Vyjadriť svoju osobnosť aj prostredníctvom vzhľadu je pre mnohých prirodzené, pred novembrom ʼ89 však spoločnosť mnohé prejavy vôbec neakceptovala. Mladých mužov s dlhšími vlasmi napríklad zastavovali príslušníci Verejnej bezpečnosti a nútili ich ostrihať sa.

Režim sa síce zmenil, no mnohí ľudia stále tolerujú sebavyjadrenie iba do momentu, kým sa neprejaví. Preto sme sa v nadväznosti na kampaň O2, ktorá upozorňuje na dôležitosť 17. novembra a jeho odkaz, rozhodli hlbšie pozrieť aj na život dnešných ľudí, ktorí sú v uliciach na prvý pohľad neprehliadnuteľní – ľudí s výraznými tetovaniami a piercingom, transgender človeka a metalistu.

Tetovanie & piercing

Ľudí s tetovaním a piercingom u nás pribúda, a tak sa aj tolerancia spoločnosti postupne mení. Čo však v prípade, ak tetovanie alebo piercing presiahne hranice neviditeľnosti a zdobí väčšinu ľudského tela?

Tatérka Bambi: Je to každého osobná vec, čo so svojím telom urobí

Tatérka Bambi sa k zdobeniu ľudského tela dostala vďaka kresleniu, ktorému sa venovala, odkedy dokázala udržať v ruke pastelky. „Pamätám si, že ako dieťa som mala v zošitoch na každej jednej strane za okrajom nakreslený nejaký obrázok – vytvárala som si tam celé príbehy. Za obrázky som potom dostávala napomenutia od učiteliek, že tvoriť sa má na výtvarnej výchove, nie na matematike,” spomína.

Cesta k dráhe tatérky však nebola úplne jednoznačná a nestretala sa ani s pochopením ostatných členov rodiny. Napriek tomu sa však rozhodla odísť z vysokej školy a už štvrtý rok tetuje. Netradičné však nie je len jej povolanie, vďaka tetovaniam a piercingu je výrazná aj ona sama. „Niekto si doma v obývačke zavesí na stenu nový obraz a ja si dám urobiť nové tetovanie,” približuje Bambi, pre ktorú je vlastné telo možnosťou sebavyjadrenia.

„Priestor na mojom tele sa pomaly, ale isto míňa. Je však pár miest, ktoré si potetovať nedám, napríklad dlane alebo chodidlá. Jednak to tam veľmi bolí a farba odtiaľ aj tak vypadáva a nevyzerá to pekne. Piercingov mám dosť, tých si už viac neplánujem dávať,” hovorí.

Pre svoj vzhľad sa Bambi dennodenne stretáva s negatívnymi reakciami. „Naučila som sa však nevnímať pohľady a poznámky okoloidúcich,” ozrejmuje. Aj keď má k výraznejšiemu vzhľadu blízko, k niektorým formám skrášľovania neinklinuje: „Nepáčia sa mi niektoré extrémne telesné modifikácie – amputácie častí tela, napríklad článkov prstov alebo farbenie očných bielkov,” približuje.

Zároveň jedným dychom dodáva: „Je to každého osobná vec, čo so svojím telom urobí, a keď sa takto cíti spokojne, potom nikto nemá právo mu do toho zasahovať.”

Ľudí s viditeľným sebavyjadrením vníma na základe vlastných pozorovaní ako tolerantnejších. „Mám s nimi oveľa lepšie skúsenosti ako s tými, ktorí zo seba robia niekoho, kým nie sú,“ dodáva.

Bambi trávi veľa času pozeraním dokumentov a vzdelávaním sa v oblasti prírodných vied, histórie a techniky. Chodí do prírody, z ktorej často čerpá inšpiráciu pri tvorbe tetovaní.

A či sa cíti slobodná? „Nie, necítim, nikto z nás nie je. Všetci máme svoje povinnosti, svoju zodpovednosť a svoje záväzky. Len bez týchto vecí môže byť človek naozaj slobodný – keď nie je na nikom a na ničom závislý a tak isto ani nikto na ňom. Keď sa nad tým zamyslím, tak ten, kto je slobodný, je tým pádom sám. A nikto z nás nechce byť sám, nie je to zakódované v ľudskej prirodzenosti,” uzatvára tatérka.

Barman a fotograf Lukáš: Tolerantní by mali byť všetci, bez ohľadu na to, ako kto vyzerá

Fotograf Lukáš si prácou za barom šetrí na plnenie svojho sna, ktorým je predovšetkým cestovanie. Hoci je jeho zjav na prvý pohľad výrazný, nijakým spôsobom nenaštrbuje jeho milú povahu. Sám svoje telo vníma ako malú galériu. „Každý si zo svojej osobnosti vytvorí časom malé umelecké dielo,“ približuje svoj postoj.

„Pri práci sa stretávam denne s rôznymi reakciami aj s tými negatívnymi, ale tie jednoducho filtrujem. Tolerantní by mali byť všetci, bez ohľadu na to, ako kto vyzerá a ako vyzerajú ľudia okolo neho. Čo mi najviac prekáža na ľuďoch, je neslušné správanie a arogancia,” opisuje svoje skúsenosti.

Sám na sebe odlišnosti nevníma. „Ráno vstanem, dám si kávu a idem do roboty. Nechcem vytŕčať z davu, mojím cieľom je byť spokojný. Chcem byť slobodný,“ hovorí.

Okrem výrazného vzhľadu je pre Lukáša charakteristická aj jedna netypická záľuba. Lukáš sa venuje suspension, teda vešaniu na háky, ktoré si ho získalo prepojením umenia, sebaprekonávania a adrenalínu.

Transgender

Vnímanie vlastnej identity sa nie vždy spája so striktným zaradením do skupiny muž alebo žena. Transgender to na Slovensku nemajú jednoduché ani dnes. Z veľkej časti konzervatívna spoločnosť sa na nich často pozerá úkosom, čo mnohých vedie k potláčaniu vlastnej identity. Nabrať sebavedomie a byť sám sebou sa verejne rozhodne len málokto, no predsa sa nájdu aj odvážnejšie výnimky.

DJ-ka a hudobná producentka Matia: Nie je podstatné, ako sa líšiš, ale ako tie odlišnosti prijímaš

Matia, známa pod umeleckým menom B-complex, sa ako žena rozhodla verejne vystúpiť pred tromi rokmi. Trvalo jej to presne 30 rokov, kým nabrala odvahu a z Maťa sa stala Matia. „Bol a stále to je priebežný proces, ktorý asi nikdy neskončí. Na prvý pohľad môže vyzerať jednoducho byť sám sebou, ale vedela som, že spôsob, akým sa budem prezentovať, môže mať dopad aj na moje okolie,” vysvetľuje.

Svoj vzhľad a správanie Matia nevníma ako inakosť, skôr ako jedinečnosť. „Som jediná Matia, čo odpovedá na tieto otázky. Ale na všetkých svieti slnko rovnako, v niečom som šikovnejšia ako druhí, ale iní sú ešte šikovnejší. Snažím sa robiť dobrú hudbu, ale iní ju robia ešte lepšie. A tak je to dobre. Nie je podstatné, ako sa líšiš, ale ako tie odlišnosti prijímaš,” približuje svoje uvažovanie.

Matia sa narodila s rázštepom podnebia, takže už odmalička bola viditeľné iná. Teraz však vytŕča iba tak, ako ona sama chce. S negatívnymi reakciami sa podľa nej stretávajú mnohí a nemusí ísť hneď o transgender. „Stačí si dať výrazný rúž, počúvať hiphop alebo fandiť nejakému športovému tímu. Ľudia radi vytvárajú kmene, falošnú príbuznosť, delia sa na my a oni,“ opisuje DJ-ka.

Negatívne reakcie majú podľa nej zväčša tí, ktorí svoj vlastný pocit stavajú pred pocity ostatných. „Napríklad takí, ktorí sa cez to, že ma vidia, pýtajú sami seba na svoju sexualitu, s ktorou nie sú vyrovnaní. Mám toho za sebou dosť na to, aby som mohla byť hrdá na svoje činy a svoju tvorbu. Ak ma niekto súdi, lebo som odlišná, svedčí to viac o ňom ako o mne,” približuje svoje pocity Matia.

A či neuvažuje dať vo svojom živote šípku späť a vrátiť sa na začiatok? Podľa jej slov by to už nebola ona a kameň, ktorý jej spadol zo srdca, by sa vrátil späť. „Celé to vnímam iba pozitívne. Nemusím sa báť, ako ma kto príjme, lebo to vidím hneď. Vo vzťahoch hneď viem či má potenciálna partnerka problém s tým, aká som, alebo nie. To, čo som predtým nerada robila ako Maťo, teraz robím rada. Som spoločenskejšia, pekná a hrdá,” hovorí.

Inakosť samotnej Matii prekáža len v jedinej podobe. „Ak inakosť považuje samu seba za lepšiu ako tie ostatné, napríklad keď niekto v mene národa alebo rasy popiera a ponižuje iných. Takíto ľudia sa často dožadujú slobody slova a tolerancie vlastných názorom, pričom práve tieto názory sú netolerantné a bránia slobode slova druhých,” vysvetľuje.

Podľa Dj-ky je dôležité, aby ľudia za seba a svoje činy niesli zodpovednosť. „Tak, ako vedia byť ľudia úžasní, vedia byť aj zbabelí, hlúpi a malí. Je na každom z nás, aby sa snažil niečo so sebou urobiť a pracovať na sebe. Lenže mnohí sa radšej zbavia osobnej zodpovednosti, aby mohli nadávať, ako tí zodpovední robia veci zle,” vysvetľuje.

A ako zmena identity zasiahla do vzťahov v rámci jej rodiny a pracovného prostredia? V praxi sa nezmenilo takmer nič. „Máme sa stále radi ako predtým, len kým si zvyknú oslovovať ma ako ženu, ešte to chvíľku potrvá. A čo sa práce týka, ani sama by som nechcela hrať tam, kde ma nechcú,” uzatvára.

Metal

Svojou hudbou by mohli búrať steny, svojím vzhľadom zakliesnené vizuálne stereotypy. Metal sa nikdy nespájal s hlavným prúdom. Nejde o pózu, ktorá končí za dverami koncertnej sály, ale o spôsob, akým sa ľudia prezentujú aj v každodennom živote.

Programátor a bubeník kapely Catastrofy Roman: Cítim sa tak dobre a tak slobodne, ako sa len dá

Na obdobie, keď sa Roman rozhodol zmeniť svoju vizáž, si spomína, akoby to bolo včera. Rebelantstvo sa u neho začalo prejavovať už na základnej škole. „Od malička mi otec púšťal pesničky rockových a metalových legiend, ktorých členovia mali dlhé vlasy a vyzerali drsne. Aspoň to som si ako decko myslel. Chcel som vyzerať ako oni, no v tom veku mi to mama nedovolila,“ spomína vlasatý bubeník.

V puberte sa však jeho rebélia začala prejavovať naplno. Na hudobnú scénu v tom období prišiel hiphop, a kým všetci jeho kamaráti ho prijali, on ho odmietol. A tak sa začala jeho vlastná cesta, ktorá sa spája nielen s tvrdšou hudbou, ale aj dlhými vlasmi.

Hudba zohráva v Romanovom živote nosnú úlohu. Veľa voľného času Roman vkladá do jej tvorby, hrá v kapele, zlepšuje sa v hre na hudobné nástroje a venuje sa aj štúdiu teórie hudby. „Hudba, ktorú hráme, sa najviac približuje thrash metalu, no naši fanúšikovia ju označujú aj ako zbojnícky metal, keďže v našich skladbách možno nájsť prvky folklóru a v textoch sa objavujú zbojníci a ozbíjaní zemepáni,” hovorí Roman, ktorý sa živí programovaním, no vo voľnom čase pestuje aj zeleninu či pracuje s drevom.

Roman priznáva, že v minulosti sa pre svoju vizáž stretol aj s negatívnymi reakciami. „Na škole som mal profesorov, ktorým môj výzor vadil. Pred niekoľkými rokmi som zase zachytil zopár kyslých tvári aj na dopravnom inšpektoráte,“ spomína.

Svoju inakosť však dnes už nevníma a aj spoločnosť je podľa neho tolerantnejšia. „Cítim sa tak dobre a tak slobodne, ako sa len dá. Ľudia sú už dnes na mnohé zvyknutí, stálo by ma to asi veľa práce, ak by som chcel vytŕčať z davu,“ hovorí.

Podľa Romana nie je dôležité, ako kto vyzerá, ale aký je kto človek. „Na ľuďoch mi najviac prekáža sebectvo a pokrytectvo,“ dodáva.