Filip Jurovatý je v bežnom živote študentom právnickej fakulty. Počas leta sa však odhodlal k veľmi zaujímavému počinu, ktorý si zaslúži uznanie. Rozhodol sa, že cez prázdniny prejde a odfotí čo najväčšiu časť Slovenska. Bolo z toho 50 výletov so štartovacím bodom v Senici, odkiaľ pochádza. Aby toho stihol čo najviac, vstával väčšinou o štvrtej ráno.
Zaujímalo nás, čo ho k týmto cestám viedlo, ako ich plánoval a kde sa mu najviac páčilo.
Ako si objavil svoju záľubu v cestovaní?
K môjmu záujmu o Slovensko, a cestovanie všeobecne, som sa dostal zvláštnou cestou. Kedysi veľmi dávno, v tretej triede na základnej škole, som dostal z prvej písomky z vlastivedy štvorku. To bol asi ten zlomový bod, kedy to všetko začalo.
Zahanbilo ma, že nepoznám Slovensko. Opravil som si priemer a nasledovali samé jednotky. Neskôr som v zemepise reprezentoval školu a vyhral celoslovenské kolo geografickej olympiády. Všetky miesta, mapy, hlavne obľúbené hrady, som perfektne ovládal teoreticky, avšak máloktoré som navštívil. Na výlety sme s rodinou veľmi nejazdili.
Druhým zlomovým bodom boli moje 18. narodeniny, keď som dostal od sestry zrkadlovku, za čo som jej veľmi vďačný. Už mi nič nebránilo spoznať miesta, o ktorých som sa učil na vlastnú päsť. Precestoval som aj niekoľko veľkých miest západnej Európy, ale sústredím sa najmä na Slovensko.
Fotografie: Kysuce – Vychylovka (1), Hrad Lietava (2), Orava – Zuberec (3), Malý Horeš (4, 5, 6), Spišská Sobota (7, 8, 9)
Začal som spoznávať západné Slovensko, a keď už nebolo čo nové objaviť, začal som chodievať ďalej na východ. O svoje postrehy z ciest som sa podelil aj na (už končiacej) stránke panoramio.com. Neskôr som zistil, že v blízkom okolí miest, ktoré som navštívil, boli aj iné, zaujímavejšie miesta. Časom som preto začal pátrať aj o menej známych kuriozitách, aby som čo najlepšie spoznal dané regióny.
Počas prázdnin si prešiel množstvo kilometrov, nafotil tisícky fotiek. A to všetko za pár eur a s pár hodinami spánku. Čo ťa k tomu viedlo?
Keďže som si na začiatku tohto roku uvedomil, že toto leto bude moje posledné študentské, chcel som využiť čas najlepšie, ako som vedel. Pôvodne som mal v úmysle prejsť len pár miest stredného Slovenska, ale, ako sa hovorí, s jedlom rastie chuť.
Nakoniec som od 18. júna do 8. októbra stihol presne 50 výletov. Väčšinou som na mojich cestách vyrážal zo Senice sám, veľakrát sa ale ku mne počas cesty pripojili kamaráti z iných miest, inokedy sme sa stretli až v cieľovej stanici.
Cesty trvali pár hodín, tak som mal čas dospávať vo vlaku. Najčastejším prestupným miestom bola Trnava, odkiaľ už boli cesty po Slovensku ľahké. Vtipné bolo, keď som si v jeden týždeň pýtal štyrikrát lístok od tej istej pokladníčky.
V posledný deň sa ma sama spýtala či ma to baví takto cestovať. Moja odpoveď bola jasná: “Áno, baví.“
Kam si všade cestoval a čo všetko si videl?
Z pôvodného plánu zamerať sa len na stredné Slovensko veľmi skoro zišlo a skončilo to tak, že som precestoval takmer celú krajinu. Hovoriť o všetkých miestach, kde som bol, by bolo na dlho, tak by som to zhrnul len symbolicky.
Precestoval som Slovensko od Čiernej nad Tisou po Bratislavu, od Tvrdošína po Štúrovo. Najviac som sa tešil na hrady a skanzeny.
Avšak, Slovensko nie sú len pekné stavby a hory, ale aj ľudia. Na cestách som spoznal rôznych. Príjemný zážitok bol, keď som čakal na horúcom slnku v Dolnom Hričove na vlak a jedna milá pani z blízkej stanice ma ponúkla vodou.
Každý deň si sa vydával na novú cestu. Začiatok bol vždy rovnaký, koniec si si vytipoval alebo si mal presný harmonogram, kam a kedy ísť?
Začiatky ciest boli takmer vždy rovnaké – štart v Senici, odtiaľ vlakom do Trnavy, a potom som pokračoval na Považie alebo ďalej do Galanty, smerom na Pohronie. Niekedy som išiel aj autobusmi alebo vlakom do Bratislavy cez Kúty. Moje výlety sa vyznačujú časovou presnosťou.
Fotografie: Banská Štiavnica (1, 2, 3, 4, 5), Kežmarok (6, 7, 8, 9)
Svoje ciele som si vyberal už začiatkom roka s presným plánom. Bolo nevyhnutné si vytvoriť presný harmonogram, keďže som cetoval výlučne autobusmi a vlakmi.
Veľmi mi pri tom pomohol internet, kde som si vždy našiel koľko trvá prejsť nejaký úsek v horách, alebo kde sú autobusové zastávky. Potom som si robil vlastné mapky, ktoré som ponechal verejné na mojom blogu, aby sa nimi mohli pri plánovaní výletov inšpirovať aj iní.
Vedel by si povedať, ktorý kraj, miesto alebo ľudia ti počas ciest najviac prirástli k srdcu?
Zastávam životnú filozofiu, že svet je veľmi veľký, aby som navštevoval stále rovnaké miesta. Naopak, je skvelé spoznávať vždy niečo nové. Na Slovensku sú však miesta, kam sa rozhodne chcem ešte niekedy vrátiť.
Rozhodne medzi ne patrí Banská Štiavnica. Rád by som znovu videl aj hrad so skanzenom v Starej Ľubovni, Kežmarok a aj Múzeum oravskej dediny v Zuberci. S ľudmi som sa na mojich jednodňových výletoch nemal veľmi čas hlbšie zoznámiť, ale spoznal som dobrých, pohostinných ľudí na Tokaji, Spiši a na Súľovských skalách.
Ktorá časť Slovenska je podľa teba najfotogenickejšia?
Každý navštívený kraj mal svoje fotografické špecifiká. Ak by som však mal hovoriť o kraji, ktorý má veľa rôznych krás na jednom mieste, bol by to Žilinský.
V Žilinskom kraji nájdeme najviac skanzenov, ako aj pôvodných drevených dediniek (Podbiel, Čičmany, Vlkolínec), ktoré si priam pýtajú vyfotiť. Nehovoriac o tom, že je tam veľa miest na turistiku s krásnymi výhľadmi, ako pohľad na Domašínsky meander alebo výhľad zo Súľovského hradu.
Pre milovníkov hradov a zrúcanín odporúčam návštevu hradu Beckov, Starej Ľubovne, Uhrovec alebo hradu Divín.
Fotografie: Beckov (1), Čičmany (2, 3, 4), Vlkolínec (5, 6), Domašinský meander (7), Uhrovecký hrad (8), Divín (9), Tokaj (10, 11), Ružomberok (12, 13, 14), Súľovské skaly (15, 16, 17, 18, 19, 20)
S témou vína vznikli krásne fotky pri vinných pivniciach v Malom Horeši a tiež neďalekom kraji Tokaj s mnohými vinicami, ktoré vyzerali fantasticky pri západe slnka počas neskorého leta.
Nuž a pre milovníkov mestskej architektúry by som odporučil, samozrejme, výlet do Banskej Štiavnice. Oplatí sa ísť aj do Košíc, Ružomberku alebo do miest na Spiši.
A čo naše hlavné mesto?
Veľa ľudí čo poznám, nemá Bratislavu rado. Považujú ju za malú, špinavú, neatraktívnu. Ja ju naopak z pohľadu objektívu milujem. Na Bratislave sa mi páčia jej zaujímavé kontrasty, ktoré prináša.
Nebojí sa spájať staré a súčasné. Všetky prvky spolu vychádzajú, a ak náhodou nie, premýšľam nad tým, čo viedlo tvorcov objektov takto tvoriť.
Fotografie: Bratislava
Pre mnohých zahraničných turistov je Bratislava len jednodňovou prechodnou stanicou medzi veľkou Viedňou a Budapešťou. Bratislavu ale treba spoznávať postupne a možno nepozerať na mesto z tých typických pohľadov, ako je výhľad z hradu na zateplenú džungľu. Treba jej dať šancu a určite sa to oplatí.
Aké najväčšie prekvapenia si zažil na cestách?
Bol som síce teoreticky dobre vybavený na výlety, ale je pravda, že ma zaskočilo veľa vecí. O tom, že sa Beethoven zdržiaval na území dnešného Slovenska som vedel, no nevedel som, že práve v Dolnej Krupej skomponoval krásnu Sonátu mesačného svitu.
Na Bojnickom zámku ma prekvapilo 250 ľudí čakajúcich v rade, tiež prišli využiť vstupné zadarmo v prvú nedeľu v mesiaci.Do zámku som vstúpil po dvoch hodinách čakania.
Na hrade Fiľakovo ma prekvapil prvý výklad v maďarčine. Pri trojmedzí slovensko-maďarsko-ukrajinských hraníc ma prekvapilo, ako skvelo funguje Schengen, keď do piatich minút po mojom vstupe do pohraničnej zóny prišla strážna polícia. Nespravil som nič zlé, ale mal som vstup na pohraničie vopred ohlásiť.
K sklamaniam by som zaradil postoj Baziliky sv. Jakuba v Levoči, kde si nemôžete vyfotiť interiér asi najkrajšieho kostola na Slovensku a tiež ma sklamala výška vstupného do poloprázdneho Trenčianskeho hradu. V porovnaní s Kežmarským zámkom je tam toho oveľa menej, čo môže človek vidieť, a to aj napriek tomu, že polovička zámku ani nebola prístupná kvôli rekonštrukcii.
Fotografie: Kaštieľ Dolná Krupá (1), Bojnický zámok (2), Hrad Fiľakovo (3), Letohrádok Dardenely v Markušovciach (4), Levoča (5, 6), Stará Ľubovňa (7, 8, 9, 10, 11)
Nebudem však iba negatívny. K milým prekvapeniam patrí návšteva mesta Kežmarok, kde vtedy opravovali spomínaný zámok. Prehliadka aj s fotením stála symbolické euro. Taktiež ma milo prekvapili na Spiši v Starej Ľubovni výhodným vstupným na hrad aj do skanzenu.
Na hrade vám sokoliari predvedú skvelú show, interiér je relatívne bohatý, uvidíte výstavu poľských korunovačných predmetov, z veže je nádherný výhľad do okolitej prírody a, samozrejme, aj na skanzen pod hradom.
Nuž, a okrem ľudí, ktorých som už spomínal, ma prekvapili zvieratá – ale asi sme sa vždy prekvapili vzájomne. Našťastie som nestretol žiadneho medveďa, ale iba zmiju, laň, srnu a diviaka.
Aký je tvoj ďalší a možno najväčší cestovateľský sen?
Sny je dôležité prežiť, a nielen o nich snívať, preto som rád, že sa mi to postupne plní. Zo Slovenska by som rád ešte prešiel miesta, kde som nebol – teda najmä región Šariš, Horný Zemplín, Gemer a Horehronie.
Mimo Slovenska by som rád zavítal do Lisabonu a presvedčil sa, či je ozaj taký krásny, ako ho opisoval Remarque vo svojom románe Noc v Lisabone. Napríklad pri tomto odseku som sa naozaj pozastavil:
„Vyšli jsme do nádherné noci. Hvězdy stály ještě na nebi, ale moře a jitro na obzoru už si spočívaly v prvním modrém objetí. Nebe bylo vyšší a vůně soli a květů pronikavější než dříve. Jistě bude jasný den. Lisabon má ve dne do sebe cosi naivně teatrálního, co okouzlí a zaujme, ale v noci je to pohádkové město, které terasovitě se všemi svými světly sestupuje k moři jako slavnostně vyzdobená žena, která se skláni ke svému temnému milenci.”
K hlavným exotickým destináciám, ktoré musím vidieť, sú africké safari parky a Srí Lanka.
Žiješ na Záhorí. Čím sa líši od zvyšku Slovenska? Našiel by si nejaké tri obľúbené dominanty?
Hoci je Slovensko neuveriteľne rozmanitá, nádherná krajina, tak musím povedať, že v mojom prípade platí text starej známej piesne: „Najkrajší kút v šírom svete je moja rodná zem.“ O miestach v okolí ako Skalická rotunda, Holičský zámok či Bazilika v Šaštíne hovoriť nemusím, keďže ich asi každý pozná.
Ja by som však sa zameral na iné, menej tradičné miesta, ku ktorým mám bližší vzťah. Najväčšiu väzbu som mal k priehrade v dedine Osuské, kde bývala priezračná voda.
Ako deti sme sa sem s rodinou chodili kúpať a bolo to nádherné miesto na prechádzku cez babie leto. Teraz sa priehrada vypustila a už dva roky sa s ňou nič nerobí.
Fotografie: Sobotište (1, 2, 3), Plavecký hrad (4, 5), Senica (6, 7, 8), Osuské (9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17)
Zaujímavou dedinou pri Senici je obec Sobotište, kde kedysi žila veľká komunita Habánov. Po Habánoch ostali typické domy, taktiež majú v dedine pekný kaštieľ s múzeom, hvezdáreň a pre milovníkov turistiky sú tu pekné scenérie kopcov.
Dokonca, turisti môžu prenocovať nad obcou v drevenej útulni Uchánok. Za posledné atraktívne miesto by som zvolil Plavecký hrad. Nachádza sa blízko Bratislavy, je dominantou Malých Karpát a je z neho krásny výhľad do širokého boru.
Čo pre teba znamená fotenie?
Pri fotení objektov ma najviac zaujímajú hlavne miesta, prostredie, čo ma obklopuje než samotní ľudia. Asi to vychádza aj môjho vzťahu k dejinám.
Drobné zmeny v našom okolí sa dejú postupne a až časom, keď sa vrátim k mojej tvorbe, hoci nie je taká dobrá ako tá súčasná, tak si uvedomím, ako veľmi si tieto fotky vážim, lebo mi ukazujú, ako sa svet mení. To je dôvod, prečo sú tieto fotky pre mňa také vzácne.
Fotografie: Zhodenie komína v Senici