Ako sa dá zo Slovenska preraziť s luxusnými hodinkami? Pracujte na nich 400 hodín

Igor Fábry a Michal Molnár sú vyučení šperkári, ktorí v malých dielňach v Banskej Bystrici začali robiť luxusné hodinky. Zákazníkov majú v Ázii aj v Amerike.

Ručná detailná robota podľa návrhu zákazníka, mesiace zohnutí nad mikroskopom.  Jeden nesprávny ťah a všetko treba začať odznova.

Kvôli tomu vyrobia len pár kusov ročne a cenovky na ich hodinkách bežne presahujú cenu drahého auta alebo malého bytu. Ich hodinky si môže dovoliť málokto. Ak si ale predstavujete namyslených biznismenov, tak ste na omyle.

Robili sa na Slovensku vôbec niekedy hodinky?

Igor: Pokiaľ vieme, tak nie. Historicky tu nebola žiadna takáto slovenská značka. My sme tu prví.

Prečo ste s tým začali?

Michal: Ten prvý podnet nebol, žeby sme sa tým chceli živiť, ale to, že sa nám hodinky jednoducho páčia. Chceli sme si spraviť niečo pre seba. Nebol cieľ spraviť hodinky, ktoré budú drahé a zarobiť na nich, ale splniť si sen. 

Mohli ste ale ostať pri šperkoch a robiť krásne prívesky pre birmovancov a vy ste si vybrali hodinky…

Igor: Ako každého chlapa aj nás zaujala tá mechanika. A keď sme videli iné firmy, čo všetko s hodinkami dokážu urobiť, tak sme si povedali, že prečo by sme to neskúsili aj my. A myslím, že sme spravili dobre.

Michal: Vieme spraviť aj šperk, ale s hodinkami máte viac možností. Dobrý šperk je hlavne o tom, že je tam drahý kameň, ktorý nie je umenie kúpiť, je to len otázka peňazí.

Ale dobré hodinky – pekné hodinky s nejakou umeleckou hodnotou – to nie je až tak o materiáloch ako o práci.

Na dobrý kameň mi stačí veľa peňazí a desať minút. Na dobré hodinky mi treba tri mesiace práce a menej peňazí. Pri šperkoch nás aj trochu odrádzalo, že bohatá firma vedela mať najlepšie šperky, lebo mali na to kapitál, ale u hodiniek je to presne naopak.

Igor: A pri hodinkách je ešte jedna výhoda – keď človek sedí nad tým tri mesiace, tak pod sklom tá práca ostane stále taká, ako keby ju ten človek urobil v ten deň.

Michal: Tie jemné detaily sa nikdy nestratia. Pri šperku, nech to spravíte akokoľvek pekne, tak sa to doškriabe. Darmo by som sa s tým hral tak dlho ako s hodinkami, tá práca vyjde nazmar. Pod sklom je to večné.

Odkiaľ sa to vo vás vzalo? Odjakživa ste mali sklon k pedantnosti?

Igor: Asi áno.

Michal: Obidvaja sme už od začiatku na to mali rovnaký pohľad. Nie veľa niečoho štandardného, ale proste málo a dobrého. Niekedy už ale aj ja musím povedať, že nechaj to už tak, už je to dobré.

Igor: Ale potom sa na to pozrieme pod mikroskopom…

Michal: Možno aj preto tým strávime toľko času. Chceme, aby produkt bol čo najlepší. Dali by sa veci robiť aj rýchlejšie, ale už sme trocha posadnutí.

Možno to je zlé slovo, ale záleží nám, aby pod akýmkoľvek zväčšením to bolo ladné, pekné, čisté, aby tam nebola nejaká špina, prach alebo nebodaj nejaký škrabanec. Je mi jedno, či to vidí zákazník, ja to vidím a prekáža mi to.

Ako ste sa na začiatku dostali do povedomia ľudí? Lebo to asi nebolo tak, že ste spravili jedny hodinky a celý svet vám padol k nohám.

Michal: Na začiatku nás oslovil jeden novinár z magazínu o hodinkách z Čiech a páčilo sa mu, čo robíme. Vtedy sme sa tomu venovali relatívne krátko, možno nejaké tri roky.

Zverejnil o nás krátky článok, na základe ktorého sa o nás dozvedeli ľudia, ktorí sa venujú hodinkám. A tiež sme mali aj šťastie. Natrafili sme na pár skvelých ľudí – nie zákazníkov, ale skvelých ľudí – ktorí si chceli objednať od nás hodinky, aby nás podporili a aby sme mali možnosť vytvárať to, čo robíme dnes.

Ako sa k vám dostávajú zákazníci?

Michal: Už sme trošku v povedomí ľudí, ktorí sa venujú hodinkám. Kto chce, niečo si o nás nájde – napríklad v odborných časopisoch. Alebo cez referencie od iných zákazníkov.

To je podľa mňa najkrajšie – keď je nejaký zákazník spokojný a šíri naše meno ďalej.

Čím viete presvedčiť klientov zo zahraničia, že hodinky zo Slovenska môžu stáť až toľko a môžu byť naozaj dobré?

Michal: Drvivú väčšinu zákazníkov máme česko-slovenských zatiaľ, aj keď ohlasy sú celosvetové – od Ameriky po Áziu. Našou nevýhodou je to, že nemáme fyzický produkt – čo majú veľké firmy. Tie odprezentujú hodinky na výstave, každý si ich môže chytiť a prezrieť.

My fungujeme inak. Každý zákazník si môže nadiktovať, aké hodinky chce a my mu ich na základe návrhu vytvoríme.  To je ale ťažké, keď je klient z ďaleka a neviete sa ani stretnúť.

Dobré hodinky si môžem kúpiť od rôznych značiek a nemusím na ne ani čakať. V čom sú tie vaše iné?

Michal: Hlavný rozdiel je v tom, že naše hodinky sú individuálne – také, aké si zákazník vymyslí. Ak sa o nich dobre stará, tak majú životnosť aj niekoľko sto rokov.  Nie je to masové, nedá sa toho vyrobiť veľa.

Zacistovanie detaily Molnar Fabry
Osadzanie kamenov Molnar Fabry
Rucicka rucne vyrobena Molnar Fabry
vypilovanie Molnar Fabry
Uprava tvaru Molnar Fabry

Aké kritéria tie hodinky ale musia spĺňať, aby sa vedeli presadiť aj v zahraničí? Aby prišiel Švajčiar a bolo mu jedno, že sú vyrobené na Slovensku…

Michal:  Myslím si, že všade vo svete sa ľudia vracajú k tradíciám a tradičným remeslám. Stroj dokáže dnes vyrobiť hocičo, ale keď dá človek cit do tých hodiniek, je tam naozaj kus umenia a hodinky majú svoju dušu, tak aj v zahraničí to je veľmi cenené. Nie je dôležité nejaké meno.

Nemáme známe meno ako niektoré firmy, ktoré majú 300-ročnú tradíciu, ale keď naše hodinky ukážeme komukoľvek, tak vidí na tých hodinkách, že nevznikli za týždeň.

Kam sa ešte môžete rozvíjať?

Igor: Chceli by sme si napríklad vyrobiť vlastný strojček. To je náš sen. A dostať sa do Asociácie nezávislých hodinárov. To je také zoskupenie, kde sú hodinári z celého sveta, ale kde sú práve len tí, čo si už vyrobili nejaký strojček. 

Mesiac nebudete robiť žiadne hodinky, sadnete si k Domaši a navrhnete si vlastný strojček? Alebo ako dlho trvá taký vývoj?

Michal: To je ťažko povedať. Myslím, že keby sme sa tomu venovali aktívne a nerobili nič iné, tak za 2 až 3 roky by sme to vyvinuli.

Hodiniek už ale bolo vyrobených nekonečne veľa. Čo na strojčeku ešte chcete vymýšľať?

Michal: My väčšinou strojčeky dekorujeme. Máloktorý strojček je vhodný na tie úpravy, ktoré robíme. Máme predstavu, ako by mal vyzerať ideálny strojček a zatiaľ taký nemáme.

Pre vaše potreby.

Michal: Áno. V podstate by sme si vedeli nadizajnovať strojček podľa nášho štýlu a povedzme aj komplikácie, ktoré sa nám páčia. A tiež máme radšej väčšie strojčeky. Keď je miesta viac, dá sa tam viac ukázať. Dnes je ale tendencia, že sú strojčeky dosť malé.

A stále plánujete robiť osem hodiniek ročne?

Michal: Niežeby sme nechceli spraviť viac kusov…

Napríklad deväť.

Igor: Možno aj deväť.

Michal: Ten limit je stále ľudský faktor. Ak to chceme robiť v tej kvalite, akú dokážeme, tak sa dá trošku viac kusov, ale nie mnoho. Nám je ale v podstate jedno, či spravíme jeden kus, osem alebo desať.

Igor: Záleží od požiadaviek zákazníka. Jednoduchších modelov sa samozrejme dá spraviť viac kusov. Tých komplikovanejších bohužial viac spraviť nevieme. 

Čo sa musí stať, aby rástlo vaše meno?

Igor: Meno ukáže čas. Keď budeme robiť tú prácu tak, ako robíme a držať si kvalitu, tak to je len otázka času, kým si nás nájdu aj zákazníci v zahraničí.

Michal: Určité veci sa nedajú predbehnúť ani urýchliť. Známe firmy sú tu x rokov a len preto majú svoje meno, lebo to naozaj celý čas robili dobre a poctivo. Ani my to nevieme urýchliť.

Čo to podľa vás znamená – poctivo?

Michal: Keď vyrábame produkt, ktorému veríme a ktorý robíme najlepšie, ako vieme. Snažíme sa ho aj ohodnotiť podľa toho, koľko s tým strávime času.

Veľké firmy už dnes robia komerčné hodinky, ktoré sú predražené a nespĺňajú zďaleka to, na čo sa tie hodinky tvária.

U nás je to skôr o tom, že chceme zákazníkovi dať kus nášho umenia, ktoré má a vždy bude mať hodnotu. Tak, ako pred sto rokmi mali niektoré ručne robené hodinky svoju hodnotu a držia si ju dodnes, tak snáď aj naše hodinky o sto rokov bude niekto brať takto – že boli poctivo vyrobené.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac