Ako sa Slovák dostal do zákulisia Formuly 1

Hoci víťazí jeden, je to zásluha celého tímu. Takto by sa dala opísať práca mnohých postáv na výslní, ale ideálne sa to hodí na kolotoč okolo Formuly 1. Slovák Martin Trenkler fotí F1 od roku 2002.

Hoci víťazí jeden, je to zásluha celého tímu. Takto by sa dala opísať práca mnohých postáv na výslní, ale ideálne sa to hodí na kolotoč okolo Formuly 1. Slovák Martin Trenkler fotí F1 od roku 2002. Pre Sódu napísal, čo mu život s formulou dáva, a tiež spomenul tímového ducha – aj jemu v začiatkoch pomohlo to, že sa ho ujali, a že ho učili špičkoví fotografi.

Po takmer piatich rokoch snaženia som dosiahol svoj prvý životný cieľ: s hrdosťou som si prevzal svoju prvú akreditáciu fotografa pretekov Majstrovstiev sveta Formuly 1. Bolo to v roku 2002. „Naši“ v ten víkend akurát získali titul majstrov sveta v hokeji. A ja som si konečne vychutnával ten pocit stáť pri trati a počúval slastný rev osemstokoňových motorov V10 z bezprostrednej blízkosti. Mal som 19 a život zrazu nadobudol zmysel.

Tím je viac ako víťaz

Bola to Veľká cena Rakúska, na ktorej diváci vypískali Michaela Schumachera; tomu na príkaz tímu daroval víťazstvo – tesne pred cieľom jeho tímový kolega z Ferrari Rubens Barrichello. Celý víkend som si neustále zabúdal “náradie” a to ideálne na opačnom konci okruhu, vysoko na kopci. Moje dovtedajšie skúsenosti s fotoaparátom boli akurát na gymnáziu, keď som fotil sestry a spolužiačky.

Víkendy strávené v tmavej, páchnucej fotokomore liečebného ústavu vo Vyšných Hágoch (tam som vyrastal) boli mojím prvým kontaktom s fotografiou ako takou. Vo formule 1 vystriedali čiernobiele fotky farebné diapozitívy Fuji Sensia a Fuji Velvia. Prakticu vystriedal Canon EOS 50E a lacné zoomy so slabou svetelnosťou.

Začiatkom roka 2003 som po troch semestroch opustil Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ktorá ma nijako nemotivovala a zo slabo vedeného a čisto teoretického predmetu fotografie som takmer prepadol. Nasledujúcich deväť mesiacov som strávil vo Frankfurte nad Mohanom.

Bolo to moje najlepšie životné rozhodnutie a zároveň najlepšia škola, akú som mohol dostať: ujal sa ma slávny nemecký fotograf Rainer Schlegelmilch, ktorý fotil (a stále fotí) Formulu 1 od roku 1962. Patril zároveň medzi najúspešnejších komerčných fotografov Nemecka. Spoznal som ho cez jeho syna Borisa, ktorý sa za mňa prihovoril. S Borisom som sa skamarátil dávno predtým cez internet, keď som pracoval ako šéfdizajnér svetovo najväčšieho (dnes už neexistujúceho) webu o F1.

Ilúzie v koši

Moja práca v archíve spočívala v triedení starých aj nových diapozitívov, v čistení zaprášených záberov, ale aj vo výbere pre rôzne časopisy a klientov. Veľmi veľa som sa tu naučil aj o histórii tohto športu. Z prísneho, no férového šéfa Rainera sa časom stal môj “druhý otec” a mentor. Ako prebiehalo moje učenie sa?

Po každej Veľkej cene sme si sadli nad môj osobný výber fotiek a Rainer mi kritickým okom povedal, čo je dobré a čo je zlé. Moje predstavy o dobrých fotkách dostali pravidelne facku, keďže mi “starý pán” bral kruto ilúzie. Bolo to však to najlepšie, čo mohol spraviť. Lepší učiteľ predsa ani neexistoval…

Vlastne bol tu ešte jeden. Francúz Paul-Henri Cahier bol prvým dôvodom, prečo som od svojich 15 rokov sústredil všetko úsilie na F1. Jeho zábery oplývajú výtvarnosťou, emóciami a nesmierne originálnym pohľadom na tento fascinujúci šport. Rainer bol teda akýmsi “otcom” profesionálnej fotografie F1 a Paul-Henri “otcom” umeleckej fotografie tejto disciplíny.

Aj s Cahierom som sa zoznámil kedysi dávno cez internet a vďaka môjmu večnému otravovaniu si ma po mojom vstupe do tohto sveta vzal ochotne pod svoje ochranné krídla. V podstate ani jeden z nich nemal nikdy žiadneho “učňa”. Dnes sú obaja predovšetkým moji skvelí priatelia.

Rozhovory o filozofii života

Netrávili sme však veľa času rozoberaním mojich záberov. Rozhovory s Cahierom o svete a živote, ako aj o fotografii všeobecne mi veľmi nepriamo dali filozofický pohľad na život a jeho následné premietnutie do umenia fotografie.

V neposlednom rade som sa veľa naučil sledovaním ich práce pri trati. Pomohli aj celé dni strávené nad fotografickými knihami a diapozitívmi týchto majstrov. Sledovaním, kopírovaním a vkladaním svojho pohľadu na tento šport som si časom vytvoril svoj vlastný štýl.

Stálo ma to veľa ťažko zarobených peňazí, ktoré som míňal na cesty po Európe a to všemožnými dopravnými prostriedkami a spôsobmi.

Po náročnej Veľkej cene som tak cestoval s kolegmi autom trebárs do Mníchova, odkiaľ som hlboko v noci čakal na vlakový spoj do Frankfurtu, aby som hneď nastúpil do práce k Schlegelmilchovi. Cesta na Veľkú cenu San Marina v autobuse plnom opitých a hlučných Nemcov stála tiež za to.

Svet, kde aj skvelí pohoreli

Kto kvalitne odfotí Formulu 1, zvládne všetko. Svet štúdiovej fotografie je samozrejme iný, ten ma však nikdy nelákal. Slávni štúdioví – módni fotografi v F1 taktiež kruto pohoreli. Baví ma zachytávať rýchlo miznúce momenty v náročnom a neustále sa meniacom prostredí, ktoré si vyžaduje maximálnu flexibilitu, nesmiernu rýchlosť dokonale skomponovať záber, vidieť ho skôr, než si priložíte hľadáčik k oku a tiež šiesty zmysel pre situácie.

Chcieť sa učiť, počúvať konštruktívnu kritiku, tvrdá práca a odriekanie patria samozrejme k tomu. Po onej Veľkej cene Rakúska 2002 som tiež veľmi rýchlo zistil, že vášeň pre tento šport treba tiež finančne uživiť.

O nejakých 100 Veľkých cien neskôr som stále na voľnej nohe a tak ako väčšina iných fotografov aj ja bojujem o každého klienta a každé fotenie. Pekelné horúčavy Bahrajnu či Malajzie, chlad a dážď belgického Spa či japonského Fuji – to všetko prispelo k najkrajším spomienkam, aké si fotograf môže so sebou vziať.

Rovnako ako vidieť Schumachera oslavovať svoj piaty, šiesty aj siedmy majstrovský titul, alebo Hamiltona svoj dramatický prvý.

Vďaka F1 spoznávam svet, ľudí a v neposlednom rade – samého seba.

Pozrite si ďalšie fotky z F1 vo fotogalérii Martina Trenklera.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac