Powered by O2
Sám na seba

Firma z Košíc chystá s Rusmi vesmírne pestovanie

Jakub Ptačin sa bol pozrieť, ako firma Croptech vyvíja v Bratislave a Košiciach automatické riešenia pre poľnohospodárstvo.

3. 12. 2015; Autor: Jakub Ptačin

Martin Paľa je CEO a jedným so zakladateľom firmy Croptech, ktorá v roku 2014 vyhrala súťaž StartupAwards.SK v kategórii Spoločnosť.

Jakub Ptačin sa bol pozrieť, ako vyvíjajú automatické riešenia pre poľnohospodárstvo a ako sa im pracuje s ich investormi.

Ako sa vám podarilo minulý rok  vyhrať StartupAwards? Čo tomu predchádzalo?

My sme sa prihlásili vlastne na posledný možný termín, hodinu pred koncom prihlasovania. Trocha nás k tomu vyprovokoval Ivan Štefunko, keď na margo toho, že končila registrácia, napísal na Facebook, že kto sa bojí, nech nechodí do lesa.

Na boot camp sme mali pripravenú veľmi peknú prezentáciu, ale boli sme orientovaní príliš vedecko-technicky. Investorov to absolútne nezaujalo. Ich absolútne netrápilo, aké tam máme snímače alebo aké algoritmy používame. Za noc sme teda museli prezentáciu prekopať. S ňou sme sa dostali do ďalšieho kola na Startup Awards. A v tom druhom kole sme to potom vyhrali.

Len tak…

No jasné. A odvtedy začala nejaká publicita. Začalo sa o nás písať a začali sa o nás ľudia zaujímať. V podstate treba povedať, že Startup Awards nám prinieslo prvé predobjednávky.

A kedy ste si povedali, že potrebujete investora?

Zistili sme to asi prvé mesiace, keď sme založili firmu. Potrebovali sme zabezpečiť základný chod firmy. Nevyplácali sme si žiadne mzdy, len sme robili produkt. Zároveň sme ale museli všetci pracovať, lebo z niečoho bolo treba žiť. Všetci sme si teda našli prácu a Croptech sme robili po večeroch. Nebolo to jednoduché a začali sme si uvedomovať, že investícia by nebola úplne od veci.

Zobrali ste prvého investora, ktorý vám prišiel pod ranu? Alebo ste si vyhodnocovali, kto vám prinesie viac aktoviek s peniazmi?

S investorom sme sa poznali dlhodobo, bol to dlhodobý vzťah. Potom, keď sme už boli viac-menej dohodnutí, tak prišli aj externé rušivé elementy, ktoré nám hovorili – chlapci, pozor, toto nemusí byť dobré ako sa zdá – a chceli nám radiť, ako skúsiť niečo iné. My sme sa ale tiež chceli zachovať férovo, takže sme si dohodli s investormi podmienky a bolo fajn.

Čím ste investora podľa vás presvedčili?

S Neulogy sme sa poznali nejakých 5 rokov, ešte z eventov na Technickej univerzite v Košiciach. Investor mal záujem poznať tých ľudí v tíme. To si myslím tvorilo 98% našej  vtedajšej hodnoty. Mali sme nejaký funkčný prototyp, mali sme vytvorenú s.r.o., ale oni prihliadali hlavne na to, či my ako tím dokážeme zrealizovať našu víziu.

A koľko to trvá? Od momentu, kým sa začnete rozprávať s investorom až po uzavretie dohody a toho, že vám tatrovky vykladajú peniaze do garáže…

Celý proces trvá možno dva mesiace – ten právny. Ale nám to trvalo dva roky od toho prvého projektu a výroby prototypu.

A akú investíciu ste dostali? Máte už zaparkované v garážach nové autá a na zajtra kúpené letenky do Mexika?

Je to verejné. Od Neulogy Venture sme dostali 200 000 eur, plus investíciu od Michala Trubana 50 000 eur. V garáži nemáme nič. Peniaze sú len prostriedky na chod firmy. Je to na to, aby sme všetci, čo sme tu, sa mohli tomu venovať na plný úväzok – aj večer, aj cez víkend, hocikedy, kedy je treba. Je to tiež na marketing, na cesty a výstavy.

To znamená že účelom investície nie je sa „zahojiť“, ale to, aby si sa vedel sústrediť na prácu.

Po investícii je to geometrický rast. Keď predtým sme robili po večeroch a šlo to pomaličky, za posledných 6 mesiacov sme relatívne vystrelili. Dostali sme sa do štádia, že o chvíľu budeme mať prvý produkt pre beta testerov.

Na ako dlho vám vydržia tieto peniaze? Odkedy máte predávať a byť reálne sebestační?

Tá suma je rozdelená na menšie časti. Na to, aby sme dostali k ďalšej časti, musíme splniť nejaké podmienky. Musíme ukázať, že sme 6 mesiacov nesedeli na sedacích vakoch v parku, ale reálne pracovali. Máme to vypočítané tak, že ešte asi polrok z toho zvládneme. Ak ale chceme škálovať a ísť na ďalšie trhy, budeme potrebovať ďalšiu investíciu. Od milióna do 2 miliónov eur.

Ako to chcete dosiahnuť?

Musí skončiť prezentácia papierová a treba ukázať realitu. Musíme mať produkt a čísla, koľko ľudí malo záujem, koľko to kúpilo, koľko sú naši verní zákazníci. Musíme to ukázať už cez realizácie a prognózy, ako to môže ísť ďalej.

Musíme spraviť všetko preto, aby naša firma mala takú hodnotu, aby sme našli dostatočne veľkú investíciu.

Dal vám investor aj niečo iné okrem peňazí?

Bola nejaká utópia, že to všetko zvládneme sami, však sme vyštudovali vysokú školu. Potom nám ale začali dávať také otázky, ktorým som ale ani ja nerozumel…

Napríklad?

Kto je váš zákazník? Prečo si to má kúpiť? Kto je vaša konkurencia? Prečo vy a nie iní? Kde si na osi konkurencie a výhod?

Na to sme sa vtedy čumeli. A povedali si jednu veľmi významnú vetu – my sme technici, developeri a strojári, my si spravíme svoje a vy nám pomôžte v tom, aby sme to dokázali predať a ísť na trh. Nie sme ekonómovia a ani marketéri. Budeme si robiť svoju prácu, budeme sa ju snažiť robiť tak dobre ako vieme, a ľudia, ktorí to vedia predávať, nech to predávajú.

Keď sa na to pozeráš spätne, čo by ste teraz urobili inak?

Myslím si, že každý si musí prejsť štandardnými chybami. My sme vedeli, kde iní spravili chyby, aj tak sme niektoré spravili tak či tak. Človek uviazne, vyvíja nejaký produkt dva mesiace a nakoniec mu to skĺzne inde. Utápali sme sa nejakom dizajne alebo bol zle naškálovaný produkt. Ale včas sme sa spamätali.

A ak by ste mali poradiť iným, čo robiť inak ako ste robili vy? Napríklad s investorom…

Skôr vo vývoji vieme poradiť. Keď vyvíjame napríklad vertikálnu stenu, už myslíme samozrejme na milión vecí, ktoré by sa dali spraviť ináč. Prvých pár dní sme to robili – prišli sme na niečo, hneď sme to prerábali. Teraz sme si povedali – nie, dosť. Toto je takto navrhnuté, tak sa to tak spraví.

Máme dokument, kde si píšeme všetky vychytávky, ktoré chceme spraviť vo verzii dva. S produktom ale treba prísť čím skôr na trh, aby to fungovalo a potom sa môžu robiť ďalšie updaty. Lebo takto by sme robili dva roky vývoj a nič z toho. Spália sa peniaze a je koniec.

A pri investorovi? Má sa niekto, kto má akurát nápad a hľadá investora, má sa toho procesu báť?

Ťažko povedať. Strašne veľa sa píše o startupoch, že sa netreba báť toho, že to dopadne neúspechom. Sú komunity, ktoré sa tľapkajú po pleci, že neúspech je v poriadku, nič sa neboj.

Podľa mňa to je nebezpečné. Títo ľudia sa podporujú spôsobom „ja som bol neúspešný desaťkrát, nie je na tom nič“. Ale nie každý si to môže dovoliť. Nie každý má na to psychiku, aby to vydržal a môže ho to zlomiť.

V každom prípade, za investorom treba ísť už s prepracovaným nápadom, aby tomu človek veril a nie tak, že získam nejakú investíciu a keď to nedopadne, tak nie je problém, spravím si ďalší startup. Musí ísť do toho s tým, že toto spravím a toto bude dobré.

Myslíte, že je lepšie mať slovenského lokálneho investora alebo zahraničného investora?

V začiatkoch si myslím, že je dosť dôležité, aby bol ten investor lokálny. Môžete komunikovať a viac si pomôcť.

Pri softvéri je to možno úplne jedno, to je globálne okamžite. My ako hardvérový startup ale potrebujeme niekde začať, mať nejaký základný trh a ten škálovať. Pri hardvéri je teda dôležité mať aj lokálneho investora.

A keď ste s ním teda takí spokojní, tak plánujete aj ďalších investorov lokálnych?

Uvidíme. Teraz sme už na jednej lodi a ťažko sa pýta len nás, či zoberieme nejakého investora, keďže aj súčasní investori majú nejaké slovo vo firme. Budeme hľadať konsenzus a myslím si, že si necháme dosť poradiť. Predsa len, oni viac lietajú v týchto investičných veciach.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345 (No Ratings Yet)
Loading...
Super
Rozhovor

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

3. 5. 2021; Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.

Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 

Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Pre tech nadšencov

Zvažujete osvieženie svojej technologickej výbavy? Toto je našich 9 tipov na smart zariadenia so zaujímavou jesennou zľavou

Špičkové smartfóny, šikovné hodinky a pomocníkov do domácnosti aj na zábavu majú počas O2 Black Friday za akciové ceny

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac