Rekordér v silovom žonglovaní: Žonglovanie je taká kalokagatia. Rozvíja ducha a posilňuje aj telo

Prečítajte si rozhovor s Milanom Roskopfom, jediným človekom na svete, ktorý dokáže žonglovať s tromi 10-kilovými guľami.

Vysoký urastený muž plný optimizmu a dobrej nálady vždy s tromi guľami poruke. To je Milan Roskopf. Bývalý basketbalista, maratónsky bežec a niekoľkonásobný držiteľ zápisov v Guinnessovej knihe rekordov za silové žonglovanie. Po prvý raz žongloval v deviatich rokoch z nudy v posteli s guľôčkami celofánu a dotiahol to až na svetové prvenstvo.

S vysmiatym Milanom sme sa stretli na štadióne na bratislavskej Mladej garde, kde trénuje vždy, keď mu nestačí pohadzovať si bowlingové gule doma.

Milan, ako sa žongluje zavesený dolu hlavou?

Musím priznať, že to nie je pohodlné. Podrážky topánok som mal prilepené o dosku vo výške 2,5 m a stále som mal pocit, že sa mi vyzujú. Tak som sa zapieral palcami. Mal som jednoducho psychologickú bariéru.

Táto disciplína oficiálne existuje, ale tí, ktorí sa jej venujú, majú špeciálne gravitačné topánky. Ja som to chcel spraviť trošku originálne a navyše som bol prvý človek na svete, ktorý žongloval zavesený dolu hlavou viac ako minútu. Teraz je ten rekord už prekonaný, no v tom čase som prekonal Guinnessov rekord, ktorý bol 56 s.

Vráťme sa však na začiatok tvojej cesty. Ako sa z basketbalistu a maratónca stane žonglér?

Síce som sa v minulosti venoval basketbalu aj behu, ale najskôr som začal so žonglovaním. Bavilo ma zabávať sa takouto hravou formou. Už od malička to vo mne nejakým spôsobom žilo, ale nebolo to súčasťou môjho životného štýlu, len som sem-tam zamachroval pred dievčatami.

V roku 1993 som dostal vnuknutie vyskúšať niečo ťažšie. Vtedy som už mal za sebou nejaké maratóny, chcel som si však ten beh ako športovec sťažiť. Odlial som si kilové bronzové gule a začal som si ich nadhadzovať. A keď som zistil, že to nie je nič ťažké, začal som rozmýšľať o tom, do ktorej hmotnosti by som sa dokázal dostať.

Myslel som si, že pri 5-kilových skončím. Ale keď som išiel prvýkrát do českej agentúry Dobrý den, ktorá registruje netradičné rekordy, vyzvali ma na váhu 7,25 kg, čo je hmotnosť najťažšieho vrhačského náčinia. Zo začiatku sa mi tie dve sedmičky ani nezmestili do rúk, ale našiel som si spôsob, ako ich roztočiť. Jednu som si uložil na plece a postupne spustil do rúk.

Postupne som sa dostal až na 10 kg, ale mal som veľký problém zohnať gule s touto hmotnosťou. Nakoniec mi ich vyrobili až v Poľsku. Odžongloval som teda 30-kilovú záťaž. Chcel by som, aby sa aj pre mňa našiel konkurent, ale doteraz nikto nedal.

V jednom rozhovore si spomínal, že kolískou silového žonglovania je práve Slovensko. Ako k tomu vôbec došlo?

Áno, v roku 1996 sme traja nadšenci tohto športu, Radek Šatka, Igor Machajdík a ja, založili Slovenskú ligu silovo-vytrvalostného žonglovania. Bratislavská Rača bola jeho kolískou. Pôsobil som tu aj na miestnom úrade, vďaka čomu sme veľa cestovali a reprezentovali v zahraničí.

Založili sme detský žonglérsky oddiel, podarilo sa nám rozvíjať žonglérstvo aj medzi mládežou, organizovali sme súťaže pre deti aj dospelých.

Prečo ťa lákajú takéto extrémne výzvy? Bolo to tak odjakživa?

Áno, vždy som chcel skúsiť niečo, čo bolo pre mňa atraktívne, a zistiť, či na to mám. A keď som to dosiahol, chcel som dosiahnuť viac.

Ľudia často pri pohľade na človeka vykonávajúceho niečo netradičné skonštatujú, že je blázon. Považuješ sa za blázna?

Viem, že sa trošku vymykám z bežného štandardu. Na druhej strane každý človek je niečím výnimočný, len ja to dávam o sebe vedieť tak, že to aj prezentujem. Dokonca si myslím, že samotné žonglovanie je taká kalokagatia. Rozvíja ducha a ak sa žongluje s guľami s väčšou hmotnosťou, posilňuje sa aj telo.

Môj problém je ten, že mi to ľudia často neveria. Keď napríklad poviem, že bežím a zároveň žonglujem s bowlingovými guľami, nechápu to. Preto som podľa niektorých blázon, lebo keď niečo sami nevedia, neuveria.

Máš niekoľko zápisov v Guinnessovej knihe rekordov, môžeš sa pýšiť označením jediný na svete. Aký je to pocit byť výnimočný?

Popieral by som pravdu, keby som povedal, že to výnimočné nie je. Pretože mnohé extrémy, ktoré robím, ešte nikto nezopakoval. Napríklad v Amerike je veľmi rozšírený žonglobeh s loptičkami, majú tam rekordy v behu na 100 m.

Lenže s behom s ťažkými váhami som začal ako prvý. S loptičkami som odžongloval polmaratón. Mám odkráčanú trasu z Jihlavy do Pelhřimova, tam mi spadli raz – 700 m pred cieľom. Trvalo to vyše päť hodín, bolo to celkom náročné.

Myslím si však, že každý človek je niečím výnimočný a šťastím je, keď to v sebe objaví. Ja som mal to šťastie a mohol som ho rozvíjať. V Guinnessovej knihe rekordov je veľa vecí, pri ktorých sa až rozum pozastavuje, čo všetko ľudia vymýšľajú pre to, aby boli slávni.

Myslím si, že moje žonglovanie je v porovnaní s kategóriou ako napríklad Najväčší lakomec ešte celkom prezentovateľné (smiech).

Netočí sa ti hlava, keď bežíš a žongluješ?

Nie, môžem sa rozprávať aj s tebou a žonglovať. Aha… (ukazuje) Aj keď bežím, síce sa pozerám dopredu, ale periférne vidím všetko, čo sa deje okolo. Je to taká poézia pohybu.

Na konte máš viac ako 50 rekordov. Na ktoré si najviac hrdý?

Doteraz neviem presné číslo, to však pre mňa nie je podstatné, lebo nerobím rekordy pre rekordy. Sú aj takí, čo si to počítajú a robia si čiarky, ale ja nie. Robím to preto, lebo ma to baví a mojím cieľom nie je počet prekonaných rekordov, ale to, že som zase niečo nové zvládol.

Tie tri 10-kilové gule sú však zatiaľ pre mňa taký naj výkon, lebo to doteraz naozaj nikto nerobil.

„Mojím cieľom nie je počet prekonaných rekordov, ale to, že som zase niečo nové zvládol.“

Ktorý z tvojich rekordov je najviac vydretý a ktorý sa, naopak, len tak „pritrafil“?

Boli také aj také. Najviac vydretým rekordom a najväčšou poctou pre mňa bude asi to, keď sa mi podarí prekonať 100 sekúnd žonglovania s 5-kilovými guľami.

Doma sa mi to už podarilo, ale pred publikom ešte nikdy. Naposledy som dal na vinobraní 98,6 s, chýbala mi teda necelá 1,5 s. Viem, že na to mám, ale potrebujem dobré prostredie.

Ďalšia výzva je žonglobeh. S týmito bowlingovými guľami (ukazuje) by som chcel zabehnúť 100 m.

A rekordy, ktoré sa len tak pritrafili? Asi mi nič konkrétne nenapadne, ale nájdu sa. Občas mi niečo ide veľmi rýchlo a nemusím sa tomu dlhodobo venovať.

Sleduješ trendy v najnovších rekordoch a máš ambíciu ich prekonať?

Vzhľadom na to, že nemám súperov, sám si určujem limity. Viem, že nikoho netrápi, či niečo dám, alebo nie. Lenže ja nedokazujem nič nikomu, len sebe. Na YouTube vidno, že existuje nekonečné more možností, sám sa niekedy čudujem, s čím všetkým ľudia žonglovali.

Dbáš o svoju telesnú schránku? Ako sa udržiavaš v dobrej kondícii?

Ani veľmi nie, nechodím do posilňovne, len si občas idem zabehať. Kedysi som robil maratóny aktívnejšie, teraz je to veľmi rekreačné. Raz ročne si však neodpustím maratón, ktorý presahuje 5 hodín.

Žonglovanie často trénujem len doma. Má to tú výhodu, že nikam nemusím chodiť, vezmem tri gule a hádžem si ich nad posteľou. Ak chcem trénovať žonglobeh, chodievam na štadión.

Nikdy si sa nemusel niečoho vzdať, aby si sa udržal v kondícii a zvládal prekonávať čoraz náročnejšie rekordy?

Nie, v strave som sa dokonca neobmedzoval nikdy. Moje telo si samo vypýta, čo potrebuje. Viem, že niektorí športovci musia dodržiavať prísny režim, ale ja len nefajčím a nepijem. Ostatné veci neriešim.

Akurát s loptičkami mávam regulárne „absťáky“, aspoň hodinu denne sa musím pohrať. Kedykoľvek, keď to na mňa príde, požonglujem si a hneď sa mi uľaví. Je to forma duševného relaxu.

„Kedykoľvek, keď to na mňa príde, požonglujem si a hneď sa mi uľaví. Je to forma duševného relaxu.“

Takže žonglérske gule máš stále v rukách?

Áno, trojguľový Milan (smiech). Moje krédo znie: Žijem aj žonglujem na plné gule.

S čím všetkým si skúšal žonglovať a s čím by si ešte chcel?

Začal som s loptičkami, kým som sa nedostal na hranicu 10-kilových gúľ. Experimentálne som potom začal žonglovať so sekerami, s motorovými pílami či s pivnými súdkami.

Skúsil som však aj všeličo iné, čo mi ľudia len tak dali do ruky. Hovorievam, že žonglujem so všetkým, čo udržím v ruke.

Skúšal si žonglovať s motorovými pílami aj so sekerami. Čo prežívaš, keď si tak trochu v ohrození života?

Nie je to vôbec jednoduché, ale robím to systematicky. To je ten postupný pokrok, nechytím tri sekery a nezačnem žonglovať. Tak to nefunguje. Začínam napríklad s jednou sekerou a dvoma loptičkami a postupne pridávam. Vypätie tam teda je, ale reflex je vždy rýchlejší ako dopad závažia na moju nohu.

Ako tvoju záľubu vnímajú ľudia okolo teba? A ako zase verejnosť, ktorá vidí tvoje žonglovanie po prvý raz?

Zvykli si. Nerobím to tak, že by som tým niekoho otravoval alebo niekomu zavadzal. Robím to sám pre seba. Napríklad na dovolenky si brávam loptičky stále so sebou a pri bazéne alebo večer pri muzike si žonglujem a ľudí to pritiahne.

Priznávam, že ľahký exhibicionizmus v tom je, ale vychádza to z môjho vnútra. To, že si musím zažonglovať, príde samo, je to silnejšie ako ja. Vždy však musím zvážiť situáciu, kde tie gule vytiahnem.

„To, že si musím zažonglovať, príde samo, je to silnejšie ako ja. Vždy však musím zvážiť situáciu, kde tie gule vytiahnem.“

Čo by si ešte chcel dokázať? Aké máš sny?

Ponúk mám viac, pretože ten žonglobeh som ešte nikde nepredvádzal. Tento rok je 100. výročie vzniku Československa a táto dráha na štadióne má 100 m. Uvažoval som, že 100 m žonglobehu by mohlo pekne symbolizovať tých 100 rokov. Som totiž jediný, kto sa s tými guľami dokáže vôbec rozbehnúť a nie ešte žonglovať. Zatiaľ sa mi to však nepodarilo presadiť.

Kým si, keď nežongluješ? Keď sa zatvoria dvere bytu, v ktorom žije „obyčajný“ Milan, človek ako my všetci?

Samozrejme, musím byť aj obyčajným človekom, nemôžem byť úplne „trafený“. Hoci mám žonglovanie stále v podvedomí, v domácnosti aj umyjem riad. Povedal by som, že plním aj príkazy manželky (smiech). Som šťastne ženatý, manželka ma toleruje, no aj ja musím tolerovať ju.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda o nevšedných slovenských rekordoch, ktorého partnermi Zlatý a Platinový O2 Paušál. O2 je operátor, ktorému je preháňanie v tom najlepšom zmysle slova naozaj blízke. Tento mesiac to prehnal s dátami, vďaka čomu ich zákazníci oboch paušálov získajú až päťkrát viac a to za nezmenenú cenu. Viac informácií o vylepšených O2 Paušáloch nájdete na www.o2.sk/volania/o2-pausal.

Milan Roskopf

Bývalý basketbalista, maratónec a žonglér. Žonglovať začal v deviatich rokoch, až sa postupne stal držiteľom niekoľkých certifikátov Guinnessovej knihy rekordov. Zabehol a popritom odžongloval polmaratón v dĺžke 21,1 km a prešiel 30,40 km bez zastavenia a prerušenia žonglovania. Ako prvý človek na svete zdolal žonglovaním s tromi kilovými medicinbalmi aj mrakodrap Evans View v New Yorku. Je jediným človekom na svete, ktorý dokáže žonglovať s tromi 10-kilovými oceľovými guľami.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac