Chcete predísť vyhoreniu v práci? Vyhnite sa týmto 9 faktorom, ktoré ho spôsobujú
Vyhorenie môže postihnúť kohokoľvek. Vyskytuje sa u ľudí najrozličnejších povolaní – lekárov, učiteľov, vodičov autobusu, poradcov, osôb v domácnosti alebo študentov. Aby ste sa mu vyhli, je dobré uvedomiť si, ktoré faktory ho vyvolávajú.
Tento stav psychickej vyčerpanosti postihuje starých aj mladých a nezávisí od spoločenského alebo finančného postavenia. Kľúčovou zložkou vyhorenia je emočná vyčerpanosť, „opotrebovanosť“ a neraz aj celková únava. Hlavným znakom je chronický stres, ktorý často sprevádzajú ďalšie záťaže.
V spolupráci s portálom Vyhorenie.sk, ktorého partnerom je aj Férová Nadácia O2, sme si pre vás pripravili nový seriál, v ktorom vám postupne predstavíme nielen príznaky tohto syndrómu, ale aj spôsoby, ako mu predchádzať.
V prvej časti sme sa sústredili na faktory, ktoré vyhorenie spôsobujú. Ak ich identifikujete včas, dokážete vyhoreniu efektívnejšie predchádzať.
1. Pocit nutkania namiesto povolania
Akonáhle prestanete vnímať zámer svojej činnosti, ale pritom aj naďalej cítite nutkanie vykonávať ju, stávate sa kandidátom na vyhorenie. Svoju prácu vykonávate preto, aby bola hotová, nie nutne preto, že vás teší.
2. Neschopnosť spomaliť
Ľudia, ktorí prežívajú stav vyhorenia, nie sú zvyknutí udržiavať vo svojom živote rovnováhu.
Foto: Nolan Issac/Unsplash
V takomto prípade je nutné spomaliť a nájsť balans medzi prácou, duchovnou a fyzickou obnovou. Schopnosť zmierniť tempo je najlepšia poistka proti vyhoreniu.
3. Snaha urobiť všetko sám
Výkonní ľudia majú veľkú potrebu uznania. Často majú pocit, že musia sami sebe alebo niekomu inému niečo dokázať. Človek, ktorý sa snaží urobiť všetko sám, obvykle pracuje od skorého rána do neskorej noci. Emocionálny a fyzický oddych však potrebuje každý. Aby sa výkonný jedinec vyhol vyhoreniu, musí odmietnuť pokušenie spraviť všetko sám.
4. Prehnaná pozornosť venovaná cudzím problémom
Kandidátmi na vyhorenie sú často ľudia, ktorí sa v rámci svojej profesie v značnej miere zaoberajú druhými a ich problémami. Sú to všetky emočne vypäté povolania, medzi ktoré patria napríklad lekári či zdravotné sestričky, ako aj tí, ktorí sa stretávajú s emocionálnymi, finančnými či medziľudskými problémami iných.
Tieto povolania vyžadujú veľkú dávku trpezlivosti a ľudia, s ktorými spolupracujú, sa nie vždy menia tak, ako by podľa úsudku odborníka mali byť schopní. Človek tak často dochádza k záveru, že ich zotrvanie na rovnakom bode je dôsledkom nesprávneho prístupu alebo nedostatočnej schopnosti motivovať ich. To v ňom vyvoláva pocit, že zlyhal.
Foto: Ben White/Unsplash
5. Sústredenie sa na detaily
Zaoberanie sa maličkosťami, o ktoré by sa mohli postarať iní, predstavuje ďalší faktor vyhorenia. Váš čas a vašu energiu v takomto prípade pohltí práca a problémy, ktoré ste mohli pokojne delegovať.
6. Nereálne očakávania
Mnohí ľudia si neuvedomujú svoje obmedzenia. V dôsledku toho majú sklony stanoviť si nereálne ciele a klásť na seba neprimerané požiadavky. Preto sa môžu ocitnúť za hranicou svojich možností. Keďže nerozumejú, prečo svoje ciele nedosiahli, pracujú teda ešte viac.
