Krok do prázdna: Čo vás čaká, ak začnete zajtra pracovať sami na seba

Na Slovensku je podľa prieskumov viac ako 700 000 ľudí, ktorí vidia príležitosti rozbehnúť niečo vlastné. Čo vás čaká, ak sa rozhodnete urobiť tento krok do prázdna?

Podnikateľské nápady sa rodia v hlavách ľudí každý deň, no iba zlomok z nich sa niekedy stane realitou. Či už je to obyčajná kaviareň s biznis plánom načrtnutým na servítke, alebo technologický startup s dokonale prepracovaným plánom rozvoja, všetky majú spoločnú jednu a tú istú vec – prvý krok do prázdna.

Musí ho urobiť každý, kto začína s vlastným projektom. Aj napriek všemožným radám a receptom na úspech je tento krok stále veľkou neznámou. Kým neskúsite, neviete čo bude, a to mnohých odradí.

Chceli sme do tejto témy vniesť trochu viac svetla. Stretli sme sa preto s dvomi ľudmi s rovnakou túžbou – stať sa sám sebe pánom. Každý si ju však naplnil po svojom, či už produktom, alebo spôsobom uvažovania. Porozprávali sme sa s nimi o tom, čo sa v ich životoch dialo tesne predtým a potom, ako sa pustili do vlastného podniku.

Prvým z dvojice je Vincent Touquet – Belgičan, ktorý na Slovensku žije 8 rokov. Za ten čas stihol ako spoluzakladateľ firmy Vestigen získať ocenenie StartupAwards a v roku 2012 (vtedy pod názvom A*Space), teraz pôsobí vo Vectary, ďalšom slovenskom startupe. Druhou je Sandra Conortová, ktorá sa jedného dňa rozhodla skončiť v zamestnaní, a pustila sa do ručnej výroby podložiek pod notebook vlastnej značky Popono.

Ako si môžete prečítať nižšie, rozhodnutia pustiť sa do podnikania sa rodia zložito. Či už ste úplný nováčik, alebo máte nejaké skúsenosti, peniaze budú tou prvou vecou, ktorá vám minimálne v prvých týždňoch nedá spať. Na druhej strane, obaja naši respondenti sa zhodujú v tom, že pokiaľ niečo viete, nájdete si nejakú inú prácu, ktorou svoju situáciu stabilizujete.

Avšak, aby sa prílev peňazí vôbec spustil, potrebujete niečo predať. Môže to byť aj úplne jednoduchý produkt, ktorý dostatočným spôsobom vyrieši potrebu alebo problém potenciálnych zákazníkov. Nikdy síce nebudete vedieť s istotou dopredu povedať, že ho ľudia príjmu, no malý test vám dokáže pomerne dobre napovedať, či máte šancu zaujať.

Prečítajte si viac o tom, ako sa naši respondenti dostali k podnikaniu, a ako sa im podarilo preniesť cez neistotu, ktorá k podnikaniu patrí.

Vincent Touquet

Ako si sa vlastne ocitol na Slovensku a prečo podnikáš?

Na Slovensko som prišiel kvôli rodine. Bývali sme predtým s manželkou v Bruseli, žili sme aj v Južnej Amerike. Ona dostala pracovnú ponuku na Slovensku. Neboli sme z toho veľmi nadšení, ale keby sa nám nepáčilo, stále by sme sa mohli presťahovať inam. Povedali sme, že skúsime a odvtedy sme tu už 8 rokov.

Podnikať som chcel už dávnejšie, minimálne od roku 2007, keď som šiel do Južnej Ameriky, no správna chvíľa nastala až v roku 2011, keď som sa na Startup Weekend stretol s Andrejom Mošaťom. O dva roky neskôr sme rozbehli firmu Vestigen. Momentálne pracujem na startupe Vectary. Nemyslím, že podnikanie niekedy opustím.

Prečo?

Vždy som obdivoval podnikateľov ako menia svet, zamestnávajú ľudí a všetko okolo toho.

Kedy si si povedal, že naozaj necháš svoj job a začneš podnikať?

Mal som v roku 2010 dobrú príležitosť. Môj známy tu riadil pobočku francúzskej firmy a hľadal za seba náhradu. To bola moja prvá skúsenosť s vedením ľudí a riadením firmy. No ešte to nebolo niečo moje. Svoju firmu som mal až o rok neskôr.

Keď začínaš podnikať v odvetví, kde nie si úplne doma, potrebuješ mať pri sebe nejakého experta.

Takže to nebolo tak, že si bol s niečím nespokojný. Motivácia bola ubrať sa vlastným smerom?

Áno. Rozhodnutia by podľa mňa mali mať pozitívny základ.

Aké otázky si mal v hlave predtým, než si začal?

Trápilo ma, či budem schopný nejaký čas prežiť bez stabilného príjmu, aby som neohrozil rodinu. Povedal som si ale, že ešte je stále čas na takéto rozhodnutia.

Niekedy prídeš príliš skoro a ten trh tam ešte nie je. Načasovanie je dôležité.

A ako si dospel k presvedčeniu, že to zvládneš?

Úprimne, to nikdy nevieš. Ale vo vnútri som cítil, že keď to bude fail, budem sa vedieť postaviť na nohy a nájdem si hocijakú prácu, ktorou situáciu opäť stabilizujem. Garancie nemáš nikdy. Vždy sa dá nejako prežiť, aj keby si mal po večeroch jazdiť pre Uber.

Takže problém s financiami si si v hlave urovnal. Bolo ešte niečo, z čoho si mal obavy?

Keď začínaš podnikať v odvetví, kde nie si úplne doma, potrebuješ mať pri sebe nejakého experta. Ja som našiel Andreja. Vtedy som sa cítil o dosť istejšie, že dáme dokopy peniaze a niečo z nich vytvoríme.

Mal som trošku stres aj z toho, či bude mať náš produkt svoj trh. Niekedy prídeš príliš skoro a ten trh tam ešte nie je. Načasovanie je dôležité.

Vestingen Vincent Touquet

Dá sa nejako zistiť, že ten čas už prišiel?

Máš taký trend – v odvetví, kde idú náklady dole, je to šanca – automaticky sa ti zlepšujú podmienky. Má to ale aj druhú stranu. Oplatí sa ti totiž vyčkávať, lebo ten, čo príde po tebe, má výhodu. Do nekonečna ale čakať nemôžeš.

“Určite treba začať s niečím, čo ľahko vysvetlíš svojim zákazníkom, napríklad svojej babke. Ak jej to nevieš vysvetliť, tak máš problém.”

Ako vyzeral prvý mesiac podnikania, bolo to lepšie alebo horšie, než si čakal?

Realita bola krutá. Všetko sme museli zvládnuť sami. Zháňať ľudí, priestory, všetko vybavovať, manželka v siedmom mesiaci…bolo to dosť drsné. Postupne si ale nájdeš ľudí, ktorí s tebou začnú pracovať a začne sa to zlepšovať.

Očakávania som nemal žiadne, takže nemôžem ani povedať, že som bol sklamaný alebo príjemne prekvapený. Hodili sme sa rovno do vody. Dôležité je mať v hlave pevný bod, ktorého sa držíš, aj keď sa plány budú meniť za pochodu. Plánovať však treba, aj keď budúcnosť vždy prinesie niečo iné. Menej veci ťa zaskočí.

Keď ste ostali na začiatku na všetko sami, ako sa zmenili tvoje priority? Ktoré veci sa stali pre teba dôležité, a ktoré išli do úzadia?

Rád o firme uvažujem ako o osobe. A pre tú moju je to jasná misia. Podľa misie si vieš nájsť a vybrať dobrých ľudí. Oni neprídu kvôli tebe, a ani kvôli platu, ale kvôli tomu, že misia tvojej firmy im pomôže naplniť ich osobné ciele.

“Hlavne choď von medzi ľudí. Za počítačom toho veľa nezistíš. Rozprávaj sa s ľuďmi, stretávaj sa s nimi, počúvaj.”

Keď sa obzriem späť, tak prioritou sa pre mňa stal výber ľudí podľa charakteru, nie podľa schopností. Tie sa dajú vždy naučiť. No charakter zmeníš extrémne ťažko, ak sa to vôbec dá.

Na čo si sa pri budovaní firmy sústredil?

Firma sa nedá postaviť bez jasného produktu resp. služby. Musíš skrátka niečo predávať. Ak nič nepredávaš, tak nemáš dôvod existovať ako firma.

Určite treba začať s niečím, čo ľahko vysvetlíš svojim zákazníkom, napríklad svojej babke. Ak jej to nevieš vysvetliť, tak máš problém.

Chybou podľa mňa je snažiť sa pripraviť produkt na 120 % podľa svojich predstáv, lebo môžeš nakoniec prísť s niečím, čo nik nechce. Preto by si si ho mal validovať, než začneš, aby si nerobil niečo, čo nemá zmysel.

“Keď podnikáš, vždy o sebe pochybuješ. Dobrý podnikateľ má taký kontinuálny stav sebareflexie.”

Ako ho validuješ?

Najlepšie vieš overiť životaschopnosť produktu, ak chceš začať podnikať v prostredí, ktorému rozumieš, tým pádom poznáš trh, spotrebiteľov, problémy a potreby, ktoré majú. Ak riešiš svoj vlastný problém, pravdepodobne nájdeš aj ďalších, ktorí ho majú.

Ale sú aj iné možnosti, ako napríklad vytvorenie landing page, kde produkt predstavíš podľa registrácii zhodnotíš záujem.

Hlavne choď von medzi ľudí. Za počítačom toho veľa nezistíš. Rozprávaj sa s ľuďmi, stretávaj sa s nimi, počúvaj.

Zapochyboval si niekedy o sebe alebo o niečom inom?

Keď podnikáš, vždy o sebe pochybuješ. Dobrý podnikateľ má taký kontinuálny stav sebareflexie si myslím. Nikdy v živote nebudeš vo všetkom kompetentný a navyše, veci sa rýchlo menia. Kto by 10 rokov dozadu povedal, že všetko budeš riešiť cez mobil a že budeme na nejakom Facebooku.

Je to taký paradox. Musíš stále o veciach premýšľať a pochybovať. No keď už robíš rozhodnutia, musíš si byť istý, že si urobil maximum, aby si sa rozhodol správne. Ide tu skôr o proces ako o nejaký stav mysle.

Sandra Conortova Popono

Sandra Conortová

Ako sa v tvojej hlave začala rodiť myšlienka rozbehnúť si vlastný projekt?

Moja dovtedajšia práca vo veľkej firme ma nebavila. Nemala som sa kam posunúť, aj keď ľudia boli fajn. Dospelo to až do štádia, že som dala výpoveď.

Vtedy si už mala nápad na Popono?

Možno len vo veľmi teoretickej rovine. Nedávala som výpoveď s tým, že mám premyslený biznis. Mala som ale odpracované dva roky a nárok na podporu. Povedala som si, že ten čas, kým mi chodia peniaze, skúsim zužitkovať a rozbehnúť niečo svoje. Vedela som, že ak znova začnem pracovať na plný úväzok, nebude na to čas.

“Keď som prišla s prototypom, všetko sa zrazu začalo diať a zapadať do seba ako puzzle.”

Bolo to pre teba ťažké rozhodovanie?

Určite to nebolo ľahké. Rozmýšľala som, z čoho budem žiť, no na druhej strane mi stále nedali pokoj myšlienky typu „ako to napríklad vyzerá počas dňa v meste, zatiaľ čo je človek zavretý v kancelárii, kde je každý deň rovnaký.“

Okrem peňazí, bolo aj niečo iné, čo ti robilo starosti?

Pravdaže. Napríklad vízia, kam vôbec pôjdem. Nemala som nič poriadne premyslené. Nemám ani žiadne špecifické vzdelanie ako napríklad prográmator, grafik…Rozmýšľala som, čo budem robiť.

“Určite sa financie stali prioritou.”

Ale predsa sa to nakoniec zlomilo. Kedy nastal ten moment, že si sa odhodlala dať výpoveď?

Bola som v tom čase na PNke a telefonovala som s kolegyňou, čo je nové v práci a tak. Vtedy som dostala taký pocit, že už sa tam jednoducho nechcem vrátiť. Neviem, či aj u iných to býva takto, mne to bolo v tej chvíli úplne jasné.

Ako vyzeral prvý mesiac na voľnej nohe?

Prichádzalo to postupne. Mala som ešte drobnú prácičku v Connect Coworkingu. Tam som sa dala do reči s Vacom (Vlado Vaculík, spoluzakladateľ) a debata sa dostala k Poponu.

Povedal mi, že mám ísť do toho, a že keď donesiem prototyp, pomôže mi. To ma nakoplo. Doma som to povedala mame a tej sa to tiež páčilo. Zohnala prvú dosku. Keď som prišla s prototypom, všetko sa zrazu začalo diať a zapadať do seba ako puzzle.

“Pomohlo mi aj načasovanie, pretože som s produktom prišla minulý rok pred Vianocami.”

Sandra Conortova Popono

Mala si nejaké očakávania, ako bude tvoje podnikanie vyzerať? Ako to nakoniec bolo naozaj?

Bolo to ťažké ale všetko sa postupne nejak utriasalo. Samozrejme musíš pre to niečo robiť. V mojom prípade to nebolo také zložité, lebo som chvíľu poberala podporu a mala pomoc od mamy. Sama by som to asi nedala.

Samozrejme, že jej platím, ale veľmi mi pomáha, napríklad mi vie splátku posunúť, alebo pripísať na dlh. Postupom času som začala uvažovať nad nejakým polovičným úväzkom, no zatiaľ som sa k tomu nedostala. Fungujem ďalej, a aj keď som mala v starej práci viac peňazí.

Keď treba, veľmi jednoducho si nájdeš prácu na pár hodín do týždňa. Je to fajn a nepríde mi to vôbec podradné.

Pripravovala si sa nejako na to, že sa púšťaš do neznámej veci?

Nie. Povedala som si, že skúsim a uvidím. Nemám záväzky ani deti a preto si ešte môžem dovoliť vyskúšať takéto veci.

Keď človek chce, myslím si, že zamestnať sa môže hocikedy. Navyše som tu v Bratislave, kde sa práca dá nájsť najjednoduchšie. Pomáha mi teda aj to, že keď treba, veľmi jednoducho si nájdeš prácu na pár hodín do týždňa. Je to fajn a nepríde mi to vôbec podradné, každá skúsenosť ti do života niečo dá.

“Ak máš nejaký nápad, treba to aspoň skúsiť a netreba sa báť, aby si na dôchodku nemusel stále premýšľať o tom, čo by bolo keby.”

Upravili sa nejako tvoje priority, keď si začala zarábať sama na seba?

 

Určite sa financie stali prioritou. Obmedzila som výlety, nákupy a drobné radosti. Aj keď mám momentálne príjem nižší než počas zamestnania, tá voľnosť a hlavne spokojnosť so životom to neúmerne prevažuje.

Samozrejme, ak by som nemala z čoho žiť, vzdala by som sa toho, ale teraz je to dobré. Zvykla som si na svoju slobodu a páči sa mi to.

Ako to bolo so zákazníkmi? Zháňala si si ich dopredu alebo si vyrobila produkt a potom začala riešiť predaj?

Išla som “na blind” a prišlo to. Ale záleží čo robíš. Pomohlo mi aj načasovanie, pretože som s produktom prišla minulý rok pred Vianocami. Celkovo som na to šla veľmi živelne.

Čo by si povedala niekomu, kto uvažuje nad niečím podobným ako ty?

Ak máš nejaký nápad treba to aspoň skúsiť a netreba sa báť. Aby si na dôchodku nemusel stále premýšľať o tom, čo by bolo keby.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac