29 × 2 úprimných odpovedí o Banskej Bystrici a Zvolene

Mestá ležiace v tesnej blízkosti sú si často podobné a zároveň predstavujú častý zdroj súperenia a porovnávania. Pozrite sa na život v dvoch stredoslovenských metropolách prostredníctvom ich obyvateľov.

Tretia časť seriálu Úprimne o meste prináša pohľad na život v srdci Slovenska. Ivan z Banskej Bystrice a Katarína zo Zvolena nám úprimne odpovedali, čo majú na svojom domove radi aj čo by naopak radi zmenili.

Ivan Štubniak, tímlíder eCare O2 Slovakia – Banská Bystrica

 

1. Ak by si mal mesto charakterizovať tromi prívlastkami, aké by to boli?

Malé, očarujúce, späté s prírodou.

2. Čo tvoje mesto podľa teba odlišuje od iných?

Jeho „osobnosť”. Vždy hovorím, že Bystrica je dedinka s populáciou mesta. Ľudia sú tu priateľskí a každý Bystričan pozná toho druhého minimálne cez spoločných známych.

3. Čo máš na svojom meste najradšej?

O Bystrici rád hovorím, že nech ste kdekoľvek a vydáte sa akýmkoľvek smerom, do hodiny skončíte v lese. To je podľa mňa to najmagickejšie a utešujúce – les lieči.

4. Čo máš rád na meste najmenej?

To, že sa oň tak dobre nestaráme. Bolo by viac ako vhodné opraviť niektoré pamiatky, lavičky v parku a podobne.

5. Na čo počuješ od miestnych najviac sťažností?

Neviem, či môžem hovoriť za miestnych. Myslím si, že by sa zišlo trošku pozrieť na zúbok hromadnej doprave a zefektívniť ju. Tiež sa rozmohla výstavba nových nákupných centier, ktoré (aspoň podľa mňa) nemajú v takom malom meste v takom počte zmysel.

Foto: Filip Jurovatý

6. Čo si miestni najviac pochvaľujú?

Atmosféru, akou mesto pôsobí. Je to síce jedno z väčších miest na strednom Slovensku, no nepôsobí tak. No a, samozrejme, našich hokejistov.

7. Keby si mal hodinu na to, aby si kamarátovi/turistovi ukázal iba jedno obľúbené miesto, ktoré by to bolo?

Iba jedno? Bystrica ich má priveľa na to, aby som vybral iba jedno. Ale ak musím, tak Malachovské skalky. Je to nádherné miesto. Smutné ale je, že aj okolo nich sa rozmohla výstavba a vždy, keď tam idem, bojím sa, že ich už má niekto na dvore za plotom. A ak na ploty nie je nálada, tak Suchý vrch.

8. Kam by si ho nemal dôvod vziať?

Do ktoréhokoľvek nákupného centra. Určite už také videl.

9. Je nejaké vychytené miesto, kde sa ľudia radi zhromažďujú a stretávajú?

O nočný život sa starajú najmä podniky ako Ministry of Fun alebo rokovejšia Stará Ponorka. Vychytená je aj Klubovňa v mestskom hrade Barbakan. Posledné dva roky sa podarilo obnoviť tradíciu kina na amfíku. Pozrieť si film pod holým nebom má neopísateľné čaro.

10. Kde je najväčší pokoj?

Laskomerská dolina. Je doslova „za humnami” a pritom máte pocit, že ste hlboko v lese.

11. Akým dopravným prostriedkom sa mestom prepravuje najpohodlnejšie?

Vlastnými nohami. Bystrica je malé mesto, ak nerátame perifériu, ako je Sásová (veľké sídlisko). Dá sa prejsť krížom za hodinu a pol. Tak z Bystrice nasajete úplne najviac.

Foto: Ivan Štubniak

12. Existuje miesto v meste, kde si nikdy nebol?

Áno, Ministry of Fun.

13. Chcel by si vo svojom meste niečo z iného slovenského mesta?

Asi nie, to už by potom nebola Bystrica.

14. Nazývate niektorú časť alebo miesto inak než sa oficiálne volá? Ako?

Napríklad Hušták. Je to jednak zastávka MHD, aj časť na konci Dolnej ulice pod námestím. Oficiálne sa volá minimálne zastávka MHD, tuším, Štádlerovo nábrežie.

15. Ktorú osobnosť mesta si najviac vážiš (žijúcu alebo nežijúcu)?

Neviem, či sa považuju za Bystričanov, ale v Tajove, pár kilometrov od Bystrice, sa narodili Jozef Murgaš a Jozef Gregor Tajovský. Obaja si zaslúžia úctu. Zo žijúcich Mišo Handzuš, Matej Tóth a Vlado Országh.

16. Ktorý stereotyp kolujúci o svojom meste nemáš rád?

Že sme hladová dolina a nie je tu práca. To tvrdia aj miestni, ale myslím si, že aj v Banskej Bystrici sa práca dá nájsť. Možno nie tak dobre platená ako v Bratislave, ale aj náklady na život v Bystrici sú nižšie.

17. Existujú slová, ktoré sa používajú len vo vašom meste?

Veľmi často používame „oné”, ale to nie je len výsadou Bystrice. Minule ma zaskočila známa, ktorá tu žije rok a povedala mi, že na začiatku nerozumela otázke „Nie je ti plano?”, teda „Nie je ti zle?”. A nesmiem zabudnúť na „bystrický budúci čas”. Veľa Bystričanov povie „ide byť koncert”, namiesto „bude koncert”.

18. Existuje u vás nejaký zaužívaný zvyk, ktorý je pre mesto charakteristický?

Tu trošku tápem, ale myslím si, že Radvanský jarmok je celkom unikátny a má dlhoročnú tradíciu. Chlapci počas neho napríklad nežne udierajú dievčatá varechami po zadku. Asi to má niečo spoločné s dvorením sa.

19. Keby si dostal 100 eur, kam v meste by si ich išiel minúť?

Ak by to bol o v čase Radvanského jarmoku, nebol by to problém. Najmä na remeselné výrobky, ktoré sa počas neho predávajú. Je to poctivá ručná práca.

Foto: Ivan Štubniak

20. Ak by si mal v meste začať nejaký biznis, čo by to bolo?

To je ťažké. Ak by som mal dosť peňazí, asi by som obnovil Euphory Base Camp. Pre mňa je to unikátny projekt troch kamarátov, ktorí si založili kaviareň s lezeckou stenou. Vydržala asi 4 roky aj to len vďaka úsiliu chalanov. Pritom to bol skvelý nápad. Teraz si už v Bystrici pomaly nie je kde zaliezť.

21. Pre ktorú lokálnu firmu by si chcel pracovať?

Lokálnych firiem tu asi nie je veľa. Ale vždy mi bol sympatický príbeh Alfa Bio.

22. Z akej sumy peňazí sa dá v meste pohodlne vyžiť?

Definujme pohodlne… Myslím, že 500 až 600 eur.

23. Čím by sa od tvojho mesta mohli inšpirovať aj ostatné?

Nebrať sa tak vážne a myslieť na to, že v minulosti boli dedinkou. To, z čoho ťaží Bystrica, sa asi nedá len tak spraviť inde, napríklad tá nádherná príroda.

24. Čo by ti najviac chýbalo, keby si sa odsťahoval?

Pohľad na Kremnické vrchy, Urpín a všetky kopce naokolo.

25. Ktorú aktivitu nevieš v meste robiť, ale chcel by si?

Surfovanie (smiech). Žartujem. Miest na lezenie máme omnoho menej ako v minulosti.

Foto: Ivan Štubniak

26. Čo by si v meste zaslúžilo obnovu alebo viac pozornosti?

Určite cesta na Urpín a Mestský park. Z centra sa celkovo vytráca zeleň a to by sa malo zmeniť.

27. Ktorá oblasť spoločenského života by potrebovala nový impulz?

Starká mi hovorievala, že v altánku uprostred Mestského parku bývali koncerty kapiel. Vedel by som si predstaviť vypočuť si tu na lavičke alebo na trávniku počas letného večera jazz.

28. Čo by si si prial, aby ľudia o meste hovorili o 10 rokov?

Že sa nezmenilo a zostalo také skvelé, ako je teraz.

29. Chcel by si v meste žiť aj o 20 rokov?

Rozhodne áno.

Extra: Existuje nejaká „mestská legenda” o Banskej Bystrici?

Nič mi nenapadá. Ale v meste máme žijúcu legendu Elvisa. Ak tento rozhovor číta nejaký Bystričan alebo nejaká Bystričanka, vedia, o kom hovorím.


Katarína Gatialová, doktorandka farmaceutickej fakulty – Zvolen

1. Ak by si ho mala charakterizovať tromi prívlastkami, aké by to boli?

Kráľovské, kultúrne a späté s prírodou.

2. Čo tvoje mesto podľa teba odlišuje od iných?

Okrem výnimočnej polohy v srdci Slovenska, ktorá umožňuje dostať sa do Košíc či Bratislavy do 2 hod., Zvolen zdobí rozprávkový zámok priamo v centre mesta. A aby toho nebolo málo, nad mestom sa rozpína najväčšie archeologické prekvapenie – Pustý hrad, ktorý je po rokoch bádania so svojou rozlohou 7,6 ha najväčší hrad v Európe. Prekonal tak Spišský hrad s rozlohou 4,1 ha.

3. Čo máš na svojom meste najradšej?

Jednoznačne jeho atmosféru. Predstavte si, že sa prechádzate námestím od zámku s výhľadom na Poľanu či Krížnu, do toho vám štebotajú vtáčiky a vy sa prizeráte, ako sa známi priateľsky zastavujú so zmrzlinou a laškovne „klábosia”. To je pohoda, ktorá v mnohých mestách chýba.

4. Čo máš rád na meste najmenej?

Nevyužitý potenciál. Ťažko sa mi pozerá na miesta, ktoré postupne chátrajú, no pritom majú neskutočný potenciál.

5. Na čo počuješ od miestnych najviac sťažností?

Na chátrajúce budovy, nedotiahnuté cyklotrasy a zanedbanú priehradu.

Zvolen
Foto: Simona Lichá

6. Čo si miestni najviac pochvaľujú?

Kultúrny život v meste.

7. Keby si mala hodinu na to, aby si kamarátovi/turistovi ukázala iba jedno obľúbené miesto, ktoré by to bolo?

Hm, toto je veľmi ťažké, ale keby mal vidieť len jedno miesto, asi by som ho zobrala prejsť sa hore nad mesto na Pustý hrad. Odtiaľ vidno celé mesto aj nádhernú prírodu od sútoku Hrona a Slatiny až po Nízke Tatry ako na dlani.

8. Kam by si ho nemala dôvod vziať?

Asi na sídlisko Balkán, ktorého názov vám už asi napovedá, ako to tam asi vyzerá (smiech).

9. Je nejaké vychytené miesto, kde sa ľudia radi zhromažďujú a stretávajú?

Je ich hneď niekoľko. Ak chcete „rozbaliť” piatkový večer pri dobrom drinku, najčastejšou voľbou je City Caffe, ktoré sa nachádza na jednej zo striech na námestí s krásnym výhľadom na mesto. Ak sa chcú ľudia v pokoji pozhovárať, chodia do nádhernej vintage kaviarne Džezva a na úplný „chill” s kamarátmi je ako stvorená čajovňa priamo na Zvolenskom zámku. A, samozrejme, pre „party animals” je základňa zábavy Ministry of Fun.

10. Kde je najväčší pokoj?

Najväčší pokoj je vždy na kopcoch za mestom alebo večer na korčuliach popri Hrone.

11. Akým dopravným prostriedkom sa mestom prepravuje najpohodlnejšie?

V centre určite peši a mimo centra autom.

Zvolen
Foto: Simona Lichá

12. Existuje miesto v meste, kde si nikdy nebola?

Keď sa zamýšľam, tak som asi ešte nikdy nebola v evanjelickom kostole na námestí, čo je priam šokujúce.

13. Chcela by si vo svojom meste niečo z iného slovenského mesta?

Rada by som v ňom videla viac lokálneho – viac zeleniny, ovocia, výrobkov, obchodíkov. Inšpiráciou v tomto je mi Prievidza. Aj keď si myslím, že situácia sa výrazne mení k lepšiemu, stále je čo zlepšovať.

