Eva Nedeľková: Cirkulárna ekonomika prináša lepšiu kvalitu života a možnosti rastu pre podniky

Prečítajte si príbeh mladej Slovenky, ktorej sa podarilo uspieť v zahraničí a dnes stojí na čele dvoch firiem.

Konzultantka Eva Nedeľková je večná optimistka, ktorá nad ľudstvom neláme palicu. Práve naopak, prostredníctvom svojich aktivít, ktorým sa venuje v holandskom Amsterdame, chce poľudštiť digitálnu revolúciu a naučiť firmy, aby sa správali zodpovedne.

V októbri vystúpila v Bratislave na konferencii FutureNow, ktorej partnerom je aj spoločnosť O2. Deň predtým pripravila prednášku o cirkulárnej ekonomike aj pre biznis zákazníkov modrého operátora.

Takmer desať rokov žijete v holandskom Amsterdame. Ako sa vám podarilo presadiť sa v cudzine? A čoho sa má človek držať, ak chce uspieť v zahraničí?

Človek by si mal hlavne veriť a nebáť sa. Naozaj som presvedčená, že keď sa na veci pozeráme pozitívne a ideme seriózne za svojím snom, všetko sa nám podarí. To je moja mantra.

Samozrejme, aj ja som sa na začiatku bála. Prišla som sama autobusom, študentka s jednou veľkou batožinou. Vystresovať a zastrašiť ma vtedy mohlo naozaj všetko, ale pozrela som sa svojim strachom do očí, zaťala som zuby a išla ďalej.

Hovoríte, že ste do Holandska prišli ako študentka. Študovali ste najprv na Slovensku a potom ste odišli do zahraničia alebo ste tam študovali od začiatku?

Študovala som na Slovensku, šlo o klasické päťročné inžinierske štúdium a pred piatakom som začala uvažovať, čo zaujímavé by som mohla mať vo svojom životopise. Hľadala som niečo, čo by mi pomohlo uplatniť sa na našom pracovnom trhu. A tak som si vymyslela, že to bude zahraničná stáž, konkrétne pre medzinárodnú firmu, ktorá mala v Holandsku svoju centrálu.

Pred posledným ročníkom som teda bola v Holandsku a potom som si ho dokončovala čiastočne tam, čiastočne na Slovensku. Dnes je to už je takmer desať rokov a môžem s radosťou povedať, že Amsterdam sa stal mojím druhým domovom.

Po stáži a ukončení štúdia ste sa rozhodli v Holandsku zostať a dospelo to až do bodu, keď ste si založili biznis. Aká cesta viedla k vlastnému podnikaniu?

Biznis sa zakladá rôznymi spôsobmi. Niektorí ľudia si ho založia už počas školy, čo som vždy veľmi obdivovala. Ja sama som na to počas štúdia ešte nebola pripravená. Ale vždy som cítila, že jedného dňa to chcem spraviť.

Kým som naplno rozbehla vlastné podnikanie, venovala som sa popri práci množstvu bočných projektov, akými sú investičné fondy. S bratmi sme organizovali retreaty na Slovensku a investovali sme do akcií. Super skúsenosti, ale nikdy to nebolo to pravé orechové, nemala som pocit, že to boli tie správne veci.

Vedela som však, že sa chcem postaviť na vlastné nohy. Ten „heuréka“ moment prišiel asi pred dvoma rokmi, keď som našla dieru na trhu a dokonca v oblasti, ktorá pre mňa vždy bola srdcovou záležitosťou.

„Keď sa na veci pozeráme pozitívne a ideme seriózne za svojím snom, všetko sa nám podarí.“

Ste zakladateľkou dvoch spoločností – DigiLeadersMissionC. Prvá by mala poľudštiť digitálnu revolúciu. Čo si pod tým môžeme predstaviť?

Asi každému je jasné, že v súčasnosti sa už pomaly nebavíme o ničom inom len o digitálnych technológiách. Či sa nám to páči alebo nie, technológie vstupujú do každého aspektu – od toho, čo jeme, koľko krokov za deň nachodíme, až po romantiku.

Ak chcú podniky prežiť, musia digitalizovať. Zo skúsenosti viem povedať, že môžete mať najlepšie technológie, procesy a neuveriteľný kapitál, ale keď sa nezamyslíte nad ľuďmi – ako zmeniť svoju kultúru, štýl manažmentu, nábor, komunikáciu so zamestnancami a klientmi, digitálna transformácia nikdy neuspeje. Klasický názor je, že technológie zabíjajú ľudskosť. Ja v nich naopak vidím obrovskú príležitosť vrátiť sa späť k našim hodnotám a k prírode.

Pod digitalizáciou si ale môžeme predstaviť veľa vecí. Na Slovensku sa napríklad zvyknú digitalizovať filmy z kotúčov, dokumenty z archívov, obrazy z galérií. Do toho procesu ale určite patrí oveľa viac úkonov. S čím sa pri svojej práci najčastejšie stretávate vy?

Sú to dve veci. Na jednej strane je to využívanie samotných technologických trendov, či už hovoríme o blockchaine, rôznych aplikáciách alebo o umelej inteligencii. Druhú časť tvorí digitálny kanál, ktorý nahrádza priamy predaj tovarov a služieb. Aby ich firmy mohli budovať, potrebujú pritiahnuť tie správne technické talenty.

 

Sú to väčšinou relatívne mladí ľudia, o ktorých je obrovský záujem a v biznise sa často hovorí o vojne o talent. Príkladom sú klasické podniky ako banky, ktorých imidž po finančnej kríze utrpel a teraz majú problém pritiahnuť vychytených developerov a dizajnérov. Všetci chcú pracovať pre Google, Apple alebo startupy. Klasické podniky musia preto poriadne popracovať na svojom imidži, meniť tvrdú korporátnu kultúru a vzťah k zamestnancom.

Ľudská stránka digitalizácie sa odráža vo dvoch rovinách. Prvou je zákazník a schopnosť rozumieť tomu, čo potrebuje, bez toho, aby to vedel on sám. Druhou sú zamestnanci, ktorí tým technológiám rozumejú. Pre obe tieto skupiny je čoraz dôležitejšie, aké je poslanie firmy okrem zarábania peňazí.

Či je zodpovedná a ako pristupuje k životnému prostrediu. Aby mali firmy v tomto svete úspech, nie sú potrebné len samotné technológie. Musia sa zamyslieť aj nad tým, čo prinášajú do života ľudí a spoločnosti. Práve preto som presvedčená, že digitalizácia má obrovský potenciál znovu sa priblížiť k našim ľudským hodnotám.

„Klasický názor je, že technológie zabíjajú ľudskosť. Ja v nich naopak vidím obrovskú príležitosť vrátiť sa späť k našim hodnotám a k prírode.“

Líši sa holandské podnikateľské prostredie od toho slovenského?

Určite áno. V Holandsku je to oveľa jednoduchšie – v podstate stačí, že máte dobrý nápad a viete, ako ho zrealizovať. Na Slovensku ešte často bojujeme s naším dedičstvom vo forme byrokracie a korupcie, čo nie je ideálne prostredie na rozvoj biznisu. A už vôbec nie mimo hraníc.

V digitálnej dobe považujem za chybu, ak trh vymedzujeme iba regionálne. Digitálny trh je svetový a Európa za Spojenými štátmi a najnovšie aj Čínou veľmi zaostáva.

Prečo to tak je? Sme stále veľmi roztrieštení a nemyslíme globálne. Každej firme a každému podnikateľovi na Slovensku, ktorí robia niečo s digitálnymi technológiami, by som poradila, aby od začiatku mysleli celosvetovo.

Vaša druhá firma MissionC sa venuje cirkulárnej ekonomike, o ktorej ste prednášali aj biznis zákazníkom O2. Na prvý pohľad sa zdá, že ide o úplne odlišnú sféru podnikania. Ako sa vám darí pracovať na dvoch odlišných projektoch?

Z môjho pohľadu je to všetko prepojené a krásne to do seba zapadá. V oboch prípadoch ide o poradenské firmy a obe vychádzajú zo spoločných princípov: technológia, vplyv na životné prostredie aj na ľudí.

V DigiLeaders kladieme dôraz na technológiu a ľudí. V MissionC je naším cieľom pomôcť podnikom napojiť sa na cirkulárnu ekonomiku, nepozerať sa len rast tržieb, ale skombinovať ho s pozitívnym vplyvom na životné prostredie. Technologické riešenia sú jedným z najväčších urýchľovačov zodpovedného biznisu. Moja podnikateľská dráha sa začala firmou DigiLeaders a plynule prešla do MissionC, ktorá je teraz mojou prioritou.

Cirkulárna ekonomika sa zvyčajne spája s oblasťou environmentalistiky a odpadového hospodárstva. Zameriava sa aj na to, ako z odpadu urobiť zdroj, keďže surovín ubúda a odpadu pribúda.

Áno, ja by som ale povedala, že to nie je environmentalistika, ale ekonomika. Ako spoločnosť máme veľmi naliehavý problém – pri súčasnom tempe rozvoja a spotreby míňame oveľa viac prírodných zdrojov, než máme k dispozícii. Cirkulárna ekonomika nám ponúka praktické alternatívy na zmenu nášho ekonomického systému – ako ho spraviť efektívnejším, férovejším k ľuďom a pritom stále dosahovať zisk a rast.

Nejde teda len o nejaké „hippie“ presvedčenie, ale o nový typ hospodárstva, revolúciu založenú na sebestačnosti a oveľa rozumnejšom využívaní zdrojov. V cirkulárnom, teda kruhovom systéme sa nič len tak nevyhodí, ale znovu sa maximálne využije. Potreba ťažby zdrojov tak klesá a produkty sa využívajú čo najdlhšie.

Firmy sa do tohto môžu zapojiť napríklad využívaním odpadu ako vstupného materiálu, väčším podielom stále lacnejšej slnečnej a veternej energie alebo budovaním digitálnych platforiem na zdieľanie produktov. Veď veci nemusíme vlastniť, môžeme si ich požičať alebo prenajať. Z toho majú výhody spotrebitelia, firmy aj príroda.

Ako sa vám darí udržiavať si optimizmus popri práci, ktorá je spojená s problémami životného prostredia?

Trvalo udržateľný rozvoj vôbec nemusí byť strašiak, ale niečo sexi. Najmä keď nám cirkulárna ekonomika prináša lepšiu kvalitu života a možnosti rastu pre podniky.

Problémy si čoraz viac uvedomujeme aj ako jednotlivci a meníme svoje spotrebiteľské správanie. Každý si môže nájsť svoju cestu v rámci svojich možností – od nákupu lokálnych produktov cez dôraz na kvalitu a nie kvantitu, recykláciu či oblečenie z druhej ruky. A viete, aké je úžasné, keď sa s vami ľudia dajú do reči, lebo sa im páči váš obnoviteľný pohárik na kávu alebo farebná recyklovaná fľaša na vodu? Sú to nádherné príležitosti vysvetliť tému na niečom jednoduchom a peknom a zasadiť tak v mysliach semienko zmeny.

V prípade nášho súčasného klienta už zopár kolegov chodí s podobnými fľašami, pohárikmi a dokonca aj náramkami, ktorých kúpou prispievame na čistenie mora od plastov. Je úžasné vidieť to. Raz by som mala vypočítať, koľko plastu sme vďaka tomu ušetrili (smiech).

Rozprávame sa pri príležitosti konferencie FutureNow. Okrem prednášky o cirkulárnej ekonomike pre biznis zákazníkov spoločnosti O2 ste boli súčasťou panelovej diskusie a viedli ste jeden workshop. Na čo ste sa v nich zamerali?

Bola som súčasťou diskusného panelu úžasných ľudí. Našou úlohou bolo zamyslieť sa nad tým, ako digitalizácia ovplyvňuje budúcnosť zamestnávania a talentov. Preberali sme zaujímavé aj kontroverzné témy, napríklad či sú mileniáli naozaj až takí odlišní a či musíme stimulovať diverzitu v oblasti technológií alebo nie.

So svojou biznis partnerkou Andreou Orsag sme okrem toho viedli workshop o inováciách – o tom, či je možné vytvoriť vo veľkých firmách startupovú kultúru a čo sa naopak dokážu startupy naučiť od korporácií.

Čo robíte, keď nepracujete? Ako oddychujete?

Vlastné podnikanie má pre mňa hlboký význam a nevnímam ho ako prácu. Súčasná ekologická a sociálna situácia je vážna a predstavuje najväčší problém, ktorému sme ako ľudstvo doposiaľ čelili. Môcť byť súčasťou jej riešenia nie je pre mňa práca, ale zmysel všetkého. Keď nepracujem, moja energia musí ísť von nejako inak.

Milujem šport – hlavne v exteriéri, dokážem sa na hodiny stratiť pri maľovaní obrazov, rada trávim čas s úžasnými ľuďmi, ktorí sú v mojom živote, veľa čítam a chodím do prírody. Veľmi si cením čas sama so sebou, keď vypnem telefón aj hlavu a ponorím sa do vnútorného sveta energie a kreativity.

Zvyknete aj Vianoce tráviť na Slovensku?

Väčšinou áno, ale posledné dva roky som prišla až po sviatkoch a veľmi mi to chýbalo. Takže tento rok budem určite doma na Slovensku. Rodina, medovníčky, sneh a hory, to sú pre mňa tie najlepšie Vianoce.

O konferencii FutureNow

Inovačná a technologická konferencia FutureNow preniesla Slovensko už druhýkrát do blízkej budúcnosti. Podujatie sa konalo 24. októbra v Bratislave, pričom jedným jeho partnerov bola aj spoločnosť O2. Organizátormi sú medzinárodná sieť coworkingových priestorov HubHub a Neulogy. Spolu predstavili nový koncept konferencie zameranej na budúcnosť dát, vzdelávania a práce. Podujatiu predchádzal dvojdňový festival plný prednášok a workshopov. Okrem toho sa pod jeho strechou opäť uskutočnila súťaž startupov Startup Awards, tentokrát nielen zo Slovenska, ale z krajín celej strednej Európy. Na podujatí vystúpilo takmer 30 speakrov, medzi nimi napríklad spolutvorca známej online služby Skype Jonas Kjellberg, Kateřina Gábová z Kiwi.com či priekopníčka v oblasti umelej inteligencie Kriti Sharma zo Sage.

Eva Nedeľková

Pochádza z Ružomberka a už takmer desať rokov žije v Amsterdame. Vyštudovala ekonomiku na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, postgraduálne štúdium absolvovala na Tias Business School v holandskom Tilburgu, kde sa zamerala na odbor Corporate Finance. Vzdelanie si neskôr doplnila na INSEAD Business School v rámci Strategy in the Age of Digital Disruption. V roku 2017 založila spoločnosť DigiLeaders, v roku 2018 druhú firmu MissionC.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac