Igor Kočiš je spoluzakladateľom firmy GA Drilling, ktorá v Devínskej Novej Vsi experimentuje s novými vŕtacími technológiami.

O tom, ako sa na Slovensku vyvíja technológia, o ktorú majú záujem veľké ťažobné a vŕtacie firmy zo zahraničia, sa s ním porozprával Jakub Ptačin.

Ako si sa dostal k podnikaniu?

Bolo to popri škole, v roku 1994. Aby sme mali na nejaký benzín do požičaného auta a na nejaké večerné zábavy, tak sme hľadali, že kde môžeme niečo zarobiť a už sa nám brigády nepozdávali. Tak sme s kolegom založili firmu.

Potom sa škola stala skôr vedľajším projektom. Vo firme sa rozbehli veci, ktoré boli vtedy pomerne populárne – robenie webstránok, a postupne zložitejšie a zložitejšie veci, až sme sa dostali k šifrovaniu, kryptografii, k bezpečnostným systémom od hardvéru až po softvér. A to sme robili potom 15 rokov.

Čím to skončilo, že už o tom hovoríš v minulom čase?

My sme vystúpili z našej firmy, ktorá ale funguje dodnes. Bolo v tom ale viacero faktorov. Možno aj nejaká čiastočná vyhorenosť, ale bolo to aj IT prostredie, ktoré z hľadiska transparentnosti a fungovania nebolo to, čo sme my chceli.

Vždy sme boli s kolegami orientovaní skôr na produkty, ktoré sa dokážu predať kvalitou a vedia ísť na trh bez nejakej hanby. Žiaľ, biznis na Slovensku sa stále zhoršoval. Tie tendre neboli také, žeby vyhrával najlepší. Nazvime to klientelizmus. To bolo potom taký rozhodujúci faktor, že sme sa začali obzerať inde.

A ako si sa dostal k tomu, že si spolumajiteľom firmy, ktorá sa zaoberá vŕtacími technológiami?

My sme pôvodne na vŕtanie šli z úplne opačného konca – cez geotermiu. Nadchla nás myšlienka, že ak by sa dalo lacno vŕtať do hĺbky, tak vieme na Slovensku urobiť presne to isté, čo na Islande alebo v Indonézii.

V tých oblastiach, kde majú sopky a tektonické zlomy, vedia navŕtať relatívne plytké diery – dva až tri kilometre – a celé regióny sú vďaka tomu energeticky sebestačné. Nemusia v zime vôbec používať fosílne palivá, majú 130% energie z geotermie. Ak by toto šlo spraviť na Slovensku, tak by to bolo absolútne prevratné – na to ale potrebujete inú, lacnejšiu technológiu vŕtania.

Slovensko ale nie je vŕtacia veľmoc. Ako to, že sa vám podarilo vytvoriť niečo, o čo majú záujem aj veľké zahraničné vŕtacie firmy?

Je to určite súhra niekoľkých okolností, ale hlavne sú to ľudia, ktorí sú tu vo firme.

Môj otec je iniciátor vedecko-výskumných nápadov, ktoré chŕli zo seba a dokáže nás zásobovať tak, že kolegovia to ani nestíhajú spracovávať. Potom je to Tomáš Krištofič, ktorý je zodpovedný za riadenie celého tohto laboratória. Brat Dušan, ktorý je zodpovedný za financie a operatívu, aby to fungovalo ako namydlený blesk.

A postupne sme od roku 2008-2009 začali priberať postupne kolegov a pritom sme  mali čuch na ľudí, ktorí dokážu zrealizovať špičkové veci a pretaviť do praxe.

A ďalšia vec je technologická unikátnosť. Počas 4-5 rokov sa nám podarilo priniesť niečo, čo je v praxi realizovateľné – naše technológie totiž musia fungovať v takom tlaku ako na dne Mariánskej priekopy (11 km pod hladinou mora) alebo v teplotách niekoľko stoviek stupňov. Bolo už veľa pokusov – v USA, Nórsku, Rusku – ale nikde sa nepodarilo priniesť tieto nové nápady do praktickej realizácie.

Už dlhé roky robíte na niečom, čo sa vlastne ešte ako finálny produkt ani nevyskúšalo. To musí stáť hrozne veľa peňazí. Odkiaľ ich beriete?

Začali sme skromnejšie, z desiatok tisíc eur. Postupne to šlo na stotisíce, to stále bolo z našich vlastných peňazí. Preinvestovali sme všetky naše úspory, ktoré sme zarobili z iných aktivít.

Chceli sme ďalej ísť investorskou cestou, hľadať peniaze v Silicon Valley, ale začali sme na jeseň 2008 a vtedy sa trhy zosypali. Všetci si ratovali vlastné portfólia a o nejakej väčšej investícii bolo veľmi ťažké hovoriť.

