratislave. Väčšina turistov začne v Budapešti, ide cez Bratislavu do Viedne a skončí v Prahe.

Otázka je, prečo zostanú iba v Bratislave a nejdú napríklad do Tatier, do Košíc či k Liptovskej Mare? Slovensko sa nevie predať, úroveň informácií je veľmi nízka a infraštruktúra nedostatočná. Keď cestujem ja, auto si prenajímam výnimočne. Všade cestujem vlakom, autobusom a lietadlom. K tomu potrebujem dobré spojenia, krátke prestupy a informácie v angličtine.

Skúste poslať turistu napríklad z Bratislavy do Zuberca. Aj táto krátka cesta mu hromadnou dopravou zaberie celý deň – ak má to šťastie, že mu niekto v angličtine vysvetlí, kde má prestúpiť. A na to on nemá čas, lebo na svoju dovolenku dlho šetril a nechce sedieť vo vlaku, ktorý sa rozpadá. To je problém Slovenska, nedostatok informácií a zlá infraštruktúra.

„Slovensko sa nevie predať, úroveň informácií je veľmi nízka a infraštruktúra nedostatočná.“

Kde na Slovensku možno stráviť naozaj plnohodnotný víkend? Aké aktivity si možno u nás naozaj užiť? Nemyslím len hory, ale aj mestá.

Čo je plnohodnotný víkend? Hory, wellness, turistika či mestá? Ak mám hovoriť za seba, môj plnohodnotný víkend predstavuje splav niektorej z našich riek, prípadne jazda na bicykli národným parkom a večer perfektná sauna s vírivkou a pohárom bieleho suchého k večeri. Aj keď je Slovensko malé, dajú sa tu robiť rôzne aktivity a každý si tu nájde to, čo mu sedí najviac.

Ktoré mestá a miesta odporúčaš navštíviť? Ktoré sú tvojou srdcovkou?

Veľmi sa mi páči Chmarošský viadukt (železničný most pri Telgárte, pozn. red.) či akákoľvek turistika v Tatrách – nedávno som absolvoval túru k Vodopádom Studeného potoka a Rainerovej chate. Tiež som splavoval rieku Hron či navštívil zrúcaninu hradu Revište v Žarnovici.

Mojou najväčšou láskou je mesto Levoča, ktoré považujem, čo sa turizmu týka, za jedno z najrozvinutejších miest Slovenska. Okrem toho mám rád aj Košice a myslím si, že Bardejov má najkrajšie námestie na Slovensku. Ak by som mal pokračovať na západe, svoj život si viem celkom predstaviť v Trnave. A málokto to tuší, ale v okolí Bratislavy máme množstvo krásnych anglických parkov a kaštieľov.

„Mojou najväčšou láskou je mesto Levoča, ktoré považujem, čo sa turizmu týka, za jedno z najrozvinutejších miest Slovenska.“

Prekvapilo ťa niektoré zo slovenských miest? Povedal si si po jeho návšteve, že sa tam musíš vrátiť?

Mňa prekvapí vždy všetko, čo je pekné a upravené. Neznášam neporiadok, smeti, grafity a špinu.

Získali si ťa nejaké pamiatky?

Ja na pamiatky veľmi nie som, ani to nie je téma môjho blogu, keďže sa venujem zážitkovému a dobrodružnému cestovaniu. Ak by som si mal naozaj vybrať, bude to určite zrúcanina niektorého hradu. Už som spomenul hrad Revište v Žarnovici, ktorý je nádherný a aktuálne prechádza za pomoci dobrovoľníkov rekonštrukciou.

Môj obľúbený je aj hrad Branč, po ktorom som ako decko behával a hrával sa tam na schovávačku.

Hoci hovoríš, že na Slovensku je nedostatok informácií a slabá infraštruktúra, čoraz viac počúvame o tom, že úroveň služieb u nás stále rastie. Máš aj ty ten pocit?  Čo by si sem doniesol zo zahraničia?

Úroveň služieb rastie, a potom vidno veľké rozdiely. Stalo sa mi, že som sa úplne perfektne najedol v reštaurácii v Tatrách, a potom som v reštaurácii v 4-hviezdičkovom hoteli dostal za 14 € cestoviny, ktoré si kupujem za 0,89 € s takou riedkou omáčkou, že nemala absolútne žiadnu chuť.

V čom sa teda podľa teba zlepšujeme a čo nám naopak na Slovensku chýba?

Veľmi sa teším, že sa to u nás zlepšuje – v hotelierstve, v gastronómii aj v oblasti zážitkov. Ešte ale chvíľku potrvá, kým sa tá „socialistická“ úroveň služieb z niektorých častí Slovenska vytratí, ale vo väčšom meradle ideme napred. Len s tou infraštruktúrou treba niečo robiť, každý naozaj nemá auto.

Úprimne si myslím, že na Slovensku aj vo väčších mestách chýba prozákaznícka ústretovosť. Nech idem do zahraničia kamkoľvek na západ, každý ma pozdraví, usmeje sa, poďakuje a odpovie, lebo je to jeho práca. U nás sa mi veľakrát stalo, že mi vrátnik odvrkol, predavačka pohodila jedlo či autobusár zatvoril dvere pred nosom. Nehádžem všetkých do jedného vreca, ale často je to tak.

Vo svete je bežné, že veľa prehliadok a podujatí je zadarmo a turisti ich s obľubou vyhľadávajú. Ako sme na tom na Slovensku?

Minule som sa rozprával s jedným pánom, ktorý pracuje v cestovnom ruchu a ten povedal: „Pýtajme si od ľudí vstupné za podujatia, dajme im ale parkovanie zadarmo.“ Má úplnú pravdu. Ak niekam idem a na každom rohu musím za niečo zaplatiť, znechutí ma to.

Minule som išiel k Chodníku korunami stromov v Bachledovej doline a hneď ma skasírovali za parkovanie. Príde mi to trochu nelogické a niekoho to môže odradiť. Na jednej strane chceme, aby návštevník prišiel, na druhej ho necháme pekne za všetko zaplatiť. Chodník je ale veľmi pekný a odporúčam ho navštíviť.

Treba sa preto zamyslieť nad tým, čo je zadarmo a prečo to tak je. Lebo v skutočnosti nič nie je zadarmo.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy o mestskej turistike na Slovensku. Myslíme si, že je dôležité tráviť leto doma a spoznávať našu krajinu. S pokrytím od O2, 4G internetoms O2 Extra výhodami vám počas dovolenky nebude chýbať vôbec nič a svoje zážitky môžete zdieľať so svojimi blízkymi.

Milan Bardún

V roku 2013 odišiel z práce a založil cestovateľský blog Bez Mapy plný zábavných rád, pekných fotiek a odporúčaní na návštevu zaujímavých miest vo svete, ale aj na Slovensku. Zážitkové a dobrodružné cestovanie ho vďaka blogu v súčasnosti aj živí.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

10 inšpiratívnych rozhovorov z roku 2018

Vybrali sme pre vás rozhovory za uplynulý rok, ktoré určite stoja za prečítanie. Venujú sa pohybu, vzdelávaniu, motivácii aj lepšej organizácii času.

V Sóde vám pravidelne prinášame množstvo dobrého čítania – inšpiratívne témy, ktoré ukazujú, ako žiť lepšie, predstavujú výnimočných ľudí, originálne projekty aj krásy Slovenska.

V marci tohto roka sme prešli na tzv. víkendové vydania. Tie minimálne dva razy do mesiaca prinášajú sumár článkov, ktoré spája jedna nosná téma. Venovali sme sa napríklad pohybu, radosti či regiónom Slovenska. Špeciálne vydanie sme venovali aj slobode tlačevýročiu Novembra 89.

Pevnou súčasťou Sódy sa stali rozhovory, ktoré predstavujú inšpiratívnych ľudí a stretávajú sa s pozitívnym ohlasom. Preto sme sa v redakcii rozhodli vybrať pre vás desiatku rozhovorov za rok 2018, ktoré podľa nás určite stoja za prečítanie.

Ďakujeme za priazeň v roku 2018 a spolu s O2 vám želáme príjemné čítanie.

Športový lekár Pavel Malovič: Pohyb z vás urobí usmievavého človeka. S uznávaným odborníkom sme sa porozprávali o tom, ako si udržať fyzické i psychické zdravie aj vo vyššom veku.

 

Odborník na time managment Andrej Mikula: Nesnažte sa robiť všetko. S Andrejom Mikulom sme sa pozreli bližšie na to, kde Slováci robia pri organizovaní času chyby a ako postupovať v prípade, ak chce človek do svojho života vniesť systém.

 

Cestovateľ Milan Bardún: Aj keď je Slovensko malé, každý si tu nájde to, čo mu sedí najviac. Ktoré miesta na Slovensku podľa neho stoja za návštevu a ako je s kvalitou služieb sa dozviete v tomto zaujímavom rozhovore.

 

Laci Strike: Treba robiť maximum pre to, aby sme deti posúvali správnym smerom. S tanečníkom a choreografom sme sa porozprávali nielen o jeho začiatkoch, ale aj o skúsenostiach z motivačnej O2 Roadshow Moja story, tvoja story.

 

Detská trénerka Andrea Ballová: Pohyb je rovnako dôležitý ako strava a spánok. Ako priviesť dnešné deti k pohybu a správne ich motivovať? Viac nám prezradila Andrea Ballová, ktorá bola súčasťou 1. ročníka O2 Športovej akadémie Mateja Tótha.

 

Daniel Everett: Robte to najlepšie, čo môžete, každý deň. Americký lingvista sa tajomstvu šťastného života priučil u amazonského kmeňa Pirahov. Prečítajte si náš rozhovor a zistite, prečo môže byť ich život pre nás veľkou inšpiráciou.

 

Matej Tóth: Teraz viem, že dokážem v živote prekonávať aj ťažšie prekážky. Vrcholový športovec a zakladateľ O2 Športovej akadémie Mateja Tótha nám v rozhovore povedal o svojej knižke aj o tom, ako dopingová kauza pozitívne ovplyvnila jeho život.

 

Spisovateľ Daniel Hevier: Chcel by som, aby deti pri učení ani nezbadali, že sa učia. So svojím projektom Radostná škola chodí po slovenských školách. Prezradil nám viac o dnešných deťoch, domácom školstve aj o tom, ako by mala vyzerať ideálna škola.

 

Ivana Rešutíková: Stredné Slovensko je výnimočné rozmanitosťou prírodných krás, folklórom a srdečnosťou. Zakladateľka regionálnej cestovnej kancelárie nám prezradila, prečo sa stredné Slovensko oplatí navštíviť.

 

Janette Motlová: Mám pocit, akoby sme pomaličky dozrievali. Lektorka a odborníčka v oblasti vzdelávania Janette Motlová nám porozprávala o predsudkoch v spoločnosti, o strachu, sile emócií, ale aj o tom, prečo sa jej v detstve zapáčil gadžovský svet.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac