Bohatá história, pekné mestá a obce, kultúrne pamiatky a prírodné krásy. Západné Slovensko ponúka oveľa viac ako len hlavné mesto a jeho najbližšie okolie.
Podeľte sa o zážitky zo svojich ciest po západnom Slovensku vďaka rýchlej 4G sieti od O2. Viac informácií
V tomto víkendovom vydaní vám predstavíme pekné miesta v západoslovenskom regióne, ktoré môžu poslúžiť ako tipy na príjemné výlety a aktívne trávenie voľného času. Spojili sme sa s cestovateľom Davidom Slovákom, ktorý v rámci svojich ciest navštívil všetky slovenské mestá a dokáže západné Slovensko porovnať so zvyškom krajiny. Pripravili sme si pre vás aj kvíz, ktorý preverí vaše vedomosti či súťaž o praktický darček, ktorý počas výletov určite príde vhod.
Ak patríte k ľuďom, ktorí svoje cestovateľské zážitky radi zdieľajú na sociálnych sieťach alebo si o navštívených miestach radi vyhľadávajú informácie, stavte na rýchly a spoľahlivý mobilný internet od O2, ktorý je vďaka 4G sieti dostupný už pre viac ako 96 % obyvateľov Slovenska. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/4g alebo sa zastavte v ktorejkoľvek O2 Predajni, kde vám s nastavením 4G siete radi pomôžu.
Súťaž: Vyhrajte štýlový ruksak. Napíšte nám, ktoré miesto na západnom Slovensku by ste radi navštívili, a budete zaradení do losovania o ruksak Herschel od ANSWEAR.sk.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
David Slovák precestoval všetkých 140 slovenských miest a o svojich cestách robí prednášky v podnikoch po celej krajine. Jeho cieľom je ukázať ľuďom, že každé mesto má obrovský potenciál. Porozprávali sme sa s ním o cestovaní aj o výnimočnosti západného Slovenska, z ktorého pochádza.
Podeľte sa o zážitky zo svojich ciest po západnom Slovensku vďaka rýchlej 4G sieti od O2. Viac informácií
Navštívil si všetky slovenské mestá. Ako vôbec vznikol tento nápad?
Vznikol veľmi jednoducho. Celé sa to začalo mapou, ktorú som si vypýtal pred tromi rokmi na narodeniny od priateľky. Podmienkou bolo, že musí byť papierová, aby som si do nej mohol zaznačovať trasy.
Pracujem ako obchodný manažér a aj vďaka práci veľa cestujem po Slovensku. Na cestách ma vša vždy zaujalo, koľko vecí môže človek vidieť mimo zaužívaných trás, keď zlezie z diaľnice. Aj vďaka mape som začal tieto trasy rozširovať. Ako prvú trasu som si na mape zaznačil cestu z Budmeríc, odkiaľ pochádzam, do Bratislavy, kde žijem.
Na začiatku som si vytvoril vlastný zoznam všetkých 140 slovenských miest a postupne som si zaznačoval, kde všade som bol. Nechcel som však byť typický turista, ktorý príde do mesta, spraví si na námestí selfie a ide ďalej. Základným cieľom bolo mestá naozaj navštíviť a preskúmať, čo všetko ponúkajú.
Veľmi sa mi osvedčilo oslovovať domácich a pýtať sa ich, ktoré miesta by návštevníkom odporučili. To je dôvod, prečo som aj v neveľmi známych mestách videl veľmi zaujímavé veci.
Mal si pri spoznávaní miest vopred jasný plán alebo to bolo skôr náhodné túlanie po krajine?
Z veľkej časti to bolo náhodné túlanie. Mal som pocit, že mi chýba vlastiveda štvrtého ročníka, kde sa preberá Slovensko. Všetkým by malo byť známe mesto Spišská Nová Ves. No vôbec som netušil, že existuje aj Spišská Stará Ves. Mnohé mestá ma prekvapili už tým, že sú mestami.
Keby niekto povedal, že na západe nič nie je, rozhodne by to nebola pravda.
O každom meste som si vždy prečítal čo najviac článkov a na Google Maps som si približoval okolie, aby som zistil, či je tam niečo zaujímavé. A na základe toho som sa potom vydal na cestu.
Zmenilo sa tvoje zmýšľanie o Slovensku po tom, čo si ho precestoval?
Jednoznačne. Veľa Slovákov bez ohľadu na to, či sú z dediny, alebo z mesta, tvrdí, že bývajú v zapadákove. Ja pochádzam z Budmeríc a musím povedať, že som to vnímal veľmi podobne.
Podobný výrok som počul dokonca od človeka z Bardejova a pritom celý Bardejov patrí do Zoznamu svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO a je to jedno z najkrajších miest u nás.
Zmenilo sa vo mne najmä to, že si už nemyslím, že u nás nič nie je. Často si neuvedomujeme, aký potenciál v sebe ukrývajú naše mestá.
Pochádzaš zo západného Slovenska. Ako vnímaš túto časť krajiny?
Začiatky môjho spoznávania spočívali v cestách do okolia domovských Budmeríc. Vďaka tomu som zistil, že aj v ich okolí je množstvo celoslovensky známych miest.
Západné Slovensko je v porovnaní so zvyškom krajiny úžasne rozmanité. Je rozdiel, či sa človek nachádza v okolí Bratislavy, na Záhorí, v Ponitrí, v okolí Piešťan alebo dole na Podunajsku. Každý región má niečo a nie je toho málo. Keby niekto povedal, že na západe nič nie je, rozhodne by to nebola pravda.
Čím sa podľa teba západné Slovensko odlišuje od zvyšku krajiny?
Hlavné špecifikum je v tom, že táto časť krajiny má najviac obyvateľov. Západné Slovensko zároveň ponúka takmer všetky druhy zaujímavostí,ktoré na Slovensku sú.
Na to, aby človek videl jaskyňu či prekrásnu baziliku, nemusí ísť krížom cez celé Slovensko. Ľudia, ktorí žijú na západe, by si to mali uvedomiť a viac využívať.
Zoberme si kostoly a chrámy. Mesto Šaštín-Stráže je jedno z najnavštevovanejších pútnických miest u nás. Taktiež prírodné krásy. Nachádza sa tu napríklad jaskyňa Driny. Na to, aby človek videl jaskyňu či prekrásnu baziliku, nemusí ísť krížom cez celé Slovensko. Ľudia, ktorí žijú na západe, by si to mali uvedomiť a viac využívať.
Ku ktorým miestam tejto časti krajiny máš najbližší vzťah a rád sa tam vraciaš?
Veľa pracovného, ale aj osobného času som strávil na Záhorí, ktoré si ma najviac získalo svojou prírodou. Môžete si tu užiť turistiku, prejsť Karpaty alebo navštíviť krásne mestá. Záhoráci si to však neuvedomujú a nesnažia sa svoje mestá vyzdvihnúť.
Veterný mlyn a slovenský Stonehenge v Holíči
Pred niekoľkými rokmi som sa stretol s názormi obyvateľov Holíča, že mesto je podľa nich hrozné. V priebehu desiatich rokov sa však z neho stalo zrekonštruované mesto s prekrásnym hradom, s pamiatkami ako slovenský Stonehenge či jediný zachovaný veterný mlyn u nás. Myslím si, že toto mesto málo zviditeľňujú, čo je problém viacerých miest na Záhorí.
Ďalším príkladom je nádherné historické mesto Skalica, ktoré možno prirovnať k Bardejovu. Z médií sa však „nevalia“ články, ktoré by ľudí lákali navštíviť ho, čo je škoda. Práve na západnom Slovensku je veľa pekných lokalít a objektov, o ktorých sa až tak nehovorí.
Ktoré mesto ťa prekvapilo? Či už v dobrom, alebo v zlom.
Nitra je pre mňa mesto, kde stále objavujem niečo nové. Zakaždým tam nájdem novú pamiatku. Ako jedno z najstarších miest na Slovensku má stále čo ponúkať.
Kolárovo – najdlhší drevený riečny most v Európe
Prekvapilo ma aj veľa miest v podunajskom regióne. Do Kolárova som sa pôvodne vybral len kvôli bývalej výrobnej hale na babety. V rámci výletu som však zistil, že v meste sa nachádza najdlhší riečny drevený most v Európe. Moment, keď si človek ide pozrieť v meste jednu vec, a nečakane objaví kopu ďalších, ma vždy prekvapí najviac.
Veľa ľudí vníma západné Slovensko hlavne prostredníctvom Bratislavy. Čo by si im okrem hlavného mesta odporučil navštíviť?
S kamarátmi často robíme tzv. výlety za hnedými tabuľami (informačné tabule, ktoré označujú kultúrne a turistické ciele, pozn. red.), čo odporúčam každému. Doteraz som neľutoval ani jeden.
Slovenským mestám stačí málo, aby sa z nich stala obrovská turistická atrakcia.
Z miest sú to hlavne Trnava, Nitra a Trenčín, ktoré patria k najväčším mestám západného Slovenska. V tomto prípade platí, že čím väčšie mesto, tým viac možností. Môžete tam ísť na celý víkend a stále máte čo robiť.
Aby sme nehovorili len o mestách, tak na Záhorí vo vojenskom obvode medzi Lakšárskou Novou Vsou a Borským Mikulášom nájdeme slovenskú Saharu. Je zvláštne, koľko fotografií a záberov z drona odtiaľ nájdete na internete a pritom je to chránená vojenská oblasť, kde je zakázané fotografovať.
Taktiež som postrehol, že odkedy natočili film Trhlina, pohorie Tribeč sa stalo mimoriadne populárnym miestom. Ľudia, ktorí žijú v okolí, potvrdili, že sa tu odvtedy badateľne rozšíril turistický ruch a robia sa sem dokonca zájazdy, v rámci ktorých idú ľudia hľadať dobrodružstvo. Slovenským mestám stačí málo, aby sa z nich stala obrovská turistická atrakcia. Jednoduchý nápad a pritom taký účinný.
Keby si mal vybrať tri zaujímavé miesta, ktoré by to boli?
Prvé, čo musí človek na západnom Slovensku vidieť, sú jednoznačne hrady. Či už berieme do úvahy Trenčiansky hrad, Branč, Tematín, alebo dve najkrajšie zrúcaniny, ktoré sa nachádzajú blízko seba – Čachtice a Beckov. Výhodou je, že väčšina z nich sa nachádza neďaleko diaľnice.
Ďalej treba podľa mňa navštíviť trojuholník Senica – Myjava – Trnava. Inými slovami oblasť, kde sa rodila slovenčina. Nájdete tu napríklad pamätné domy veľkých slovenských národovcov. Keby chcel človek ponavštevovať jednotlivé expozície, zvládol by to za jeden víkend.
Zrúcanina hradu BeckovZrúcanina Čachtického hraduKostol svätej Margity Antiochijskej v Kopčanoch
Do tretice by to bola cesta po stopách slovenskej histórie, ktorá sa začína práve na západe krajiny. Neďaleko Holíča sú Kopčany a v nich je Kostol svätej Margity Antiochijskej, čo je najstarší zachovaný kostol v strednej Európe. Jeho história siaha až do 9. storočia. Na západnom Slovensku máme veľa unikátov priam európskych rozmerov.
Na Instagrame si si vytvoril hashtag #SlovakBehaPoSlovensku. Skrýva sa za tým hlbší plán?
Asi to bude sklamanie, ale hlbší plán za tým netreba hľadať. Veľa cestovateľov si hneď po prvej ceste zakladá blogy, ja som však tieto ambície nikdy nemal. Instagram sa mi pozdával ako ideálna platforma, kde sa dá ľahko odlíšiť. Vďaka hashtagu si človek nemusí vyhľadávať priamo mňa, ale zobrazia sa mu miesta, na ktoré sa snažím upriamovať pozornosť.
Hashtag by som však časom chcel spájať so svojimi prednáškami, v rámci ktorých sa snažím inšpirovať ľudí, aby sa vydali na cesty. Oslovil som viacero prevádzok po celom Slovensku, kde som predtým zaregistroval prednášky iných cestovateľov, a tak spoznávam aj nové podniky.
Ak by prišli aspoň dvaja ľudia, som ochotný ísť na opačný koniec Slovenska, pretože keď sa mi podarí presvedčiť ich, že Slovensko má čo ponúknuť, tak to má pre mňa zmysel.
Pochádza z Budmeríc, precestoval celé Slovensko a pri každej ceste do zahraničia má nutkanie vrátiť sa domov. Už niekoľko rokov pôsobí ako obchodný manažér v spoločnosti Towercom. Vo voľnom čase rád objavuje, čo ponúkajú slovenské mestá a o krásach prednáša po celom Slovensku. Davida môžete sledovať na jeho Instagrame alebo prostredníctvom hashtagu #SlovakBehaPoSlovensku.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
