V rámci rozhovoru nám opísala aj nezvyčajné situácie, po ktorých ľudia začali do Dobrého Anjela prispievať a priblížila, o čom je jej nová kniha, ktorá vyšla v októbri.

Celý deň sa skladá z rôznych maličkých momentov a situácií. Máte nejaký osobný návod, ktoré malé veci a rozhodnutia počas dňa pravidelne robíte, aby ste sa vy a vaše okolie cítili lepšie?

Mám také malé rituály. Povedala som si, že celú základnú školu absolvujú moje deti s raňajkami do postele. Nie je to veľmi výchovné, ale aj ten môj deviatak dostane ráno kakavko. I keď ten sa ma už niekedy ráno snaží predbehnúť. Sebe doprajem radosť tým, že po príchode do práce nezačnem hneď pracovať, ale najskôr si dám svoju prvú kávu.

Ďalšie pekné momenty prichádzajú automaticky s prácou, potešia ma milé telefonáty alebo e-maily. A tiež sa snažím aspoň raz za týždeň zahrať si s rodinou spoločenskú hru a čo najviac im vykompenzovať to, že som veľa v práci.

Ktorá maličkosť vás osobne potešila naposledy?

Včera som absolvovala bezproblémovú cestu z Popradu do Bratislavy. Síce pršalo, ale nevytvorila sa žiadna zápcha, ani nič podobné. Pre mňa je to dôležité, keďže každý týždeň takto cestujem. Keď som vystúpila, povedala som si ,Díky, Bože, všetko bez problémov!’

Veľa cestujete po Slovensku. Ako vnímate súčasnú generáciu mladých ľudí? Máte z nich pocit, že čoraz viac z nich má chuť nezištne pomáhať, či už charitou alebo nejakým dobrovoľníctvom, alebo platia predsudky, že ich nič okrem smartfónov a hudby nebaví?

Vnímam to cez dva pohľady. Prvý je cez môjho 15-ročného syna a druhý je profesijný, keď sa stretávam s mladými ľuďmi. Sú to možno také bubliny, ale snáď až tak nie. Môj syn sa pohybuje v kruhoch, kde sú skvelí mladí ľudia, chodia do prírody, čistia lesy, zaujímajú sa o politiku a, bohužiaľ, vedia aj veľa politických vtipov (smiech). Tak isto sa v práci stretávam s mladými ľudmi, ktorí nám ponúkajú pomoc ako dobrovoľníci.

„Nejako nás pohltilo životné tempo, ktoré prevalcovalo tie pekné maličkosti. Nevieme spomaliť, vychutnať si okamih.“

Celkovo sa mladí snažia pridať k rôznym formám občianskeho aktivizmu. Píšu nám, ako by mohli pomôcť. Ja som celkovo s prístupom mladých spokojná, len aby tu aj neskôr ostali žiť.

Dokážu sa dnešní ľudia ešte tešiť z maličkostí?

Myslím, si že trošku menej, ako kedysi. Nejako nás pohltilo životné tempo, ktoré prevalcovalo tie pekné maličkosti. Nevieme spomaliť, vychutnať si okamih.

Dá sa to naučiť? Máte vy nejaký recept?

Skôr som si vybudovala také postupy, čo robiť, keď mi je naozaj ťažko, keď sa niečo prihodí v práci. Určite si dám kávu alebo teplý čaj, alebo horúci kúpeľ, pustím si hudbu. V aute rada počúvam podcasty. Väčšinou Lampu a potom rôznych ľudí a rôzne témy, nemám špeciálnych obľúbencov.

Určite sa nájdu ľudia, ktorí chcú nejakým spôsobom prispieť na Dobrého Anjela, ale nie vždy môžu finančne. Majú aj nejaké iné možnosti?

Najdôležitejšie sú tie peniaze. A pre mňa je najdôležitejšie, aby ľudia pochopili, že aj jedno euro naozaj stačí. Lebo u nás je to o mase. Stále mi niekto povie: „Nemám, som na materskej, mám teraz ťažšiu situáciu…“

Ale myslím si, že to euro sa nájde u každého. Bolo by fajn, keby ľudia pochopili, že nechceme od nich veľa, vôbec to nemusí byť desať eur. Ide o tú masovosť, keď dá milión ľudí po eure, je to milión eur. Celý princíp Dobrého Anjela je more zložené z mnohých kvapiek.

Okrem toho sa dajú darovať vernostné body z čerpačiek OMV, v Martinuse môžete zaokrúhliť platbu o pár centov a aj keď sa to nezdá, to nám robí niekoľko tisíc eur mesačne. Stali sme sa tiež súčasťou projektu Dobromat. Vyberiete si obchod, cez ktorý nakúpite a organizáciu, ktorú svojim nákupom podporíte bez toho, aby ste zaplatili niečo navyše. Peniaze za vás pošle predajca.

Teraz sme spustili projekt AnjelSKý, ktorý funguje na podobnom princípe. Spolupracujeme so špičkou výrobcov rýchloobrátkových tovarov a kúpou ich tovaru tiež nepriamo prispievate na Dobrého Anjela.

Pamätáte si na nejakú naozaj nezvyčajnú situáciu, po ktorej sa niekto stal vaším prispievateľom?

Nedávno som takéto situácie opisovala na mojom blogu. Napríklad Siky z Martina. On je onkologicky chorý pacient, vydal svoje básničky a vyzbieral nejaké peniaze. Zatiaľ ich však nepovažoval za až také potrebné, tak sa mi ozval, či by sme ich nevedeli posunúť niekomu, kto ich potrebuje viacej. Najviac sa mi na ňom zapáčilo jeho uvažovanie v zmysle komunity. Je Martinčan a chcel, aby sme našli nejakú rodinu z Martina, pretože podľa neho by si ľudia mali pomáhať hlavne v rodine a vo svojom blízkom okolí.

„Spomínam si tiež na pána, ktorý nám posielal peniaze z väzenia. Že si uvedomuje, že ľudia sú aj v horšej situácii ako on. Už si však nepamätám, za čo sedel.“

Zaujímavý bol tiež chlap, či skôr chlapec, ktorý autom ohrozil rodinu na bicykloch na poľnej ceste. Tu som dostala veľkú lekciu, pretože ja by som to asi takto pokojne neuhrala. Keďže došlo k zraneniu, na miesto musela prísť polícia, ale poškodený pán bol natoľko dobrosrdečný, že to chcel riešiť iba dohovorom. Na to sa zamestnávateľ chlapca rozhodol finančne odškodniť poškodeného pána a ten daroval všetko na Dobrého Anjela. Z paradoxne negatívnej situácie sa nakoniec predsa len urodilo niečo dobré.

Spomínam si tiež na pána, ktorý nám posielal peniaze z väzenia. Že si uvedomuje, že ľudia sú aj v horšej situácii ako on. Už si však nepamätám, za čo sedel (smiech).

Pozorujete nárast príspevkov do Dobrého Anjela v predvianočnom období? Máte ešte v priebehu roka nejaké podobné malé vrcholy?

Na Vianoce je to najviac, áno. Väčšinou sa to rodinám prejaví v januári, keď sa prvého posielajú peniaze na účet. A často už aj v decembri sa prejaví silnejší november. Ono to ani nie je tým, že ľudia zvyšujú svoje príspevky, ale pridávajú sa mnohé firmy, ktoré nám posielajú peniaze z večierkov, tombôl a podobne.

Určite sa stretávate s podobnými charitatívnymi projektmi ako je Dobrý Anjel. Je nejaký, ktorý vás v poslednej dobe oslovil a chceli by ste, aby sa o ňom dozvedelo čo najviac ľudí?

Všetky. Fandím všetkým týmto projektom. Mám veľmi rada ochranárske aktivity. Napríklad Arolla Film točí ochranárske filmy, aby ukázali, aká krehká je naša príroda. A myslím si, že veľmi malá pozornosť sa venuje starým ľuďom. Sú tak isto zraniteľní ako deti, a pritom deti dostávajú všetku pozornosť a na starých sa zabúda. Každý z nás by mal svoje posledné okamihy naplno a nie na okraji spoločnosti.

Na jeseň ste vydali knihu pre mládež s názvom Nevzdať sa. O čom je a prečo by si ju mal človek prečítať?

Sú to výpovede mladých ľudí a moja kamoška Kika má na ruke tetovanie „Never give up” (Nikdy sa nevzdávaj). Má svalovú dystrofiu a je na vozíku. Ja som si ju raz odfotila a vznikla krásna fotografia jej potetovanej ruky a kolieska z vozíka. Potom, keď sme premýšľali, čo nás na tých mladých ľuďoch najviac inšpiruje, zistili sme, že je to tým, že oni žijú oveľa ťažšie životy a žijú ich naplno. Takto nejako vznikol názov.

Kniha pozostáva z krátkych výpovedí mladých ľudí od približne 16 do 23 rokov. Ide o ich príbehy, ako sa popasovali s onkologickým ochorením, aké to bolo byť zavretý v nemocnici bez kamošov, ako im tí zase pašovali jedlo z fast foodov až po príbeh chlapca, ktorý chodí na diskotéky a pritom nemá nohu.

Je to skôr taká kniha pre mladých. Príbehy sme doplnili komentármi známych ľudí, je tam pán Lasica, GoGo, DJ EKG, rôzni ľudia z rôznych oblastí, ktorí nám na tému ,Ako sa nevzdať’ dali pohľad z druhej strany. Kniha vyšla koncom októbra.

Inak, náš prvotný zámer bol, aby si túto knižku čítali naši mladí. Oni sa totiž nikdy nemajú šancu stretnúť v jeden čas na jednom mieste a pokecať si o tom, aké je to ťažké, ale že vlastne sa to dá. Knihu dostanú zadarmo, aby sa dozvedeli, ako sa s týmito problémami pasujú ich rovesníci a zdraví, ktorí si ju kúpia, sa zase od nich niečo naučia.

Pracujete s ľuďmi v núdzi, ktorých príbehy sú občas veľmi smutné. Ako sa s tým vyrovnávate? Dá sa vôbec na prácu nemyslieť, keď prídete domov?

Chvíľu to trvalo, človeka to najprv pomelie a prepadne spasiteľskému syndrómu, že musí zachrániť všetkých. Potom mi moje rácio povedalo, že to takto nepôjde a naučila som sa úplne vypnúť. Na dovolenke proste nedvihnem telefón, musela som si to tak nastaviť, inak by som vyhorela. A rada chodím do hôr, kde vlastne nie je signál a ani ľudia.