Tento článok je súčasťou seriálu “Tvorivé miesta”, v ktorom sme nafotili s Huawei P9 (telefónom vyvinutým v spolupráci so značkou Leica) ateliéry a miesta, kde tvoria slovenskí fotografi.

Matejova fotografická cesta sa začala pred dvanástimi rokmi – a bola istou formou mladíckej nerozvážnosti. Mal štrnásť, na gympel sa necítil, tak si vybral podľa svojích slov “tú jednoduchšiu môžnosť” – umeleckú školu.

“Na začiatku som sa venoval najmä reportážnej fotografii, koncertom. Vďaka nim som sa dostal do backstage-u, čo bolo skvelé. Chvíľu som strávil na VŠMU (kameramanskej tvorbe), no potom som sa opäť vrátil k fotke a začal sa venovať komerčnej fotografii, alebo aj sekundárnej reklamnej tvorbe.”

Po odviazanejších rokoch tvorby v exteriéri dnes radšej ostáva dnu – má rád pokoj fotenia produktov v ateliéri. V Trenčíne, kde pôsobí, má tú výhodu, že v rámci ateliérov nepanuje veľká konkurencia. Vo svojom fachu sú pravdepodobne jediný ateliér v meste. Aj vďaka tomu nevidí na poli príležitostí badateľné rozdiely medzi Trenčínom a hlavným mestom.

Čo bol zatiaľ tvoj najväčší profesijný úspech?

Pravdepodobne portrét dnes už nebohého Viliama Malíka, ktorý sa dostal aj do knihy o ňom a bol vystavený v Slovenskej národnej galérii v Bratislave. No celkovo nemám veľké ambície organizovať vernisáže a výstavy. Bola to skôr výnimka.

Ako vnímaš dnešnú vizuálnu kultúru sociálnych sietí? Dá sa na nich dobre propagovať fotka/umenie?

Neriešim ich veľmi aktívne, možno sa to zmení niekedy v budúcnosti. Na Instagram dávam len fotky z mobilu, keď ma spontánne prepadne kreatívny moment. Fotoaparáty totiž so sebou nemávam stále. Je pravda, že na sociálnych médiach je umelec každý, no možno to nie je celkom na škodu. Môj profesor na VŠMU, profesor Szomolányi, hovoril, že umenie je o slove um. Takže keď niekto dobre vie, to, čo robí, je umelcom.