Rekordér v silovom žonglovaní: Žonglovanie je taká kalokagatia. Rozvíja ducha a posilňuje aj telo

Prečítajte si rozhovor s Milanom Roskopfom, jediným človekom na svete, ktorý dokáže žonglovať s tromi 10-kilovými guľami.

Vysoký urastený muž plný optimizmu a dobrej nálady vždy s tromi guľami poruke. To je Milan Roskopf. Bývalý basketbalista, maratónsky bežec a niekoľkonásobný držiteľ zápisov v Guinnessovej knihe rekordov za silové žonglovanie. Po prvý raz žongloval v deviatich rokoch z nudy v posteli s guľôčkami celofánu a dotiahol to až na svetové prvenstvo.

S vysmiatym Milanom sme sa stretli na štadióne na bratislavskej Mladej garde, kde trénuje vždy, keď mu nestačí pohadzovať si bowlingové gule doma.

Milan, ako sa žongluje zavesený dolu hlavou?

Musím priznať, že to nie je pohodlné. Podrážky topánok som mal prilepené o dosku vo výške 2,5 m a stále som mal pocit, že sa mi vyzujú. Tak som sa zapieral palcami. Mal som jednoducho psychologickú bariéru.

Táto disciplína oficiálne existuje, ale tí, ktorí sa jej venujú, majú špeciálne gravitačné topánky. Ja som to chcel spraviť trošku originálne a navyše som bol prvý človek na svete, ktorý žongloval zavesený dolu hlavou viac ako minútu. Teraz je ten rekord už prekonaný, no v tom čase som prekonal Guinnessov rekord, ktorý bol 56 s.

Vráťme sa však na začiatok tvojej cesty. Ako sa z basketbalistu a maratónca stane žonglér?

Síce som sa v minulosti venoval basketbalu aj behu, ale najskôr som začal so žonglovaním. Bavilo ma zabávať sa takouto hravou formou. Už od malička to vo mne nejakým spôsobom žilo, ale nebolo to súčasťou môjho životného štýlu, len som sem-tam zamachroval pred dievčatami.

V roku 1993 som dostal vnuknutie vyskúšať niečo ťažšie. Vtedy som už mal za sebou nejaké maratóny, chcel som si však ten beh ako športovec sťažiť. Odlial som si kilové bronzové gule a začal som si ich nadhadzovať. A keď som zistil, že to nie je nič ťažké, začal som rozmýšľať o tom, do ktorej hmotnosti by som sa dokázal dostať.

Myslel som si, že pri 5-kilových skončím. Ale keď som išiel prvýkrát do českej agentúry Dobrý den, ktorá registruje netradičné rekordy, vyzvali ma na váhu 7,25 kg, čo je hmotnosť najťažšieho vrhačského náčinia. Zo začiatku sa mi tie dve sedmičky ani nezmestili do rúk, ale našiel som si spôsob, ako ich roztočiť. Jednu som si uložil na plece a postupne spustil do rúk.

Postupne som sa dostal až na 10 kg, ale mal som veľký problém zohnať gule s touto hmotnosťou. Nakoniec mi ich vyrobili až v Poľsku. Odžongloval som teda 30-kilovú záťaž. Chcel by som, aby sa aj pre mňa našiel konkurent, ale doteraz nikto nedal.

V jednom rozhovore si spomínal, že kolískou silového žonglovania je práve Slovensko. Ako k tomu vôbec došlo?

Áno, v roku 1996 sme traja nadšenci tohto športu, Radek Šatka, Igor Machajdík a ja, založili Slovenskú ligu silovo-vytrvalostného žonglovania. Bratislavská Rača bola jeho kolískou. Pôsobil som tu aj na miestnom úrade, vďaka čomu sme veľa cestovali a reprezentovali v zahraničí.

Založili sme detský žonglérsky oddiel, podarilo sa nám rozvíjať žonglérstvo aj medzi mládežou, organizovali sme súťaže pre deti aj dospelých.

Prečo ťa lákajú takéto extrémne výzvy? Bolo to tak odjakživa?

Áno, vždy som chcel skúsiť niečo, čo bolo pre mňa atraktívne, a zistiť, či na to mám. A keď som to dosiahol, chcel som dosiahnuť viac.

Ľudia často pri pohľade na človeka vykonávajúceho niečo netradičné skonštatujú, že je blázon. Považuješ sa za blázna?

Viem, že sa trošku vymykám z bežného štandardu. Na druhej strane každý človek je niečím výnimočný, len ja to dávam o sebe vedieť tak, že to aj prezentujem. Dokonca si myslím, že samotné žonglovanie je taká kalokagatia. Rozvíja ducha a ak sa žongluje s guľami s väčšou hmotnosťou, posilňuje sa aj telo.

Môj problém je ten, že mi to ľudia často neveria. Keď napríklad poviem, že bežím a zároveň žonglujem s bowlingovými guľami, nechápu to. Preto som podľa niektorých blázon, lebo keď niečo sami nevedia, neuveria.

Máš niekoľko zápisov v Guinnessovej knihe rekordov, môžeš sa pýšiť označením jediný na svete. Aký je to pocit byť výnimočný?

Popieral by som pravdu, keby som povedal, že to výnimočné nie je. Pretože mnohé extrémy, ktoré robím, ešte nikto nezopakoval. Napríklad v Amerike je veľmi rozšírený žonglobeh s loptičkami, majú tam rekordy v behu na 100 m.

Lenže s behom s ťažkými váhami som začal ako prvý. S loptičkami som odžongloval polmaratón. Mám odkráčanú trasu z Jihlavy do Pelhřimova, tam mi spadli raz – 700 m pred cieľom. Trvalo to vyše päť hodín, bolo to celkom náročné.

Myslím si však, že každý človek je niečím výnimočný a šťastím je, keď to v sebe objaví. Ja som mal to šťastie a mohol som ho rozvíjať. V Guinnessovej knihe rekordov je veľa vecí, pri ktorých sa až rozum pozastavuje, čo všetko ľudia vymýšľajú pre to, aby boli slávni.

Myslím si, že moje žonglovanie je v porovnaní s kategóriou ako napríklad Najväčší lakomec ešte celkom prezentovateľné (smiech).

Netočí sa ti hlava, keď bežíš a žongluješ?

Nie, môžem sa rozprávať aj s tebou a žonglovať. Aha… (ukazuje) Aj keď bežím, síce sa pozerám dopredu, ale periférne vidím všetko, čo sa deje okolo. Je to taká poézia pohybu.

Na konte máš viac ako 50 rekordov. Na ktoré si najviac hrdý?

Doteraz neviem presné číslo, to však pre mňa nie je podstatné, lebo nerobím rekordy pre rekordy. Sú aj takí, čo si to počítajú a robia si čiarky, ale ja nie. Robím to preto, lebo ma to baví a mojím cieľom nie je počet prekonaných rekordov, ale to, že som zase niečo nové zvládol.

Tie tri 10-kilové gule sú však zatiaľ pre mňa taký naj výkon, lebo to doteraz naozaj nikto nerobil.

„Mojím cieľom nie je počet prekonaných rekordov, ale to, že som zase niečo nové zvládol.“

Ktorý z tvojich rekordov je najviac vydretý a ktorý sa, naopak, len tak „pritrafil“?

Boli také aj také. Najviac vydretým rekordom a najväčšou poctou pre mňa bude asi to, keď sa mi podarí prekonať 100 sekúnd žonglovania s 5-kilovými guľami.

Doma sa mi to už podarilo, ale pred publikom ešte nikdy. Naposledy som dal na vinobraní 98,6 s, chýbala mi teda necelá 1,5 s. Viem, že na to mám, ale potrebujem dobré prostredie.

Ďalšia výzva je žonglobeh. S týmito bowlingovými guľami (ukazuje) by som chcel zabehnúť 100 m.

A rekordy, ktoré sa len tak pritrafili? Asi mi nič konkrétne nenapadne, ale nájdu sa. Občas mi niečo ide veľmi rýchlo a nemusím sa tomu dlhodobo venovať.

Sleduješ trendy v najnovších rekordoch a máš ambíciu ich prekonať?

Vzhľadom na to, že nemám súperov, sám si určujem limity. Viem, že nikoho netrápi, či niečo dám, alebo nie. Lenže ja nedokazujem nič nikomu, len sebe. Na YouTube vidno, že existuje nekonečné more možností, sám sa niekedy čudujem, s čím všetkým ľudia žonglovali.

Dbáš o svoju telesnú schránku? Ako sa udržiavaš v dobrej kondícii?

Ani veľmi nie, nechodím do posilňovne, len si občas idem zabehať. Kedysi som robil maratóny aktívnejšie, teraz je to veľmi rekreačné. Raz ročne si však neodpustím maratón, ktorý presahuje 5 hodín.

Žonglovanie často trénujem len doma. Má to tú výhodu, že nikam nemusím chodiť, vezmem tri gule a hádžem si ich nad posteľou. Ak chcem trénovať žonglobeh, chodievam na štadión.

Nikdy si sa nemusel niečoho vzdať, aby si sa udržal v kondícii a zvládal prekonávať čoraz náročnejšie rekordy?

Nie, v strave som sa dokonca neobmedzoval nikdy. Moje telo si samo vypýta, čo potrebuje. Viem, že niektorí športovci musia dodržiavať prísny režim, ale ja len nefajčím a nepijem. Ostatné veci neriešim.

Akurát s loptičkami mávam regulárne „absťáky“, aspoň hodinu denne sa musím pohrať. Kedykoľvek, keď to na mňa príde, požonglujem si a hneď sa mi uľaví. Je to forma duševného relaxu.

„Kedykoľvek, keď to na mňa príde, požonglujem si a hneď sa mi uľaví. Je to forma duševného relaxu.“

Takže žonglérske gule máš stále v rukách?

Áno, trojguľový Milan (smiech). Moje krédo znie: Žijem aj žonglujem na plné gule.

S čím všetkým si skúšal žonglovať a s čím by si ešte chcel?

Začal som s loptičkami, kým som sa nedostal na hranicu 10-kilových gúľ. Experimentálne som potom začal žonglovať so sekerami, s motorovými pílami či s pivnými súdkami.

Skúsil som však aj všeličo iné, čo mi ľudia len tak dali do ruky. Hovorievam, že žonglujem so všetkým, čo udržím v ruke.

Skúšal si žonglovať s motorovými pílami aj so sekerami. Čo prežívaš, keď si tak trochu v ohrození života?

Nie je to vôbec jednoduché, ale robím to systematicky. To je ten postupný pokrok, nechytím tri sekery a nezačnem žonglovať. Tak to nefunguje. Začínam napríklad s jednou sekerou a dvoma loptičkami a postupne pridávam. Vypätie tam teda je, ale reflex je vždy rýchlejší ako dopad závažia na moju nohu.

Ako tvoju záľubu vnímajú ľudia okolo teba? A ako zase verejnosť, ktorá vidí tvoje žonglovanie po prvý raz?

Zvykli si. Nerobím to tak, že by som tým niekoho otravoval alebo niekomu zavadzal. Robím to sám pre seba. Napríklad na dovolenky si brávam loptičky stále so sebou a pri bazéne alebo večer pri muzike si žonglujem a ľudí to pritiahne.

Priznávam, že ľahký exhibicionizmus v tom je, ale vychádza to z môjho vnútra. To, že si musím zažonglovať, príde samo, je to silnejšie ako ja. Vždy však musím zvážiť situáciu, kde tie gule vytiahnem.

„To, že si musím zažonglovať, príde samo, je to silnejšie ako ja. Vždy však musím zvážiť situáciu, kde tie gule vytiahnem.“

Čo by si ešte chcel dokázať? Aké máš sny?

Ponúk mám viac, pretože ten žonglobeh som ešte nikde nepredvádzal. Tento rok je 100. výročie vzniku Československa a táto dráha na štadióne má 100 m. Uvažoval som, že 100 m žonglobehu by mohlo pekne symbolizovať tých 100 rokov. Som totiž jediný, kto sa s tými guľami dokáže vôbec rozbehnúť a nie ešte žonglovať. Zatiaľ sa mi to však nepodarilo presadiť.

Kým si, keď nežongluješ? Keď sa zatvoria dvere bytu, v ktorom žije „obyčajný“ Milan, človek ako my všetci?

Samozrejme, musím byť aj obyčajným človekom, nemôžem byť úplne „trafený“. Hoci mám žonglovanie stále v podvedomí, v domácnosti aj umyjem riad. Povedal by som, že plním aj príkazy manželky (smiech). Som šťastne ženatý, manželka ma toleruje, no aj ja musím tolerovať ju.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda o nevšedných slovenských rekordoch, ktorého partnermi Zlatý a Platinový O2 Paušál. O2 je operátor, ktorému je preháňanie v tom najlepšom zmysle slova naozaj blízke. Tento mesiac to prehnal s dátami, vďaka čomu ich zákazníci oboch paušálov získajú až päťkrát viac a to za nezmenenú cenu. Viac informácií o vylepšených O2 Paušáloch nájdete na www.o2.sk/volania/o2-pausal.

Milan Roskopf

Bývalý basketbalista, maratónec a žonglér. Žonglovať začal v deviatich rokoch, až sa postupne stal držiteľom niekoľkých certifikátov Guinnessovej knihy rekordov. Zabehol a popritom odžongloval polmaratón v dĺžke 21,1 km a prešiel 30,40 km bez zastavenia a prerušenia žonglovania. Ako prvý človek na svete zdolal žonglovaním s tromi kilovými medicinbalmi aj mrakodrap Evans View v New Yorku. Je jediným človekom na svete, ktorý dokáže žonglovať s tromi 10-kilovými oceľovými guľami.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac