Ako sa stať železným mužom

Plávanie, bicykel a beh. Viac než 10 hodín, ktoré si Rado Bujdoš “užil” naplno. Prečítajte si príbeh o tom, ako sa stať ironmanom.

Opisovať preteky v hlavnom triatlonovom meste Európy, v Rothe, a zamýšľať sa nad tým, čo by sa dalo urobiť lepšie, je ako sedieť v novom Bentley a hľadať chybu.

Roth je malé mestečko v Bavorsku. Celoročne ho obýva asi 25 000 obyvateľov, ale už týždeň pred udalosťou roka je ich tu takmer dvojnásobný počet.

Vo štvrtok, teda dva dni pred pretekmi, si ľudia pravidelne skúšajú vodu, v ktorej budú plávať. Ráno sa ich dokáže nazbierať aj sedemsto. Užívajú si prostredie, ale tiež sprievodné služby.

Raňajky vedľa plaveckého areálu si vychutnávam aj ja. Káva z termosky a koláčik chutia v tomto prostredí ako z najlepšej reštaurácie. Snažím sa prežívať atmosféru, o ktorej som doteraz len počúval a čítal. A odrazu ju aj žijem. Len sledujem ľudí. Som extrovert, nemávam trému, ale aj na mňa prostredie pretekov začína pôsobiť veľmi emotívne.

Práve kvôli emóciám som chodil plávať každý deň. Kvôli kolegom triatlonistom, organizátorom či domácim. Každý sa usmieva a zapraje pekný deň.

Registrácia a všetko okolo nej ide ako hodinky a s ničím nie je problém. Hneď vedľa registrácie sa nachádza Expo. Každý, kto chodí na veľké preteky, to už pozná. Ale v Rothe je to ešte o pár levelov vyššie. Človek by tu vedel minúť všetky svoje úspory, všetky veľké značky ponúkajú overené modely aj totálne novinky.

Asi najviac ľudí vždy stojí vedľa stánku Frodissimo. Je to značka najlepšieho svetového triatlonistu Jana Frodena, ktorý vytvoril vlastnú značku oblečenia, ale napríklad aj kávy. Veľmi chutila.

Na každom rohu sme stretávali Čechov i Slovákov. Nadšení sme boli hlavne z veľkých svetových hviezd, ktoré sme stretávali všade. Väčšinou len lajkujeme ich statusy na sociálnych sieťach, no teraz sme sa s nimi mohli odfotiť či prehodiť pár viet.

Plávanie

V depe bol obrovský ruch, na ten som sa však tešil. Všade stáli stovky až tisícky fanúšikov, lemovali kanál, v ktorom sme plávali, stáli na mostoch, popod ktoré sme šli. Boli všade.

Chcel som do toho skočiť aj ja. Začať bojovať, úplne naplno, ako keby šlo o všetko. Je to hromadný súboj, pritom však boj každého jedného. Podobne ako v živote. Pre mňa vždy v spojení so snahou byť lepší, rýchlejší, potvrdiť si, že sa zlepšujem. Zároveň si však musím dávať v tom “pekle” pozor a nemôžem sa nechať zožrať ostatnými “žralokmi”.

Vo vode som sa cítil príjemne. Vedel som, na čo mám, že ma čaká ešte dlhá cesta. Štartoval som z ôsmej vlny, väčšina dobrých plavcov tak bola ďaleko predo mnou. Síce nie som dokonalý plavec, ale vedel som, že by som mal byť rýchlejší, než súperi okolo mňa.

Po takmer troch kilometroch bolo tempo vo vode na moje pomery veľmi pomalé, ja som však vedel, že je to len začiatok, nemôžem sa plašiť, mám pred sebou 180 kilometrov na bicykli a maratón behu.

Bicykel

Na bicykel sadám s pohodou získanou vo vode. Začínam ľahko a opatrne. Za prvú hodinu jazdenia zdolávam približne 35 kilometrov. Aj počas druhej a tretej hodiny šliapem veľmi podobne. Mám pocit, že sa šetrím, ale v hlave mám slová svojho trénera Tomáša Jurkoviča a dalších skvelých pretekárov. Snažím sa teda nájsť rovnováhu medzi šetrením síl na beh a tempom, s ktorým som spokojný.

Keď stúpam na Solar, kopec na ktorom vás povzbudzuje asi päťdesiattisíc ľudí, začujem moderátora, ako kričí: “Rado je Slovák, aj Sagan je Slovák, ale Rado je tu a držme mu palce”. Ustrážil som si všetky emócie a bicykel dokončil na minútu presne v čase, aký som plánoval mať.

Aj počas pretekov som vnímal vysokú úroveň organizácie. Každých približne 18 kilometrov sme mali občerstvovaciu stanicu, na trase bolo tiež asi päť technických stánkov v prípade problému s bicyklom. Všade naokolo boli rozhodcovia, ktorí sledovali či nepodvádzame.

Raz spadol banán na cestu aj mne, ihneď bol vedľa mňa jeden z komisárov, ktorý ma upozornil, ale zároveň ukázal, že vie, že mi to spadlo a nezahodil som ho. V opačnom prípade by som už končil. Preto som aj všetky obaly schovával pod dres.

Príjemný šok ma čaká aj pri vjazde do druhého depa. Ihneď po príjazde mi pomáha až šesť ľudí. Zoskočiť z bicykla, doniesť moje veci, prejsť so mnou do stanu, vybrať mi veci, podať občerstvenie, to všetko majú perfektne rozdelené. Ja sa postupne dávam dokopy a vyrážam z depa za kriku divákov a povzbudzovania mojím synom.

Maratón

Trasu behu som si vôbec neštudoval a bral som to ako výhodu. Ísť “naslepo” a spoznávať ju priamo počas pretekov. Ale už na približne 8. kilometri som cítil, že niečo nie je v poriadku. “Ak si v kríze, musíš ju vyriešiť a nečakať, že prejde,” znie pravidlo skúsených ironmanov. Ja som vedel, že mám pred sebou ešte viac než 30 kilometrov, tak som sa snažil situáciu riešiť.

Podarilo sa mi to a posledné kilometre som bežal dokonca pod päť minút, cítil som sa fantasticky a užíval si to až do cieľa.

Čo som cítil?

Nič a všetko zároveň. Obrovské naplnenie a spokojnosť. No zároveň som nemyslel na nič. Chcel som len vidieť syna a dať si za odmenu pivo.

Mal som za sebou desať hodín absolútneho sústredenia, ale necítil som sa slabý. Boleli ma nohy, ale cítil som sa silný. Nepotreboval som nič riešiť, o ničom rozprávať. Len byť s mojimi najbližšími. Myslel som na rodinu, na mojich športových priateľov, na trénera, ktorý mi stále verí, na mojich poradcov.

Čo bude ďalej?

Pár rokov dozadu, keď som pretekal v rallye, platila veta, že rally nie je šport, ale životný štýl. Dnes to vnímam presne tak. Rally som vymenil za triatlon, ale vášeň vo mne zostala.

Našiel som svoju cestu, po ktorej chcem kráčať. Volá sa ironman. Dlhý ironman je športová disciplína, v ktorej sa cítim najlepšie. Napĺňa ma, dáva mi možnosť realizovať sa a zároveň mi krásne ukazuje možnosti, ktoré pred sebou mám, aby som sa mohol zlepšovať.

Zároveň by som ten pocit prial každému. Aby sme všetci hľadali to, čo milujeme a našli tie činnosti, pri ktorých dokážeme zabudnúť na čas či bolesť, ale zažívame len tú najčistejšiu radosť.

Kto je Radoslav Bujdoš?

Otec dvoch detí, ktorý sa venuje rodine a svojej práci v ťažkom priemysle. Jedenásť rokov tancoval vo folklórnom súbore, z ktorého v dospelosti prešiel do motoristického športu. Stal sa majstrom republiky a bol reprezentatom Slovenska v rallye, avšak tento šport opustil a od roku 2012 sa venuje triatlonu. Našiel sa v strednom a dlhom triatlone, v ktorých si postupne plní nové športové sny.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Trabantom až do posledného dychu. Na druhý koniec sveta

Prejsť 20 000 kilometrov cez Austráliu až do thajského Bangkoku. Na motorkách a trabantoch.

Deväť ľudí troch rôznych národností (Slováci, Česi a Poliaci), ktorí milujú dobrodružstvo, sa pod vedením skúseného českého cestovateľa Dana Přibána dali na niečo, na čo by si naozaj netrúfol hocikto. Rozhodli sa prejsť krížom cez Austráliu až do Thajska.

Ak na tom stále nevidíte nič zvláštne, tak ešte jedna informácia – rozhodli sa, že vyše 20 000 kilometrov prejdú na trabantoch a motorkách.

Jedným z účastníkov tejto epickej cesty bol aj nadšenec motoriek, Banskobystričan Marek Slobodník, s ktorým sme sa porozprávali o detailoch tejto cesty.

Ako vznikol nápad na takúto cestu?

Bol to nápad Dana Přibána, ktorý už v roku 2007 absolvoval prvú veľkú cestu s trabantom do Ázie, neskôr prešiel Afriku a ja som sa k jeho trabanťáckej partii pridal až v roku 2012, keď sme prešli Južnú Ameriku.

Dovtedy som cestoval na Jawe Pionier, s ktorou som prešiel Kazachstan k Aralskému jazeru a späť no a pri Trabantoch som Pioniera vymenil za Jawu 250.

Dovtedy som cestoval na Jawe Pionier, s ktorou som prešiel Kazachstan k Aralskému jazeru a späť no a pri Trabantoch som Pioniera vymenil za Jawu 250.

Prečo Austrália a juhovýchodná Ázia a prečo práve trabanty a motorky?

Prečo trabanty je otázka na Dana, no myslím že ten dôvod bol podobný, ako keď sme išli my s Pioniermi do Kazachstanu. Jednoducho na nič lepšie vtedy neboli peniaze a zobralo sa to, čo bolo najlacnejšie, resp. zadarmo.

Trabant, motorka, Austrália, Ázia
Trabant, motorka, Austrália, Ázia
Trabant, motorka, Austrália, Ázia
Trabant, motorka, Austrália, Ázia
Trabant, motorka, Austrália, Ázia

Podľa čoho ste si vyberali na cestu ľudí?

Nebol to žiadny proces, ľudia prišli sami rôznymi náhodami. Je to na dlhé rozprávanie, ale v podstate to bolo vždy naozaj o náhode.

Aj keď sme sa vôbec nepoznali, myslím si, že vznikla super partia, ktorá sa počas cesty samozrejme spoznala a nevznikali žiadne obrovské ponorkové choroby.

Ako dlho dopredu sa cesta organizovala?

Zhruba pol roka. Nie je to len o tom, že si človek nakreslí mapu, kadiaľ ide, ale aj o zisťovaní prepravy, víz, chystaní strojov, techniky na natáčanie filmu…

Zažil si ty, či niekto z ľudí, ponorkovú chorobu?

Ako som spomínal, veľa toho nebolo, no raz za čas sa stalo. Ja osobne som veľký flegmatik a takmer nič ma nerozhádže. Myslím, že najväčší problém mali medzi sebou baby, ktoré sa snáď päť a pol mesiaca poriadne nerozprávali, no napokon našli k sebe cestu a teraz sú z nich kamošky.

Ako si prekonával nudu, keď nejaká bola?

Nuda na takejto ceste nikdy nie je, stále je čo opravovať a ak nie, tak je s kým debatiť. Niekedy, keď sú dlhé prejazdy bez peknej prírody, čo sa v Austrálii stávalo, tak sa človek troška nudí.

Ale na druhej strane si aj oddýchne a ja si počas cesty stále spievam, tak vzniklo kopec hitov, napríklad: „Je to vo sviečkach“.

Zažili ste počas cesty aj nejaké konflikty? Ako ste ich riešili?

Ak ponorkovú chorobu nepočítame za konflikt, tak nie.

Ako ste sa motivovali v ťažších chvíľach?

Motivácia je cesta a cieľ, ktorý sme si určili. Miliónkrát sme sa mohli na všetko vykašľať a letieť domov. Fakt, veľakrát to vyzeralo, že nedôjdeme, ale mali sme cieľ Bangkok a chceli sme sa tam dostať. To jediné nás ťahalo dopredu. Jednoducho cieľ, ktorý sme si vysnívali, nás motivoval.

Ja nikdy nemôžem mať na ceste zlú náladu, pretože milujem jazdu na motorke a bol by som na nej nonstop.

Čo bolo najkrajšou časťou cesty a čo naopak najnepríjemnejšou?

Najkrajšie miesto, keď nepočítam Banskú Bystricu, je Východný Timor, krásna zem plná kopcov a super krásnych ľudí neskazených turizmom. O tomto mieste by sa dal napísať celý román, preto je asi lepšie sa tam ísť pozrieť.

Trabant, motorka, Austrália, Ázia
Trabant, motorka, Austrália, Ázia
Trabant, motorka, Austrália, Ázia
Trabant, motorka, Austrália, Ázia
Trabant, motorka, Austrália, Ázia
Trabant, motorka, Austrália, Ázia

Najnepríjemnejšou cestou bola pre mňa upršaná Great Central Road, kde som trikrát spadol a rozbil motorku, ale na druhej strane s odstupom času aj táto cesta stála zato.

Bola potrebná aj nejaká externá finančná pomoc na takúto cestu?

Samozrejme áno, bez toho by to asi ťažko išlo. Najdrahšia je vždy preprava cez oceán na iný kontinent. Samotná cesta je už za pár šupov, keďže vždy spíme v stane alebo v hamaku, za ubytovanie platíme výnimočne.

Viac sa o Marekových cestách po svete dozviete tu.

 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac