Profesionálna fotografka radí, ako fotiť skvelé zábery pomocou smartfónu

Chcete vytvoriť pekné fotografie pomocou svojho smartfónu, no nie vždy sa vám to darí? Profesionálna fotografka Dominika Behúlová zobrala do svojich rúk zariadenie Huawei Mate 20 Lite a detailne vysvetlila, ako na to.

14. 11. 2018; Autor a Foto: Dominika Behúlová

Kvalitné fotografie dnes docielite aj pomocou svojho telefónu, nie každý však vie svoje zariadenie správne nastaviť. Skúsená fotografka pre vás zhrnula základy fotografovania a doplnila ich fotkami, ktoré nasnímala smartfónom Huawei Mate 20 Lite.

Mobilný telefón v súčasnosti predstavuje nenahraditeľného pomocníka pri dokumentovaní našich záľub aj bežného života. Kvalita integrovaného fotoaparátu preto pre mnohých predstavuje dôležitý parameter pri výbere nového zariadenia. V súčasnosti vlastníme plnoautomatické inteligentné prístroje s množstvom voliteľných režimov snímania, ktoré sú neraz schopné plnohodnotne nahradiť klasický fotoaparát.

Zadná kamera smartfónu Huawei Mate 20 Lite.

Napriek tomu sa mnohým z nás nie vždy podarí urobiť to, čo sme zamýšľali, a nie vždy rozumieme fotografickým pojmom natoľko, aby sme to dokázali zmeniť.

V tomto manuáli načrieme do technických pojmov klasickej fotopraxe, ktoré si objasníme dostatočne na to, aby ste dokázali zo svojich telefónov dostať maximum. Nášho sprievodcu dopĺňajú fotografie zhotovené zariadením Huawei Mate 20 Lite.

Huawei Mate 20 Lite nájdete práve teraz v O2 E-shope O2.

Správna expozícia

Expozícia predstavuje základný stavebný kameň každej fotografie. Pozostáva zo správne zvolenej kombinácie prvkov, akými sú clona, čas a citlivosť, ktoré tvoria tzv. expozičný trojuholník. Cieľom týchto nastavení je vyprodukovať snímku, ktorá nie je ani príliš svetlá, teda preexponovaná, ani príliš tmavá, teda podexponovaná.

Snímka v HDR režime počas zamračeného dňa.

Správne naexponovaná fotografia by pritom mala zodpovedať realite, tak ako ju bežne vnímame zrakom.

Vyváženie bielej

Odkazuje na prirodzenú schopnosť ľudského mozgu „farebne vyvažovať“ vnímanie v svetelných podmienkach, ktoré sa nevyznačujú prirodzene bielym svetlom. Ak vojdeme do miestnosti, kde je svetlo mierne žltkasté, modrasté či zelenkasté, nepostrehneme to. Ak sa tam však ocitne aj náš nepripravený fotoaparát a my urobíme snímku, rozdiel bude markantný.

Možnosť zvolenia vyváženia bielej v manuálnom režime v telefóne Huawei Mate 20 Lite.

Aby sme zabránili týmto neželaným farebným efektom, treba zvoliť konkrétny režim vyváženia bielej, variabilnú ponuku bežne nájdeme v nastaveniach zariadenia.

Clona

Všetci o nej už počuli, no nikto nevie, ako vyzerá a už vôbec nie, na čo slúži. Clona je malé mechanické zariadenie nachádzajúce sa v objektíve fotoaparátu. Reguluje množstvo svetla dopadajúceho na čip alebo film. Na zjednodušenie ju možno prirovnať k rozširujúcej a zužujúcej sa zrenici ľudského oka, ktorá reaguje na intenzitu svetla.

Zadná kamera Huawei Mate 20 Lite nastavená na clonu f/4.

Označuje sa písmenom f a priemer jej otvorenia opisuje clonové číslo. Existuje celý rad clonových čísel, napríklad f/1.2, f/1.8, f/4 až po f/22. Čím je toto číslo menšie, napríklad f/1.4, tým je vstupný otvor širší a schopný prepustiť väčší objem svetla a naopak.

Označenie najnižšej možnej hodnoty clony býva natlačené na alebo pri objektíve fotografického prístroja. Toto číslo nám hovorí o tzv. svetelnosti objektívu. Objektívy, na ktorých sa f pohybuje v jednotkových hodnotách, sa považujú za vysoko svetelné a vo fotografických kruhoch sú veľmi cenené.

Hĺbka ostrosti a bokeh efekt

Oba pojmy úzko súvisia so spomínanou clonou. Okrem praktickej expozičnej funkcie má clona na fotografiu aj konkrétny vizuálny dosah. Tým je miera ostrosti popredia a pozadia snímky, ktorá sa odborne nazýva hĺbka ostrosti.

Bokeh efekt na smartfóne Huawei Mate 20 Lite v režime nízkej clony.

Hĺbka ostrosti závisí od zvoleného clonového čísla. Pri vysokej hĺbke ostrosti, napríklad f/8 a viac, je fotografia celoplošne ostrá, človek ľahko rozoznáva detaily a snímka pôsobí popisnejšie.

Ak je hĺbka ostrosti nízka, napríklad f/2.8 a menej, vďaka rozostreniu časti obrazu vnímame objekty na fotografii viac odseparovane. Určitá miera rozostrenia popredia alebo pozadia môže pôsobiť esteticky – tento efekt sa nazýva bokeh. Na fotografii sa prejavuje ako množstvo rozostrených bodov, ktoré najčastejšie vytvárajú malé krúžky, tzv. rozptylové.

Čas

Táto veličina je úzko spätá s mechanizmom známym ako uzávierka. Ide o zariadenie, ktoré sa nachádza vo vnútri tela fotoaparátu a jeho úlohou je regulovať čas, počas ktorého svetlo, prechádzajúce cez objektív, dopadá na čip alebo film. Udáva sa v zlomkoch.

Na lepšie vysvetlenie ho možno prirovnať k otvárajúcim a zatvárajúcim sa dvierkam, ktorých čas otvorenia sa uskutočňuje v minútach až tisícinách sekundy. Keď sa zariadenie nepoužíva, uzávierka je vždy zatvorená, aby na čip nedopadalo svetlo. Platí, že v tmavšom prostredí volíme dlhšie časy, napríklad 1/60 s, vo svetlejšom kratšie, napríklad 1/500 s.

Vždy to však závisí od veľkosti clony a citlivosti, ktoré máme nastavené. Podobne ako v prípade clony aj vďaka času, počas ktorého je uzávierka otvorená, môžeme vytvárať určité efekty. Pri kratších časoch možno na fotografii „zmraziť“ pohybujúce sa objekty. Naopak, pri dlhších časoch zostávajú pohybujúce sa objekty rozmazané. Pri nastavení dlhšieho času je však nutné použitie statívu alebo iného zariadenia, ktoré umožní stabilizáciu aparátu.

Citlivosť

Nájdeme ju pod označením ISO. Je indikátorom miery citlivosti čipu, resp. filmu na svetlo. Svoj význam získava iba v kombinácii s nastavením clony a času, pričom ich hodnoty významne ovplyvňuje. Udáva sa v číselnom rade, ktorý tvoria číselné násobky, napríklad ISO 50, 100 či 200. Tieto miery označujú nízku citlivosť.

Ak by sme pokračovali smerom nahor, napríklad ISO 400 a 800, dostaneme strednú citlivosť a pri ISO 1600, 3200 a viac, vysokú citlivosť. Pre lepšiu predstavu sa dá použiť analógia s mierou citlivosti pokožky na slnečné žiarenie. Na to, aby sa ľudia s extrémne citlivou pokožkou spálili, potrebujú oveľa nižšiu mieru vystavenia slnku (ISO 1600 a viac) než ľudia s odolnejšou pokožkou (ISO 200 a menej).

V praxi to znamená, že prostredníctvom citlivosti dokážeme vyregulovať hodnoty clony a času tak, aby sme dosiahli správne naexponovanú fotografiu. A to práve zvolením jej vyššej, resp. nižšej číselnej hodnoty, ktorá nám, obrazne povedané, dokáže znásobiť alebo ubrať mieru dostupného svetla v prostredí.

Spomínané hodnoty citlivosti sú charakteristické mierou tzv. digitálneho šumu, v prípade filmu sa tento jav nazýva zrno. Čím vyššiu citlivosť zvolíme, tým výraznejší bude tento jav. Pre niekoho je tento efekt nežiaduci a považuje ho za chybu, no dá sa aj rôzne kreatívne využiť.

Vhodná kompozícia

Dobrá fotografia uplatňuje určité kompozičné pravidlá. Tieto princípy majú dlhú históriu, podloženú poznatkami vychádzajúcimi zo štúdia ľudskej psychiky, a výrazne sa využívali najmä vo výtvarnom umení a v architektúre.

V podstate ide o zámerný spôsob usporiadania a rozloženia jednotlivých prvkov tvoriacich scénu, ktorú vnímame ako vyvážený celok. Výsledným efektom je obraz, ktorý pôsobí vizuálne prívetivo. Existuje viacero prístupov k takémuto komponovaniu, medzi najznámejšie patrí napríklad pravidlo tretín, ale aj centrálna a rámová kompozícia.

Tip 1: Pravidlo tretín alebo zlatý rez

Pravidlo tretín alebo zlatý rez je veľmi jednoduché. Spočíva v rozdelení obrazu priamkami a kolmicami tak, aby nám z neho vzniklo deväť rovnakých dielikov. Tam, kde tieto priamky a kolmice pretnú, vzniknú následne štyri body. Objekty tvoriace nosnú časť obrázka umiestnime do týchto bodov alebo do ich najbližšieho okolia.

Tip 2: Centrálna kompozícia

Centrálna kompozícia bola vždy považovaná za klišé, ktorému sa snažil každý rozhľadenejší fotograf predchádzať. Napriek tomu sú situácie, pri ktorých príde toto umiestnenie naozaj vhod. Ide v podstate o horizontálne alebo vertikálne rozdelenie obrazu na dve symetrické polovice. Objekt potom umiestňujeme do takto vzniknutej strednej časti obrazu.

Tip 3: Rámová kompozícia

V rámovej kompozícii využívame miesta a objekty prirodzene sa nachádzajúce vo fotografovanom prostredí, ktoré dokážu fotografiu veľmi efektívne ozvláštniť. Ide o prvky, akými sú napríklad okná, dvere, podchody či konáre stromov – v podstate čokoľvek, čo nám dokáže „orámovať“ objekt, ktorý na obraze považujeme za významný.

Jpeg vs. raw

Každá fotografia je v podobe dát automaticky zapísaná na pamäťové médium. Tento zápis tvorí množstvo digitálnych informácií, ktoré sú uložené do štandardizovaného formátu s určitými charakteristikami.

Podexponovaná fotografia nasnímaná v režime raw pred a po spracovaní vo fotoeditore.

Najznámejší formát na ukladanie fotografií je jpeg. Vyznačuje sa tzv. stratovou kompresiou, čo znamená, že objem informácií tvoriacich obrázok sa redukuje. Výhoda tohto systému spočíva vo vytváraní súborov, ktoré veľkostne nezaberajú veľa miesta, pričom sú stále obrazovo kvalitné.

Súbory formátu raw na rozdiel od jpeg obsahujú obrovské množstvo informácií, ktoré sú priamo stiahnuté zo snímača bez akýchkoľvek úprav, čo sa logicky prejavuje aj na ich veľkosti. Hlavnou výhodou je, že pri ich dodatočných úpravách (zosvetľovanie či zmena sýtosti a kontrastu) prostredníctvom špeciálnych počítačových programov vznikajú stále dostatočne kvalitné obrázky. Využívajú ich najmä profesionálni fotografi.

Postproces

Označuje dodatočné úpravy fotografie. Rozsah týchto úprav je charakteristický rôznou mierou svojej náročnosti – od jednoduchého zosvetlenia snímky alebo aplikácie fotografického filtra až po komplikované zásahy profesionálnych retušérov, ktoré dokážu zmeniť fotografiu na nepoznanie. Prevažným dôvodom týchto úprav je snaha urobiť fotografiu vizuálne pôsobivejšou.

Monochromatický filter zariadenia Huawei Mate 20 Lite.

Napriek obrovským možnostiam by sme sa mali riadiť heslom menej je viac a s úpravami to príliš nepreháňať. V bežnej praxi by mal postproces slúžiť skôr na podčiarknutie charakteru fotografie a na jej malé vylepšenie, nie na odvádzanie pozornosti od toho, čo je na nej hlavné – námetu a motívu.

Ako sa fotilo s Huawei Mate 20 Lite?

Pri fotení ilustračných záberov som mala možnosť pracovať s telefónom Huawei Mate 20 Lite. Toto zariadenie považujem za veľmi šikovné. Ergonómia je napriek obojstranne hladkému povrchu dobre zvládnutá, takže telefón sa mi ani raz nevyšmykoval z ruky, navyše je tenký a príjemný na dotyk.

Kvalita fotoaparátov je na veľmi dobrej úrovni, poteší najmä vysoká svetelnosť objektívov. Rozlíšenia 24 Mpx pri prednom a 20 Mpx pri zadnom fotoaparáte vypovedajú samy za seba.

Ovládanie je veľmi intuitívne. Aby som si dokázala nastaviť hodnoty a režimy, ktoré som potrebovala, nemusela som vôbec čítať návody.

Ako fotografa ma veľmi potešila možnosť fotografovania raw súborov a individuálna možnosť nastavení v režime Pro. Za seba by som po vyskúšaní povedala tomuto mobilu áno. Popri zrkadlovke by to bol veľmi praktický a kvalitný zápisník.

Oslovil vás tento telefón? Nezabudnite, že každé zariadenie z ponuky O2 môžete mať k akémukoľvek O2 Paušálu na začiatok od 2 €. Z ponuky modrého operátora odporúčame vylepšený Zlatý alebo Platinový O2 Paušál, ktoré teraz prinášajú 10, resp. 25 GB dát.

Rozhovor

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

3. 5. 2021; Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
prečo je mediálna výchova dôležitá,
aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.