14. Nazývate niektorú časť alebo miesto inak než sa oficiálne volá? Ako?

Keď sa zamyslím, tak máme v repertoári veľa zaujímavých názvov, ale na počudovanie všetky sú oficiálne, napríklad Hlbiny, už spomínaný Balkán či Valaška meeting point na námestí. Neslávne známy je ešte aj rozostavaný športový štadión vysokej školy, ktorý mnohí ľudia nazývajú aj „Zvolenské koloseum”.

15. Ktorú osobnosť mesta si najviac vážiš (žijúcu alebo nežijúcu)?

Ja osobne si vážim každého človeka, ktorý akokoľvek obohacuje svoju komunitu, je čestný, priateľský a má rád svoje mesto.

16. Ktorý stereotyp kolujúci o svojom meste nemáš rada?

Pomenovanie bryndziari a večné preteky medzi Zvolenom a Banskou Bystricou.

17. Existujú slová, ktoré sa používajú len vo vašom meste?

Myslím, že také ani nie sú, keďže u nás sa rozpráva veľmi čisto. Maximálne asi iba, keď sa starká pozabudne a povie ti: „Vytiahni si tie fusakle z tej kasne!” Vtedy ostaneš zaskočený aj ty sám.

Foto: Simona Lichá

18. Existuje u vás nejaký zaužívaný zvyk, ktorý je pre mesto charakteristický?

Tradičný septembrový výstup na Pustý hrad.

19. Keby si dostala 100 eur, kam v meste by si ich išiel minúť?

Ráno by som si išla zahrať tenis na ihriská pri priehrade, na obed by som si zašla do miestneho gurmánskeho neba pod názvom Bistro Chef, kde nájdete naozaj famózne jedlo z lokálnych surovín, napríklad z medvedieho cesnaku. Poobede by som išla pozrieť rozkvitnuté ružové háje do arboréta na Borovej hore a večer by som zakončila v Divadle Jozefa Gregora Tajovského na jednej z ich famóznych komédií.

20. Ak by si mala v meste začať nejaký biznis, čo by to bolo?

Asi by som začala precvičovať crossfit (smiech).

21. Pre ktorú lokálnu firmu by si chcela pracovať?

Bučina, mliekarne ani výroba Dru tyčiniek asi nie sú mojou prácou snov. Ale vedela by som si predstaviť príjemnú letnú brigádu v kaviarni Džezva.

22. Z akej sumy peňazí sa dá v meste pohodlne vyžiť?

Podľa mňa sa so 650 eurami na mesiac dá vyžiť úplne kráľovsky.

23. Čím by sa od tvojho mesta mohli inšpirovať aj ostatné?

Vyžitím námestia ako kultúrneho a spoločenského priestoru.

24. Čo by ti najviac chýbalo, keby si sa odsťahovala?

Hory a tradičná zvolenská zapekanka.

25. Ktorú aktivitu nevieš v meste robiť, ale chcela by si?

Sedieť v parku v meste na tráve.

26. Čo by si v meste zaslúžilo obnovu alebo viac pozornosti?

Jednoznačne Zvolenská priehrada, ktorá je už dlhé roky zanedbávaná.

Foto: Simona Lichá

27. Ktorá oblasť spoločenského života by potrebovala nový impulz?

Verejné športoviská.

28. Čo by si si priala, aby ľudia o meste hovorili o 10 rokov?

Aby to bolo miesto pre život, kde mladí ľudia nájdu pohodu a uplatnenie.

29. Chcela by si v meste žiť aj o 20 rokov?

Ak by boli pracovné možnosti priaznivé, tak áno.


S týmto dotazníkom oslovujeme miestnych lokálpatriotov, aktivistov a ľudí, ktorí sa aktívne zapájajú do diania v slovenských mestách a ich blízkom aj menej blízkom okolí. Ak je mesto, v ktorom žijete, zároveň vašou srdcovou záležitosťou, budeme radi, ak nám do redakcie dáte o sebe vedieť emailom.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac