Anketa: Ľudia zo Sódy prezrádzajú, kedy sa im oplatilo čakať
Čas strávený s rodinou, rozhodovanie o vlastnom bývaní či oznámenie o prijatí do zamestnania. Prečítajte si viac o tom, kedy sa oplatilo čakať ľuďom z tímu Sódy.
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, kedy sa vám oplatilo na niečo čakať? Rovnakú otázku sme položili ľuďom, ktorý sa v rôznej forme podieľajú na príprave obsahu magazínu Sóda – či už sedia priamo v redakcii Sódy, alebo sú súčasťou tímu O2.
Prečítajte si ich odpovede, ktoré dokazujú, že čakanie môže mať rôznu podobu.
Tým najlepším, na čo som musela a chcela čakať, bol môj manžel. Začali sme spolu chodiť mesiac pred jeho odchodom domov. Bol vo Fínsku, kde som študovala, na výmennom pobyte. Potom nás čakali dva roky vzťahu na diaľku, kým som nedokončila štúdium. Videli sme sa tri-štyrikrát za rok, bolo to náročné, ale zvládli sme to. Už bývame na Slovensku a sme spolu skoro sedem rokov. Oplatilo sa čakať.
Lucia Hô-Chí, projektová manažérka
Som veľmi netrpezlivá, neviem, či je niekto netrpezlivejší ako ja. Ale verím, že kto čaká, dočká sa. Ako keď sme s deduškom a babičkou čakávali na záhrade na svätojánske mušky a chodili sme po tme, alebo keď som čakala na hrášok a tomu trvalo, kým dorástol. Nestihol síce veľmi, ale už sa dal jesť. Jedlu sa vždy veľmi teším.
A teraz? Čakám na čas, ktorý strávim so svojou rodinou a je mi to čoraz vzácnejšie. A síce sa hnevám, keď mám počas cesty k našim dvanásť telefonátov, čo budem jesť, kde už som, kedy prídem a pozdravuje ťa teta, o ktorej som v živote nepočula, a máme naplánovaný program na dva dni, ale to k tomu patrí. Čím dlhšie nie sme spolu, tým viac si užívame spoločný čas.
A ešte od strednej školy čakám na mikroskop, ale bojím sa kúpiť si ho, lebo to čakanie a plánovanie a hlavne sny sú občas krajšie, keď sú neustále prítomné.
Štefan Póša, BTL špecialista O2
Môj postoj k čakaniu je dvojtvárny, pretože nie je čakanie ako čakanie. Napríklad teraz. Čakanie na Vianoce je skvelé, lebo je v podstate ešte lepšie ako Vianoce samotné. Alebo také čakanie na lietadlo pred dovolenkou – ten pocit je skutočne veľmi príjemný, ak, samozrejme, lietadlo nemešká.
Čakanie u lekára, na úrade alebo v rade pred pokladňou vie však byť skutočne veľmi otravné a napriek tomu, že čakám a nič nerobím, unavuje ma. Vo všetkých prípadoch sa čakať oplatí, pretože na konci čakania vždy príde výsledok. Napríklad, keď mi oznámili, že ma prijali do práce. Vtedy sa to čakanie skutočne oplatilo.
Dominika Behúlová, fotografka
Najdlhšie čakanie, ktoré som zažila, bolo čakanie na seba. Veľakrát v živote som sa pristihla pri tom, ako sa nachádzam práve tam, kde sa nachádzať nechcem, no napriek tomu tam zotrvávam. Prevládal vo mne pocit, ktorý mi naznačoval, že by som mala ostať a robiť to, čo sa odo mňa žiada, lebo je to predsa bezpečnejšie a hlavne istejšie.
Napriek určitým výhodám to však nebolo ono. Vnútorne som cítila, akou cestou by som mala ísť, no zvyšok mojej osoby opantaný strachom sa riadil úplne inými pravidlami. Chcelo to veľa času a trpezlivosti, kým som konečne stretla samu seba a prijala to ako fakt. Bol to výstup z domnelej komfortnej zóny, ktorý paradoxne vytvoril komfort tam, kde by ho človek nečakal.
Veronika Šeliga Pilátová, redaktorka a vizuálna editorka
Moje aktuálne čakanie nie je jednorazové. Je to proces trvajúci už takmer deväť mesiacov a práve nadobúda svoju finálnu fázu. Je mojím asi najdlhším a zároveň najpokornejším čakaním sprevádzaným kopou otázok, strachov, ale aj radostí a sĺz šťastia.
Čím intenzívnejšie sa to malé vo mne hýbe a priamoúmerne s ním sa ja hýbem menej (smiech), tým viac sa s manželom nevieme dočkať. Psychologička, s ktorou som pripravovala rozhovor však povedala, že čakanie je cestou k cieľu, preto čas čakania využívam naplno a dúfam, že cieľom bude zdravý darček pod „vianočným stromčekom života“.
Andrea Baloghová, špecialistka externej komunikácie O2
Keďže sa vyznačujem pomerne netrpezlivou povahou, čakanie je pre mňa väčšinou nekonečnou tortúrou. Keď už čakanie, tak to nemôže byť čakanie na autobus a musí stáť skutočne za to. Najprijateľnejšou formou je pre mňa čakanie na dobrodružný výlet, pútavú knižku alebo dobré jedlo.
Kubo Stank, redaktor
Na lepšie sa oplatí čakať. Taká je moja skúsenosť. Čakanie sa mi totiž spája s rozvahou a trpezlivosťou. Presne tieto dve vlastnosti mi občas zvyknú chýbať a kývnem na prvú lákavú možnosť alebo šancu a zvyčajne sa popálim.
Potom sú dôležité veci, ktorým som dal čas, a to sa ukázalo ako správna voľba. Už na strednej som veľmi chcel motorku a na splnenie tohto sna som si počkal takmer 10 rokov. Neľutujem to, dnes jazdím inak ako vtedy.
Dlhšie som sa rozhodoval aj o vlastnom bývaní a čakal na takú ponuku, pri ktorej nebudem musieť robiť kompromisy. Po polroku v novom byte môžem povedať, že to stálo za to. Vďaka čakaniu sa oveľa viac teším na veci, ktoré prídu, a je jedno, či ide o výlet, alebo stretnutie s ľuďmi, ktorých mám rád.
Aký je váš vzťah k čakaniu a kedy sa vám naozaj oplatilo na niečo čakať? Podeľte sa so svojimi skúsenosťami na našom Facebooku.
Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda, v ktorom sme sa hlbšie zamerali na čakanie. Partnerom vydania jevylepšený Zlatý O2 Paušál, s ktorým modrý operátor čaká už len na vás. Pridajte sa k dvom miliónom zákazníkov O2 a získajte neobmedzené volania a SMS do všetkých sietí, ako aj 5-násobne väčší balík 10 GB dát za nezmenenú cenu 30 €. O zmluvnú pokutu pri prenose čísla sa modrý operátor postará za vás. Viac informácií nájdetena tomto mieste.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Aj vy patríte k ľuďom, ktorí chcú všetko a hneď? Súčasná doba je rýchla a čakať sa nechce prakticky nikomu. A to platí nielen pri čakaní na voľnú pokladňu či meškajúci autobus, ale aj v prípade tzv. pozitívneho čakania, keď človek čaká na veci, ktoré mu robia radosť.
V tomto víkendovom vydaní magazínu Sóda sme sa rozhodli hlbšie pozrieť práve na čakanie a ukázať, že ho možno vnímať aj pozitívne. Čas čakania sa dá využiť aj efektívne a výrazným spôsobom prispieva k osobnostnému rastu.
„Ak vieme odložiť pôžitok z niečoho, čo nás čaká, získavame mnohonásobne viac,“ vyjadrila sa pre Sódu v rozhovore psychologička Martina Šadláková, ktorá zdôrazňuje, že vďaka čakaniu sa učíme trpezlivosti.
Partnerom tohto vydania magazínu Sóda je vylepšený Zlatý O2 Paušál, s ktorým O2 čaká už len na vás. Pridajte sa k dvom miliónom zákazníkov modrého operátora a získajte neobmedzené volania a SMS do všetkých sietí, ako aj 5-násobne väčší balík 10 GB dát za nezmenenú cenu 30 €. O zmluvnú pokutu pri prenose čísla sa O2 postará za vás.
8 udalostí, na ktoré radi čakáme, hoci prinášajú aj obetu. Aj keď sa na isté veci teší prakticky každý, cesta k nim je neraz náročná. Spolu so psychologičkou sme sa pozreli aj na to, ako tento negatívny priebeh aspoň čiastočne eliminovať.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
