Kristína Farkašová toho stíha veľa. Podnikanie, natáčania, výchovu detí. Tento rozhovor je však nie je o receptoch na úspech, ale hlavne o vzťahu k mame, o tom, čo ich zblížilo a za čo je jej vďačná.

Ako si spomínate na vaše detstvo a výchovu? Aké boli?

Som vyznávačkou smeru spomienkového optimizmu, takže som jasne presvedčená o tom, že som mala najkrajšie detstvo zo všetkých, naozaj si pamätám samé krásne veci.

Rodičov s láskou, zaujímavými kamarátmi a fascinujúcimi miestami, kam sme chodili. Výchovu sme s bratom dostali podľa mňa dobrú. Mali sme prísne hranice, ktoré sme samozrejme porušovali ako sa len dalo, no zároveň nám rodičia nechávali veľkú slobodu a podporovali nás vo všetkom, čo sme si vymysleli. A to teda boli niekedy pekné blbosti. (smiech)

Keď ste sa stali vy sama matkou, zmenilo to niečo na vzťahu s vašou mamou?

Áno, určite. Očakáva sa, že by som ju asi mala začať viac obdivovať, že to so mnou zvládla. Že ma nenechala plačúcu v obchode na zemi a neušla. Ale paradoxne sa musím priznať, že som si na tom, ako sa správa k mojim dcéram, veľa uvedomila a veľa sa o sebe dozvedela.

Viem, prečo mám z toho a tamtoho taký strach, prečo robím toto či tamto, prečo mi niektoré veci nefungujú vo vzťahoch. A keďže ma mama dobre vychovala a naučila ma základnú vetu “líná huba, hotové neštěstí”, všetko som jej to samozrejme vytmavila. (smiech)  S mamou nemáme úplne jednoduchý vzťah, ale makáme na sebe a je nám stále lepšie.

Radí vám? Ak áno, aká je najlepšia rada, korú vám dala?

Radí. Lenže ja nemám rada rady, ktoré si nepýtam. (smiech) Jednoznačne najlepšia rada je s tou “línou hubou”. Potom ešte tá, že život treba vnímať ako príbeh, tešiť sa na to, čo sa udeje a vnímať, že to, čo sa stalo, a nepáčilo sa nám, patrí do príbehu a časom dostane krásnu pointu. Mama je vyštudovaná scenáristka a dramaturgička, ja som dramaturgička, obe dokážeme život vnímať dramaturgicky. Preto sa z neho vieme tešiť niekedy viac ako naše okolie.

Povedali ste si niekedy: „Tak toto ja určite nebudem robiť svojim deťom, keď ich raz budem mať.” ?

Samozrejme. A ešte samozrejmejšie je, že presne to svojim deťom robím. (smiech)

Kým je človek dieťa či tínedžer, veľa vecí od rodičov vníma ako samozrejmosť. A potom, keď má vlastné, si to zvykne uvedomiť a začne si to viac vážiť. Mali ste aj vy takéto zistenie?

Rodičovstvo je isto náročnejšie, než som si myslela. Som z toho prekvapená a som ešte prekvapenejšia, že si ma naši nechali a nedali ma do domova, alebo ma len tak nenechali niekde v obchode… Viete čo? Bola som teraz s dievčatami v Tatrách. Sánkovali sme sa celé dopoludnie. Keď som tretíkrát ťahala spotená a zničená sánky do kopca, povedala som si, že sánkovačka je jasným dôkazom lásky rodiča k deťom. (smiech) Moji rodičia sa s nami chodili sánkovať veľmi často. Stačí to ako odpoveď?

Je niečo, čo ste sa, naopak, naučili pri vlastných deťoch (prípadne od nich)?

Áno, naučila som sa za tri a pol roka ich života viac ako za celý život. Jednoznačne. Za takú najciteľnejšiu vec považujem to, že ma naučili žiť v prítomnom okamihu. Tu a teraz. Neriešiť čo bolo, čo bude. Užívať si prítomnosť. Bola som rýpačka v minulosti a bojka v myšlienkach na budúcnosť. Je to oveľa lepšie. Hlavne viem, že žiadna budúcnosť neexistuje. Veľmi oslobodzujúce.

A naučila som sa, že existuje naozajstná láska a mágia…lebo milovať nikoho, kto vás tri roky nenechá normálne vyspať, kto stále reve, soplí, kto vás okakával, kto vás drží v službe dvadsaťštyri hodín denne, nemôže byť nič iné, ako absolútna láska a mágia.

Čím vás vaša mama inšpirovala pri ich výchove?

Ja dosť svojský spôsob výchovy, ale možno práve tým, že nechávam deti, aby si plnili svoje sny, nebojím sa toho, naopak sa z toho teším. Asi to vlastne súvisí s tým, že som bola podobne v tomto smere vychovávaná ja.

Spomínate si, kedy ste mali naposledy „zaracha”? Za čo to bolo?

U mňa bolo zaracha, že som nemohla ísť večer do divadla. Strašné niečo. Myslím, že to bolo za nejaký blic. V blicovaní som bola výborná.

Ktorý okamih vás najviac zblížil s mamou, respektíve s rodičmi?

Okamih, kedy som si uvedomila, že sú stále tu absolútne prítomní, napriek tomu, že som si myslela, že sú ďaleko. Že sme od seba ďaleko. Rozpad môjho vzťahu nás zblížil jednoznačne. Asi medzi nami zmizlo napätie, ukázalo sa, že ma vždy vnímali naplno a že nás vlastne nemôže definitívne nikto rozoštvať.

Za čo ste najviac vďačná svojej mame?

Za to, že ma má ešte stále rada. (smiech) Myslím to ale vážne. Nie vždy je náš vzťah jednoduchý, ale snažíme sa. A za to, že má zmysel pre humor.