Hudba má špecifickú danosť − zabáva, dokáže zlepšiť náladu a spája ľudí. Veď aj vám sa určite stalo, že ste sa na koncerte pozastavili, aká rozmanitá zmes ľudí sa stretla v hľadisku.
Slovenská hudobná scéna je pestrá a každý si v nej nájde čosi pre seba. Máme množstvo hudobných stálic, ktorých hity zľudoveli, bohatú popovú scénu, alternatívnych interpretov a stále prichádzajú noví a noví hudobníci – jednotlivci aj kapely, ktorí si získavajú tisíce fanúšikov.
V tomto špeciálnom vydaní magazínu Sóda sme sa rozhodli bližšie pozrieť práve na domácu hudobnú scénu. Pri jeho príprave sme oslovili slovenského hudobného experta Juraja Čurného, ktorý pre čitateľov Sódy pripravil prehľad tých najdôležitejších udalostí na domácej scéne, ako aj kvíz, v ktorom si môžete overiť, ako dobre ste v slovenskej hudbe zorientovaní.
Všetko, čo by ste mali vedieť o slovenskej hudbe. Odborník na hudbu Juraj Čurný vybral tie najdôležitejšie momenty vývoja slovenskej hudobnej scény. Hodina dejepisu venovaná slovenskej populárnej hudbe môže začať.
Korben Dallas: Hudba nám pomáha zvládať každodennosť. So štvoricou hudobníkov sme sa porozprávali o ich tvorbe, o prepojení hudby s prácou a rodinným životom, ako aj o videoklipe, ktorý sa nakrúcal len smartfónmi.
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Korben Dallas: Hudba nám pomáha zvládať každodennosť
„Oproti iným skupinám máme výhodu v tom, že každý z nás má aj iný život a kariéru,“ hovoria členovia kapely Korben Dallas. Porozprávali sme sa s nimi o ich tvorbe, inšpirácii aj o pesničkách, ktoré v ich repertoári nenájdete.
Zdieľať
4. 3. 2019;Autor:: Kubo Stank, Foto: Tomáš Kelement
Juraj Benetin, Lukáš Fila, Ozo Guttler spolu s najnovším členom Ľubom Petruškom tvoria alternatívnu rockovú kapelu Korben Dallas. Od svojho vzniku v roku 2010 stihli vydať päť albumov, koncertovať so symfonickým orchestrom aj nahrať hudbu pre seriál. Nás zaujímalo, ako pristupujú k svojej tvorbe, aký je ich recept na skĺbenie hrania, práce a rodinného života, aj ako sú spokojní so záznamom svojho koncertu, ktorý sa natáčal na mobilné telefóny.
V rozhovore jednotliví členovia prezradili viac aj o svojich začiatkoch, o pripravovanom albume aj o svojom vzťahu k technológiám.
Pozrite si špeciálny záznam skladby Beh od Korben Dallas, ktorý sa natáčal na 11 mobilných telefónov:
Prečo ste sa vy traja dali dokopy a rozhodli spolu tvoriť hudbu?
Juraj Benetin: S Lukášom máme spolu kapelu, odkedy sme boli prváci na strednej, čiže od roku 1995. Vtedy nám išlo o to, o čo väčšine stredoškolských skupín – o slávu, ženy, alkohol. Postupne nás však začala baviť samotná hudba, a keď sa v roku 2008 rozpadla skupina Appendix, chceli sme pokračovať.
Začali sme dávať dokopy nový repertoár, našli sme Oza s Ľubom a bolo. Je to veľká náhoda a zároveň veľké šťastie, že sme sa takto našli, vždy znova sa tomu čudujeme.
Ako by ste opísali svoju produkciu? Pre koho je určená?
Ľubo Petruška: Máme radosť z toho, že na naše koncerty chodia všetky možné typy ľudí – naši rovesníci, študenti, rodiny s deťmi a niekedy aj starší ľudia.
Vďaka tomu môžeme hrať na všetkých možných miestach. V novembri sme za jeden víkend hrali v klube, na námestí aj vo vstupnej hale kina. Tento široký rozptyl nám vyhovuje, snažíme sa byť otvorení rôznym veciam a vracia sa nám to tým, že máme otvorených veľa dverí.
Kedy a ako sa z pôvodne neznámeho tria, hrajúceho alternatívnu hudbu, stala známa kapela, ktorá vypredá každý koncert?
Juraj Benetin: Zažili sme niekoľko okamihov, ktoré posunuli skupinu ďalej – príchod Ľuba, spoločný koncert s Andrejom Šebanom, vydanie singlu Otec a albumu Karnevalová vrana, vznik seriálu Za sklom s našou hudbou, a tak ďalej.
„Je to veľká náhoda a zároveň veľké šťastie, že sme sa takto našli, vždy znova sa tomu čudujeme.“
Juraj Benetin
Ale vnímame to skôr ako postupnú cestu, ako sériu udalostí, vďaka ktorým sa o nás dozvedá viac ľudí. Sme radi, že ľudia chodia na naše koncerty, ale neberieme to ako samozrejmosť, musíme sa hýbať ďalej.
Za osem rokov existencie kapely ste stihli vydať päť albumov, získať viacero ocenení, hrať so symfonickým orchestrom, spolupracovať s rôznymi hudobníkmi či nahrať hudbu do už spomínaného seriálu Za sklom. Je vôbec niečo, čo by ste ako kapela ešte chceli vyskúšať alebo dosiahnuť?
Lukáš Fila: Takých vecí je nekonečne veľa. Teraz na jeseň sme mali spoločné turné so skvelým poľským džezovým huslistom Adamom Baldychom, pracujeme na novom albume, ku ktorému pristupujeme úplne inak ako k predchádzajúcim a na koncerty plánujeme zobrať šikovné mladé vokalistky.
Podobných posunov a spoluprác, ktoré človeka obohatia, sa dá vymyslieť mnoho. Plánov máme v šuplíku vždy oveľa viac než času a energie na ich realizáciu, nehovoriac o tom, že najzaujímavejšie príležitosti život často prináša úplne neplánovane.
Ako sa dá hudobná kariéra spojiť s pracovným a rodinným životom? Nie je to vyčerpávajúce?
Ozo Guttler: Naopak, je to veľmi obohacujúce. Náš civilný život inšpiruje našu tvorbu a hudba nám pomáha zvládať každodennosť. Je to dokonalá rovnováha.
Vaše piesne sa vyznačujú dôrazom na prepracovaný text, ktorý mnohým slovenským kapelám neraz chýba. Ako sa tvorí text, ktorý má hĺbku?
Lukáš Fila: Oproti iným skupinám máme výhodu, že každý z nás má aj iný život a kariéru, čo platí aj o Ľubovi, ktorý sa síce naplno venuje hudbe, ale pristupuje k nej z rôznych uhlov a pracuje s ňou v rôznych kontextoch.
„Náš civilný život inšpiruje našu tvorbu a hudba nám pomáha zvládať každodennosť. Je to dokonalá rovnováha.“
Ozo Guttler
Vďaka tomu máme množstvo zážitkov a skúseností, ktoré si potom prinášame do kapely a môžeme ich zužitkovať pri tvorbe.
Sú témy, ktorým sa vo svojej tvorbe vyhýbate? Akú skladbu od Korben Dallas nebudú poslucháči nikdy počuť?
Lukáš Fila: Možno aj preto, že v osobnom živote sme pomerne angažovaní ľudia, vyhýbame sa angažovanej tvorbe. Máme jasné verejné postoje, ale nepotrebujeme o nich spievať. Ale nikdy nehovor nikdy, nemáme žiadne vopred zadefinované pravidlá alebo tabu.
Ako podľa vás vzniká dobrá skladba? Kedy si v kapele poviete, že teraz to je ono?
Juraj Benetin: Sú pesničky, ktoré prídu samy za pár minút, a pesničky, ktoré sú vydreté. Pri niektorých dokonca ešte pri nahrávaní nie je úplne jasné, ako dopadnú. Výsledný tvar sa zjaví až pri mixovaní a ďalší potom pri koncertovaní.
Väčšina našich pesničiek vzniká na text, ale funguje to oboma smermi. Preto sa potom text často prispôsobuje potrebám hudby. A také to kliknutie, že teraz je to ono, niekedy príde hneď, niekedy neskôr a niekedy možno vôbec. Nemusí to pritom ani priamo súvisieť s kvalitou pesničky či jej neskorším úspechom.
Hudba sa dnes k ľuďom dostáva najmä cez internet a streamovacie služby. Aký je váš vzťah k technológiám?
Ľubo Petruška: Je výborné, že človek sa dokáže ľahko dostať k čomukoľvek, čo ho zaujíma. Na druhej strane pri počúvaní hudby je hlavná schopnosť človeka precítiť ju a tam žiadne technológie nepomôžu.
Na konte máte aj viacero videoklipov. Podľa čoho vyberáte skladby, ku ktorým pripravíte aj klip?
Ozo Guttler: Každý klip má trochu iný príbeh. Niekedy si sami vyberieme pesničku, z ktorej má byť singel, niekedy dáme potenciálnym tvorcom vypočuť viacero skladieb, aby našli tú pravú, ktorá ich inšpiruje.
Ale stali sa aj prípady, že nás oslovili ľudia s jasnou predstavou, čo a ako chcú spraviť a na akú pesničku. Vďaka sociálnym sieťam sú klipy a videá veľmi dôležité, snažíme sa im venovať pozornosť.
Nedávno vznikol špeciálny záznam vášho koncertu, ktorý sa nakrúcal pred niekoľkými divákmi a len na mobilné telefóny. Aká to bola skúsenosť? Ako ste spokojní s výsledkom?
Juraj Benetin: Boli sme radi, že môžeme zahrať intímny koncert pre našich verných fanúšikov v našej prvej skúšobni. Výhodou mobilov bolo, že na rozdiel od klasickej filmárskej techniky nezabrali veľa miesta a nenarušili intímnu atmosféru.
Pozrite si, ako sa natáčal záznam koncertu skupiny Korben Dallas:
Vizuálne sú zábery veľmi zaujímavé, podarilo sa nám spraviť niečo netradičné, čo by na bežnom koncerte a s použitím bežnej techniky nevzniklo.
Prečo Korben Dallas nepočuť vo vysielaní komerčných rádií?
Ľubo Petruška: To je otázka skôr pre dramaturgov rádií. Našťastie dnes majú poslucháči množstvo spôsobov, ako sa dostať k hudbe, takže vysielanie komerčných rádií nie je až také smerodajné. A máme to šťastie, že ľudia sa o našu hudbu zaujímajú a vedia si k nej nájsť cestu.
Váš posledný album Stredovek je temnejší a osobnejší ako tie predchádzajúce. Je podľa vás prirodzené, že sa vaša hudba vyvinula týmto smerom alebo je album reakciou na niečo špecifické?
Juraj Benetin: Pomaly končíme s nahrávaním ďalšieho albumu, ktorý plánujeme vydať v marci. Volá sa Bazén a ak už názov napovedá, bude to zas niečo iné. Nevidíme zatiaľ jasnú trajektóriu našej tvorby a keby sme ju zbadali, tak sa asi budeme snažiť z nej vystúpiť.
Bratislavská skupina Korben Dallas funguje osem rokov. V súčasnom zložení má štyroch členov a za sebou päť štúdiových albumov. V roku 2013 získala kapela na Radio_Head Awards cenu za najlepší album, singel a ocenenie za najlepšiu koncertnú kapelu, o dva roky neskôr Krištáľové krídlo. Tvorba Korben Dallas stiera hranice medzi nezávislou alternatívou a popovou hudbou, vďaka čomu sa vypracovali na jednu z najobľúbenejších domácich koncertných kapiel.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
