Majster sveta a olympijský víťaz v chôdzi nám prezradil, čo robí, keď sa mu nechce trénovať a prečo namiesto auta niekedy stačí ruksak a poriadne topánky.

Tento rok ste pozbierali asi všetky úspechy, ktoré sa dali. Ako ste oddychovali cez zimu a aká je vaša ďalšia méta?

Na oddych veľa času nebolo. Od tréningu som si kvôli zraneniu po olympiáde oddýchol 3mesiace, ale za ten čas som sa v podstate nezastavil.

Od decembra som už nabehol na tréningový režim, mám zimnú prípravu na sezónu, som už v plnom zaťažení a pomaly sa dostávam do formy. Vrcholom roka 2017 budú  v auguste majstrovstvá sveta v Londýne, kde budem obhajovať titul.

Asi to človeku dá poriadnu dávku sebaistoty do tréningu aj pretekov. Čo vás teraz dokáže najviac „hecnúť”?

Ocenenia po úspešnej sezóne boli veľmi príjemné, ale už to bolo tak dávno po olympiáde, že som mal pocit, že si ich ani nezaslúžim a je na čase zase makať. Nedá sa žiť z minulosti. Teším sa, že aj po dlhšej vynútenej pauze sa mi darí zvyšovať výkonnosť a ak to takto pôjde ďalej a zostanem zdravý, nemám obavy o ďalšie kvalitné výkony. Pre mňa je momentálne najväčšia motivácia radosť z tréningu a to, že som v poriadku a môžem naplno trénovať.

Po úspešných majstrovstvách v hokeji sa vo veľkom kupovali dresy, Peter Sagan tiež pomohol predať veľa bicyklov a dresov. Postrehli ste nejaké zmeny na poli chôdze alebo aspoň viac ľudí v pohybe, prípadne viac detí na atletike?

Atletika prežíva “boom”. Vidím obrovský záujem detí o atletiku, ale aj špeciálne o chôdzu. Samozrejme, nie je to ani zďaleka len moja zásluha. Vedenie nášho zväzu robí obrovské množstvo práce. Ale teším sa, že aspoň malou troškou sa o popularizáciu tohto krásneho športu pričiňujem.

Ako vediete vaše dcéry k pohybu, prípadne k atletike?

S manželkou ich vedieme k športu, ale zatiaľ všeobecne. Snažíme sa, aby boli športovo gramotné. Aby vedeli bicyklovať, plávať, korčuľovať, lyžovať, behať, skákať, hrať loptové hry. Aký šport, a či vôbec si vyberú na vrcholovej úrovni, necháme na nich.

S O2 rozbiehate projekt Športová akadémia Mateja Tótha, ktorý umožní školám získať grant na podporu pohybových aktivít u detí. Čo si od toho sľubujete? Aby sa deti viac hýbali, alebo aj širšiu základňu talentov?

Aj jedno aj druhé. V prvom rade podporíme kvantitu. Nech deti športujú a nech pohyb patrí k ich rozvoju. Ale takých možností je, vďakabohu, na Slovensku dosť. My však chceme využiť naše skúsenosti a vedomosti a túto všeobecnú prípravu chceme skvalitniť a tým prispieť k tomu, aby nám na Slovensku vyrástli kvalitní športovci a hlavne zdravá generácia.

Tak ako som sa ja motivoval a mal vzory v minulosti, chcem aj ja pozitívne vplývať na motiváciu detí a mladých športovcov. Chceme im ponúknuť program, v ktorom sa spoja naše teoretické a praktické znalosti. Do projektu Športovej akadémie Mateja Tótha sa aktívne zapája aj môj osobný tréner Matej Spišiak, môj fyzioterapeut Denis Freudenfeld a ďalší tréneri skúsení v mládežníckom športe.

Deťom chceme, okrem kvalitného tréningu, ponúknuť aj znalosti špičkových odborníkov, ktorí preniesli všetky tieto poznatky do jedinečnej a pokrokovej metodiky, ktorou budú vyškolení všetci tréneri Športovej akadémie Mateja Tótha.

Mám taký pocit, že stále väčšia časť spoločnosti si uvedomuje, aký je šport dôležitý v zdravom vývoji dieťaťa. Nielen po fyzickej, ale aj po psychickej stránke. Aj mne šport veľmi pomohol v osobnostnom rozvoji. A terajší rodičia si to začínajú tiež uvedomovať.

Ale myslím, že najlepšie je pritiahnuť k športu celé rodiny. Väčšinou deti potrebujú vzory, ale ak sa nám podarí pritiahnuť deti k športu, môžu práve oni motivovať svojich rodičov k pohybu a časom by sme mohli dospieť k ideálnemu stavu, že budú športovať celé rodiny.

Často možno narazíte na odpoveď, že šport je aj o peniazoch. Do akej miery to platí aj pri atletike? Kedy sa dá robiť ešte ako nízkonákladový koníček a kedy už naozaj treba viac financií?

Je to takmer priamo úmerné výkonnosti. Aj v amatérskych podmienkach sa dá športovať, dá sa pripraviť aj na slušnú úroveň, napríklad splniť limit na majstrovstvá Európy, ale už keď chce byť atlét v svetovej špičke, chce to aj zodpovedajúce podmienky, čo samozrejme stojí aj nejaké peniažky na materiálne zabezpečenie, sústredenia, regeneráciu a zdravotné zabezpečenie.

Ročne nachodíte toľko kilometrov, čo niekto iný možno najazdí autom do práce. Vy využívate auto? Ak áno, tak na čo?

Samozrejme auto využívam v podstate denne. Už teraz som na hrane s časom a ešte keby mám všade chodiť pešo, tak nestihnem asi polovicu z toho. Nachodím síce do 6 tisíc kilometrov, ale autom ďalších 30 tisíc. Som síce chodec, ale to neznamená, že prejsť sa v meste, alebo niečo vybaviť na úradoch je chodecký tréning (smiech). No snažím sa aj ja využívať tie svoje rýchle nohy nielen na tréning, ale aj na presun z bodu A do bodu B.

Vedeli by ste si bez auta predstaviť život? Za akých okolností?

Ak by som žil na bezstarostnom ostrove, jedine vtedy. Pri všetkých povinnostiach, ktoré v dnešnej dobe produktívny človek má, je to podľa mňa nereálne byť úplne bez auta. Ale často sa stáva, že ho využívame aj na kratšie vzdialenosti, kedy by sa dalo prejsť aj pešo a ušetrili by sme palivo a veľakrát aj čas.

Vraj by ste po skončení aktívnej kariéry rád robili novinárčinu, ktorej sa už sčasti venujete aj teraz. Nie vždy, ale je to zo značnej časti aj sedavá práca. Budete vedieť „obsedieť” ?

Ak k tomu napokon dôjde, tak by som to určite zvládol, aj keď šport by asi zostal súčasťou môjho života. Neviem si predstaviť deň bez pohybu. Nehovoriac o tom, že pri kancelárskej práci človek potrebuje vyvetrať nielen telo, ale aj hlavu.

Sú ľudia, ktorí za prácou dochádzajú autom veľa kilometrov, v práci sedia za počítačom, poobede pozbierajú deti z krúžkov a zase idú autom domov. Ako by ste im poradili udržať sa v pohybe?

Sú situácie, keď je človek naozaj vyťažený na 100% a nemá šancu sa aspoň na chvíľu vyvetrať a prejsť. Ale skúste si počas obednej pauzy polhodinku zabehať (zamestnávateľ vám to určite umožní), alebo večer, keď už máte kľud, vybehnite si zabehať (aj po sídlisku).

Ak sa z toho stane tradícia, uvidíte ako sa budete cítiť lepšie. Aj keď viem si predstaviť, že niekedy je ťažké sa donútiť obliecť a vybehnúť. Ale keď sa donútiť, budete sa cítiť lepšie a urobíte veľkú vec pre svoje zdravie.

Aká by bola vaša odpoveď na výhovorky typu nemám čas, je škaredé počasie?

Sám niekedy prekonávam nechuť na tréning, ale paradoxne, v takéto dni mám z neho najlepšie pocity. Lebo už počas tréningu zistím, že sa cítim lepšie a lepšie a potom ma zaplavia endorfíny akoby som vyhral preteky.

Máte aj vy niekedy takúto slabú chvíľku? Ako sa ubrániť pred vlastnou lenivosťou, resp. chuťou ostať doma na gauči?

Väčšinou je to len v hlave. Je najľahšie zostať ležať na gauči, ale garantujem vám, že večer, keď si ľahnete do postele budete mať oveľa lepší pocit, keď sa na ten tréning hecnete. Ja mám do istej miery výhodu, že som profesionál a keď nič iné nepomáha, tak si jednoducho poviem, že musím.

Chodiť pešo do práce znamená napríklad aj nosiť nákupy v rukách, viac vecí v kabelkách a taškách, možno aj boľavé chodidlá. Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí by to chceli skúsiť, aby sa nenechali týmito vecami odradiť?

V dnešnej dobe nie je problém prekonať všetky tieto prekážky. Sú to len technické detaily, ktoré sa dajú doriešiť. Stačí mať kvalitný ruksak a topánky. Jediná vec, ktorá vám dokáže vašu snahu naozaj zmariť, je vaše presvedčenie, že sa to nedá. Všetko sa dá a pocit, že ste spravili niečo pre seba, pre životné prostredie je oveľa príjemnejší ako klamlivé uspokojenie, že sa to nedá.