Herec Ján Koleník: Divadlo je systematická práca na dlhšie trate

Hlas O2 sa rozhovoril o divadle, televízii, Vianociach aj o tomu, čomu sa rád venuje vo voľnom čase.

Obľúbený herec priznáva, že napriek rokom na javisku má dodnes trému a pri stvárňovaní charakterov je veľký detailista. Porozprávali sme sa s ním nielen o jeho hereckej kariére, ale aj o pôsobení v dabingu a v reklame.

Možno ste o tom doteraz nevedeli, ale okrem iného je hlasom spoločnosti O2 a prihovára sa vám na zákazníckej linke operátora.

Jano, vy ste divadelný herec, ale objavujete sa aj na televíznych obrazovkách. Čo vám sedí viac?

Herec, ktorý nehrá v divadle, sa neudržiava v kondícii. V intelektuálnej, analytickej ani vo fyzickej. Divadlo je systematická práca na dlhšie a ťažšie trate. Pravda je, že to nie je mainstream, ale o to je mi vzácnejšia. Televízia mi na druhej strane prináša iný komfort, aký by som z divadla nemal.

Viete oddeľovať súkromie od svojich hereckých rol? Neopantá vás niektorá z nich natoľko, že ňou potom doslova žijete, najmä tie negatívne. Neovplyvňujú vás?

Rola ma opantáva, jedine keď ju skúšam v divadle. Vtedy sa jej potrebujem venovať, pochopiť jej konštrukciu, spôsob myslenia, vymyslieť niečo, čím je výnimočná. Som detailista, všetko musí dávať zmysel. Keď ju už hrám, dokážem sa po predstavení odstrihnúť. Vtedy však vo mne doznievajú myšlienky, ktoré si upracem pri šoférovaní domov.

Ktorá rola vám doposiaľ sadla najlepšie a naopak? Mali ste vôbec niekedy problém stotožniť sa s nejakou?

Mám obľúbenejšie a menej obľúbené postavy. Ich téma a príbeh sa ma možno nedotýkajú, ale preto sme herci, aby sme citlivo a empaticky vstupovali do dialógu s každou rolou, aby sme si k nej vytvárali vzťah a najmä išli na to aj kreatívne. Sme interpreti. To znamená, že je na našom umeleckom rozhodnutí, čo z postavy je pre nás najvzrušujúcejšie a na čo chceme pozornosť diváka upriamiť. Či už je to určitá vlastnosť, charakter, alebo zásadná myšlienka.

„Počul som, že vo svojich rolách pôsobím príliš vážne. A to je super, lebo v súkromí taký vôbec nie som.“

Pre televízneho diváka predstavujete herca, ktorý väčšinou stvárňuje negatívne postavy. Má to vplyv aj na váš súkromný život a na správanie fanúšikov?

Negatívne? (smiech) Nemyslím si. Ale počul som, že vo svojich rolách pôsobím príliš vážne. A to je super, lebo v súkromí vážny vôbec nie som. Alebo mám o sebe skreslenú predstavu? Možno iba nerád vykladám karty na stôl, možno taktizujem, možno čakám na vhodnú príležitosť, ale vážny nie som.

Ľudia na ulici sa ku mne napriek tomu správajú vrúcne, domov mi chodia úprimné listy a za to som divákom vďačný. Bože, teraz som si spomenul, že im musím odpísať. (úsmev)

Ako vnímate kritiku? Posúva vás vpred?

Možno sa ňou zaoberám až príliš, ale verím, že v každej kritike je trocha pravdy, nad ktorou treba pouvažovať. Takže ju spracúvam a ďalej sa snažím.

Čo všetko ste sa museli pre herectvo naučiť?

Počúvať ľudí, vedieť sa vyjadriť k veciam, sledovať dianie, život a svet s otvorenými očami. Pozorovať ho prostredníctvom divadelných prostriedkov, aj tie najsmutnejšie momenty brať s nadhľadom a najšťastnejšie s iróniou.

Čo bolo pre vás doteraz najväčšou pracovnou výzvou?

Sú ňou postavy, v ktorých musím pretlmočiť silný obsah a veľkú tému. Postavy, ktoré neodídu celý večer zo scény a zažijú nejaký dramatický zásadný vývoj.

Mávate profesionálne krízy? Ak áno, ako ich zvládate? Čo vám vtedy naozaj pomáha?

Pomáha mi pocit, že cez generálkový týždeň to vždy do seba nejako zapadne. Heslo znie: Napokon sa to všetko nejako urobí.

Vedeli by ste čitateľom Sódy odporučiť divadelné hry, ktoré rozhodne stojí za to navštíviť?

V SND určite inscenácie Bál, Bačova žena, Antigona, Vojna a mier. Nie preto, že tam hrám, sú to dobré predstavenia.

Ako sa vnímate, keď sa vidíte na televíznej obrazovke?

Ako vhodné samoštúdium a priestor odkontrolovať si veci. V divadle nám to umožnené nie je.

Mávate ešte trému?

Áno, mávam a veľkú.

Čo predchádza tomu, kým sa rozhodnete prijať, resp. odmietnuť nejakú ponuku?

Naposledy som sa rozhodoval na základe zostavy, aká sa mala pri daných projektoch stretávať. S kým som ešte nehral alebo, naopak, s kým sa mi hrá dobre a budem sa vďaka tomu na pľac tešiť.

Svoj hlas ste prepožičali aj spoločnosti O2. Ozýva sa z TV spotov, rádia či pri telefonáte na zákaznícku linku. Ako sa cítite v tejto úlohe?

Je to kreatívne. Som pri zrode kampaní, ponad plecia nazerám na prácu grafikov, animátorov, marketérov a je to pre mňa zaujímavé prostredie.

Ako sa vám pracuje so značkou O2 ako takou? Dokážete sa s ňou stotožniť?

Je to tím mladých ľudí, úplne iné prostredie, v akom denne pracujem. Značku vnímam ako dynamickú, a kreatívnu. Mám rád aj vodu, aj modrú farbu, s čím si O2 identifikujem.

Ktorá z kampaní sa vám doteraz pripravovala najlepšie, prípadne bola pre vás najzaujímavejšia?

Páči sa mi aktuálny morský koncept, komunikácia cez animované zvieratá a ich hlášky, ktoré sú zapamätateľné. Vždy sa teším na novú kampaň a som zvedavý, čím ma v štúdiu prekvapia.

Spoznávajú vás ľudia na základe vášho hlasu alebo potrebujú tvár?

Na základe hlasu asi nie. Hlasom sa neživím viac ako herectvom, kde divák vidí aj tvár.

V čom sú dabing či prepožičanie hlasu iné ako herectvo? Kde sa cítite viac doma? Tam, kde vás nevidieť, len počuť, alebo kde sa úlohe odovzdáte celý?

Dabing je veľmi technická disciplína, dokáže na seba nabaľovať veľa hereckej maniery, ale aj bravúry, napríklad pri kvalitných hercoch alebo animovaných postavách. Divadlo mi určite pripadá komplexnejšie, ale aj tam sú zradné vody.

„Verím, že v každej kritike je trocha pravdy, nad ktorou treba pouvažovať.“

V O2 teraz došlo k výraznému zvýšeniu dát v prípade niektorých paušálov. Viete si v súčasnosti predstaviť život bez internetu v mobile?

Nie, neviem.

Kedy vám mobilný telefón a internet v ňom najviac pomáhajú, resp. na čo dáta primárne využívate?

Na e-maily a na mediálne prílohy v nich. Či už sú to filmy alebo hudba.

Ako rád trávite svoj voľný čas?

Fotografovaním málo populárnych a obyčajných miest mimo koncentrácie ľudí. Výjazdmi do prírody na čerstvý vzduch.

Náš rozhovor vychádza pred Vianocami. Máte toto obdobie rád? Ak áno, prečo?

Pretože má v sebe mágiu, tajomstvo a nádej, hoci proti tomu každý rok silno bojuje komerčný marketing a humbug. Preto bojujem aj ja. Vypínam telku, rádio, nechodím nakupovať a prežívam Vianoce sám v sebe.

Je nejaká tradícia alebo nejaký rituál, ktoré sa vám s Vianocami spájajú a musíte ich každoročne absolvovať?

Každý rok cestujeme po návštevách. Stretnutie rodiny je pre mňa najsilnejšia tradícia.

„Ako hlas O2 som pri zrode kampaní, ponad plecia nazerám na prácu grafikov, animátorov, marketérov a je to pre mňa zaujímavé prostredie.“

K Vianociam patria aj koledy. Je to často jediné obdobie, keď sa v našich rodinách spieva. Aký k nim máte vzťah? Rád si ich zaspievate?

Ale áno. Svoju mamu často počujem spievať, pohmkávať si, ja tiež rád spievam. Dokonca som kedysi vedel koledy aj zahrať na klavíri, ale už som vyšiel z cviku. Nestáva sa však, že by u nás na Vianoce nastalo vyložene koledové pásmo.

Ktorú koledu máte najradšej a je pre vás takpovediac zosobnením vianočných sviatkov?

Tichá noc má pekný text, ktorý mi vždy navodí atmosféru Vianoc, aj keď nie som nábožensky založený. Sviatky by podľa mňa mali byť hlavne tiché a sväté. A štedré v pocite spolupatričnosti.

Ján Koleník

Po absolvovaní herectva na VŠMU v roku 2004 sa stal členom Činohry SND, kde pôsobí doteraz. Popri divadle pravidelne účinkuje aj v rôznych televíznych seriáloch. Je držiteľom viacerých divadelných ocenení a vyhral aj niekoľko diváckych ankiet popularity. Okrem iného sa venuje reklame a dabingu. Približne od polovice roka 2017 prepožičiava svoj hlas spoločnosti O2. Možno ho tak počuť v TV spotoch, v rádiu aj počas telefonátu na zákaznícku linku modrého operátora.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac