Študenti zohrali počas novembrových udalostí dôležitú úlohu a boli jednou z hybných síl zmien, ktoré v Novembri 89 a období po ňom nastali. Spomienky niektorých z nich sme pre vás zhrnuli v tomto článku. Desiatky dobových svedectiev nájdete na www.tvareslobody.sk.
Monika Rozičová
v Novembri 89 študentka, Trnava
„Bolo to v Trnave na námestí, ktoré bolo také zaplnené, že som sa až trošku bála tej tlačenice, lebo som bola vo vysokom štádiu tehotenstva… Vôbec ma to však neodradilo, lebo som verila tomu, že moje prvé dieťa sa už narodí do novej doby, čo sa, chvalabohu, aj stalo. Spomínam si na tú skvelú nezabudnuteľnú atmosféru, všetkých tých ľudí, ktorí sa nebáli prejaviť svoj názor a svoju vôľu skoncovať s komunistickým režimom. Veľmi som fandila študentom, že sa nebáli a išli do toho, rovnako ako aj teraz, po vražde Kuciaka, keď znova zasiahli mladí ľudia. Mám ich rada, fandím im a vždy ich budem podporovať, keď pôjde o dobrú vec pre Slovensko.“
Tatiana Betáková
v Novembri 89 študentka doktorandského štúdia, Bratislava
„Zúčastnila som sa všetkých manifestácii na Námestí SNP. Môj otec bol major a ako dôstojník bol neskutočne kontrolovaný. Musel sa vzdať rodiny z otcovej strany, pretože bratranec emigroval na západ. Kontrolovali nám poštu a sused, tiež dôstojník, v rámci fajčenia na chodbe počúval, čo sa u nás deje a na druhý deň o tom informoval v práci súdruhov.
Keď som mala 16 rokov, uverila som v Boha a začala som chodiť do kostola. Keď sa to u nás doma prevalilo, bola som okamžite vydedená a, samozrejme, nastúpili domáce väzenia, zákazy, kontroly a podobne. Rodinní príslušníci považovali za povinnosť informovať o tom, že som začala chodiť do kostola, súdruhov v otcovej práci, v kasárňach. Otec mal neskutočné problémy a mňa začala sledovať kontrarozviedka. Asi predpokladali, že ich dovediem k určitým ľuďom. Našťastie som mala vtedy veľmi prísne domáce väzenie… Stáli sme s otcom na dvoch rôznych stranách. On slepo veril KSČ, ja som vďaka viere a ,určitej literatúreʼ videla aj odvrátenú tvár.
V 1989 som začala chodiť na manifestácie a uvedomovala som si, čo všetko riskujem. Keď ma zatknú, je po mojej ašpirantúre, definitívne zničím otcovu kariéru a možno to bude mať vplyv aj na brata, ktorému zakážu študovať na vysokej škole. Navyše som vedela, že kedykoľvek môžu prísť armádne autá a začať po nás strieľať. Atmosféra na námestí bola fantastická. Ľudia boli k sebe veľmi slušní, prajní a bolo cítiť veľkú túžbu po slobode, po zmene. Bola zima a skoro všetkých nás oziabali nohy a mali sme skrehnuté prsty na rukách. Ale stáli sme tam, zdvíhali sme ruky a štrngali kľúčmi.
Už si nepamätám ako, ale dostala som odkaz od otca, že mám za ním prísť na posádku. Slúžil vtedy v Bratislave. Večer som za ním prišla. Pozrel sa na mňa a ani sa ma nič nepýtal. Iba skonštatoval, že chodím manifestovať. Potom sa ma spýtal, či si uvedomujem, že na nás môžu strieľať. Odpovedala som, že áno. Bol zúfalý. Potom ma posadil a povedal mi, prečo ma zavolal. Chcel, aby som vedela, že keď zrazu zmizne a viac o ňom nebudeme mať informácie, bude asi mŕtvy.
Rozhodol sa, že ak dostane rozkaz veliť vojakom pri zásahu na námestí a strieľať do ľudí, on tento rozkaz odmietne, čo znamenalo rozsudok smrti. Otec povedal, že ako vojak prisahal vernosť československému ľudu, a že on do tohto ľudu strieľať nepôjde. Vraj sa rozhodovalo o tom, že armáda pôjde strieľať do demonštrujúcich ľudí a iba o dva hlasy boli zástancovia streľby prehlasovaní. Jasné, že som plakala a bola som na svojho otca nesmierne hrdá. Rozlúčili sme sa so slzami v očiach. Našťastie to všetko dobre dopadlo a oveľa neskôr sa mi môj otec za veľa vecí ospravedlnil.“
Martin Slobodník
v Novembri 89 študent, v súčasnosti vysokoškolský pedagóg, Bratislava
„V novembri 1989 som mal 19 rokov a bol som študentom 2. ročníka čínskeho jazyka a kultúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Cez víkend 18. a 19. novembra som vďaka správam Rakúskej televízie vedel o policajnom zásahu proti demonštrantom v Prahe. Ako Bratislavčan som nebýval na internátoch a nevedel som, čo sa chystá. November 1989 do môjho života vstúpil až v pondelok 20., keď moje kroky ráno pôvodne smerovali na vyučovanie a ako stovky iných spolužiakov som napokon skončil v Aule UK. V aule v ten deň vznikol prvý štrajkový výbor študentov, začal sa neľahký dialóg s vtedajším vedením fakulty a bol tam mikrofón, do ktorého študenti mohli po prvý raz verejne a slobodne formulovať svoje názory na stav spoločnosti a jej politické smerovanie.
V euforickej nálade iste zaznelo mnoho naivných a neusporiadaných myšlienok (vrátane mojich), ale ten zážitok z nečakanej bezbrehej slobody bol skutočne oslobodzujúci. Počas tých rýchlych dní novembra 1989 som doobeda chodieval na stretnutia akademickej obce a poobede na zhromaždenia na Námestí SNP. Pri zrode prvého slobodného média, študentského časopisu Zmena, stáli aj moji priatelia z Katedry žurnalistiky FiF UK a ja som im pomáhal s distribúciou v uliciach Bratislavy a s presunom podkladov do malej tlačiarne, ktorá bola, ak sa nemýlim, kdesi v Petržalke.“
Vlado Kurek
v Novembri 89 študent, v súčasnosti kreatívny riaditeľ reklamnej agentúry, Hlohovec
„Bol som prvák na gymnáziu a úprimne, pár dní predtým som ani netušil, že by sa niečo malo udiať. Ale nikdy nezabudnem na ten živý ruch, ktorý bol na gymnáziu od rána. Všetci sa rozprávali, trochu báli, boli vzrušení. Úplne dopodrobna si pamätám, ako sme spontánne rozstrihávali nástenky a robili si z farebného papiera trikolóry. Pár dní predtým prišli na školu vysokoškoláci z Bratislavy, ktorí rozprávali o tom, čo sa udialo v Prahe a čo sa deje v Bratislave. 27. novembra sa celá škola a vlastne takmer celý Hlohovec vybral na námestie, aby sa pridal ku generálnemu štrajku.“
Zaujali vás spomienky ľudí z Novembra 89? Viac príbehov a dobových svedectiev nájdete na www.tvareslobody.sk.
Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania magazínu Sóda o slobode a 17. novembri 1989. Spoločnosť O2 si toto výročie pripomína už po tretí raz, tentokrát aj prostredníctvom webstránky www. tvareslobody.sk, kde od polovice októbra zbiera príbehy ľudí, ktorí v Novembri 89 vyšli do ulíc. O2 aj touto cestou ďakuje všetkým odvážnym ľuďom, ktorí pre nás vybojovali slobodu.
Loading...