Čím viac sa snažia, tým sú zničenejší, pričom naplnenie ich cieľa zostáva v nedohľadne. V dôsledku toho dosiahnu úplné emocionálne, duševné a fyzické vyčerpanie. Ak si človek stanoví príliš vysoké ciele, neschopnosť naplniť ich u neho následne vyvoláva frustráciu a zapríčiňuje nízke sebavedomie.
Toto zlyhanie zbavuje výkonných ľudí pozitívnej spätnej väzby, ktorá je potrebná na to, aby bol človek motivovaný. Na to, aby ľudia získali a uchovali si pozitívne sebahodnotenie, potrebujú prežívať úspech. Nereálne očakávania sú však v konečnom dôsledku takmer istou zárukou vyhorenia.
7. Príliš veľká rutina
Rutina vysáva z ľudského života motiváciu a nadšenie, dusí tvorivosť a z novátorsky zameraných jedincov robí doslova roboty. Ľudia, ktorí dávajú vo svojom živote veľa priestoru rutinným postupom, sú na ceste k vyhoreniu. Namiesto toho, aby sami niečo dali do pohybu, sa pasívne podvoľujú okolitému dianiu.
Foto: Helloquence/Unsplash
To vedie k otupnosti, ktorá ide ruka v ruke s vyhorením. Aj keď je rutina pre niektoré povolania charakteristická, mal by sa človek naučiť využívať ju vo svoj prospech, napríklad tým, že pracovný čas strávi premýšľaním o tvorivejších činnostiach.
8. Zlý telesný stav
Pre veľmi výkonných ľudí je príznačné prekračovanie hraníc svojich fyzických možností. Aby stihli všetky termíny, pracujú cez noc, neodpočívajú a vynechávajú jedlo.
Ak však zanedbávajú svoje telesné zdravie, sú oveľa zraniteľnejší po emočnej a duchovnej stránke. Dobrý telesný stav je jedným z najlepších spôsobov, ako sa chrániť pred vyhorením. Aby ste sa cítili dobre v citovej a duchovnej rovine, musíte byť najprv v poriadku po fyzickej stránke.
9. Neustále odmietanie zo strany druhých
Hlavnými kandidátmi na vyhorenie sú ľudia, ktorí sú v práci vystavení neustálemu odmietaniu, napríklad rôzni predajcovia. Priveľa odmietania spôsobuje, že si človek vypestuje negatívny postoj k iným ľuďom, k svojmu zamestnaniu aj k sebe samému.
Problém nastáva vtedy, keď si odmietanie človek začne brať osobne. Preto si musíte uvedomiť, že ľudia neodmietajú vás, ale dané výrobky alebo služby. Ak si túto skutočnosť ujasníte, odmietanie vás už nebude ubíjať, ale naopak budete motivovaní postaviť sa mu tvárou v tvár.
Vyhorenie.sk
Je prvý slovenský portál, ktorý sa zaoberá prevenciou, príznakmi a následkami syndrómu vyhorenia. Zároveň ponúka možnosť spojiť sa s odborníkmi, ktorí vám pomôžu vyhorenie prekonať. Ďalšie tipy, rozhovory aj užitočné odkazy nájdete na stránke www.vyhorenie.sk alebo na jej Facebooku.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Firemná kultúra: Výhoda, ktorú firmy často zabúdajú predávať
Riaditeľka oddelenia ľudských zdrojov spoločnosti O2 hovorí o tom, prečo si vo firme zakladajú na vzťahoch a uvoľnenej pracovnej atmosfére.
Zdieľať
30. 8. 2017;Autor: Sóda, Foto: Lucia Hô-Chí
To, či sa firmám podarí zaujať a prilákať dostatok talentovaných a motivovaných ľudí, do značnej miery rozhoduje o ich úspechu, ba dokonca o samotnej existencii. Snažia sa preto zaujať nielen platom, ale aj pracovným prostredím a rôznymi zamestnaneckými výhodami.
Často však nerozvíjajú a „nepredávajú“ to najcennejšie, čo majú – firemnú kultúru. Práve kultúra, ktorá sa skladá z nespočetného množstva zvyklostí, vzťahov a interakcií medzi ľuďmi je tým, na čom O2 stavia.
„Naša spoločnosť sa kultúrne nachádza v príjemnom strede medzi startupom a korporáciou. Nemáme už tie začiatočnícke negatíva, no zároveň nie sme skostnatená korporátna štruktúra. Naším cieľom je uchovať si ducha nadšenia zo začiatkov, aj keď firma rastie,“ hovorí Mária Rapanová, šéfka oddelenia ľudských zdrojov v O2.
Vo firme je od roku 2008, teda takmer od samotného začiatku pôsobenia na slovenskom trhu, ako teda môže firma z niečoho takého abstraktného, čo ostáva prevažne iba vo vnútri, vyťažiť?
Prečo by sa firmy mali viac venovať rozvoju kultúry
Talentovaný človek si nenechá zalepiť oči jedlom zadarmo, nákupnými poukážkami či možnosťou zdriemnuť si v práci (aj keď tým určite nepohrdne). Na takéto výhody si ľahko zvykne a po čase mu neprídu ničím výnimočné. Pre dlhodobú spokojnosť a radosť z práce treba niečo viac.
Potvrdzuje to aj prieskum prestížneho časopisu Fortune 500 medzi zamestnancami najlepších firiem na svete, že kultúra je to, vďaka čomu zamestnanci nielen prídu, ale aj podávajú dobré výkony a ostávajú s firmou dlhý čas.
Niektoré sa snažia osloviť svojou transparentnosťou a otvorenosťou, iné silným dôrazom na rozvoj a vzdelávanie. Každej funguje niečo iné. „U nás sú to ľudské vzťahy. Otvorené, férové, príjemné. Dvere kancelárií sú otvorené nielen fyzicky, ale aj mentálne,“ opisuje atmosféru vo firme.
Nepýtajte sa len na plat a benefity
Pracovné prostredie a firemná kultúra by však mala zaujímať aj nádejných kandidátov. Ak sa na konci pohovoru personalista opýta či má uchádzač nejaké otázky, nejde o zdvorilostnú formulku, ale o jedinečnú šancu naozaj zistiť, či do firmy zapadnete, či ho bude práca baviť a či všetko to každodenné úsilie bude spieť k naplneniu jeho osobných cieľov. Ak si zamestnanec a firma „nesadnú“, bude to znamenať stratu (nielen) času pre obe strany.
Oplatí sa opýtať napríklad na to, aký štýl vedenia a riadenia je vo firme zaužívaný. „V O2 je to neformálnosť, všetci si tykáme od prvého dňa. Každý sa u mňa môže zastaviť a opýtať sa, čo ho zaujíma a čo by potreboval,“ vysvetľuje Rapanová.
Veľa o firme napovie aj to, aké vlastnosti, okrem odbornosti, vyhľadáva u svojich zamestnancov. „V O2 je to jednoznačne prístup a pocit vlastníctva svojej agendy, nie len odsedenie 8,5 hodiny. Pre mňa je to viac než odbornosť, pretože potrebné zručnosti sa vždy človek dokáže doučiť, s prístupom to už také jednoduché nie je,“ dodáva.
Samozrejme, nie je žiadnou hanbou či nezdvorilosťou zistiť si presnejšie, aké benefity firma ponúka, prípadne, ako odmeňuje za nadštandardné výkony. „Medzi najobľúbenejšie benefity patrí flexibilný pracovný čas a O2 prázdniny – platené voľno nad rámec dovolenky. Chceli by sme, aby sa naša inakosť prejavovala aj v prístupe k zamestnancom a aj v benefitoch. Snažíme sa vytvárať a ponúkať také, ktoré zodpovedajú férovosti a flexibilite, ktorú naši zamestnanci oceňujú,“ uzatvára.
Zdravá firemná kultúra sa nedá okopírovať, hlavne ak je uvoľnená a podporuje budovanie vzťahov medzi ľuďmi. Zázračný recept na jej vytvorenie neexistuje, no ak sa to podarí, atmosféra vo firme podnieti ľudí k lepším výkonom a spokojnosti s prácou, ktorá vydrží oveľa dlhšie, než dobrý pocit z akejkoľvek materiálnej odmeny.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