Obrátili sme sa na granty – to boli hlavne projekty, ktoré išli z Bruselu, najskôr výskumno-vývojové a potom štrukturálne fondy. Bolo to veľa byrokracie, ale nám to extrémne pomohlo hlavne s nákupom zariadení, ktoré sú veľmi drahé – niektoré aj v stotisícoch eur.

Až v roku 2012 sme boli prvýkrát schopní spraviť prvý pokus vonku, nielen v laboratóriu. Odvtedy sme boli schopní volať priemyselných partnerov – olejárske firmy, napríklad nórske a americké. Vtedy sme aj s nimi začali spoločný projekt.

Ako funguje taká spolupráca?

Začali sme menšími sumami, na ktorých si nás testovali, či dodáme dohodnuté výsledky.

Samozrejme, niekedy to veľmi škrípe. Nie vždy sa nám všetko podarí. Niekedy preceníme ciele, ktoré si dáme alebo sa ukáže, že je to zlá cesta. Je to stále ešte vývoj a všetko je to postavené na dôvere. Stretávame sa, konzultujeme, spolupodieľajú sa na všetkom dobrom aj zlom.

Nie vždy je to ideálne, ale darí sa nám projekty postupne v jednotlivých etapách navyšovať a získavať také zdroje, aby sme to dokázali utiahnuť.

Čím ich viete presvedčiť? Musia prísť osobne a povedať si „okej, nabudúce do nich zainvestujeme viac, lebo to je veľká vec“?

Cieľom všetkých olejárskych alebo vrtných firiem je znižovať náklady, pretože oni s cenou ropy veľa neurobia. Výstupná cena je daná trhom a svoju situáciu vedia riešiť len na strane nákladov.

My sme vyvinuli technológiu, ktorá sama o sebe dokáže robiť veci niekoľkonásobne rýchlejšie. Len na ilustráciu: pre nich prenájom plošiny v Severnom mori stojí 500 tisíc až milión dolárov. Ak my hocijaké podporné procesy dokážeme skrátiť na polovicu alebo tretinu, to je obrovské ušetrenie prostriedkov.

Toto je ich hlavný motivátor. Ale samozrejme musia vidieť, že je to reálne a nie nejaký oblak.

A na čo sa pritom pozerajú, aby vám uverili?

To sú dve zložky. Prvá je tá technológia – musia vidieť, že prototypy fungujú. Už sa nám stalo aj, že na niektorých stretnutiach sa nám niečo nepodarilo a potom to bolo také škrípajúce a zložitejšie.

A tá druhá stránka – to sú ľudia. To sú ľudia okolo nás, s ktorými oni komunikujú a cez ktorých vidia, že to nie je len to, čo máme na papieri.

Ak by som mal extrémne inovatívny nápad, čo by si mi poradil?

Keď začínaš úplne od začiatku – veľmi veľa sa rozprávať s ľuďmi. A najlepšie s ľuďmi, ktorí majú troška bližšie k priemyslu.

Zase nie je úplne ideálne robiť to, čo chcú zákazníci. Lebo ako to aj povedal Henry Ford, keby sa pýtal zákazníkov, čo chcú, tak chcú rýchlejšie kone. Nikdy by nechceli po ňom auto. Je to teda aj o takej sebadôvere a riziku – ísť aj tam, kde iní mávnu rukou, že to je šialenstvo.

Ale hneď nato si preverím, či je nápad realizovateľný. Spravím prvé experimenty alebo si to odkonzultujem s praxou.

Dnes je už možnosť ísť za organizáciami, ktoré pomáhajú startupom a vedia pomôcť radou alebo anjelskou investíciou. My sme to takisto v roku 2011 využili. Ľudia zo startupového prostredia chodili s nami na služobné cesty a spolu s nimi sme dokázali prekonať úvod, keď sme nastavovali stratégiu. Lebo tá je dôležitá – keď je dobrá a viete ju ukázať, viete získať väčších investorov.

Kedy si povieš, že ste v tom boli úspešní?

To je skôr otázka postoja každého jedného človeka. Človek môže byť úspešný stále, ide len o to, ako má nastavené svoje vízie a hodnoty.

Pre mňa je úspech už to, že nás to baví, vidíme za tým nejaký zmysel a že vidíme, že naši partneri to oceňujú. Keď sa nám to podarí dotiahnuť do konca, tak o to ten pocit bude príjemnejší.

Ak sa vám to podarí dokončiť do úplného konca, tak vy budete ale strašne strašne bohatí, nie? Nech si to akokoľvek rátam v hlave…

(úsmev) No ja zatiaľ vidím tú nákladovú stránku. Ak by výnosová stránka mala potom priamo úmerne rásť s tou nákladovou, tak by to malo byť fakt dobré.

Ale zatiaľ sa tá nákladová stránka prehlbuje hlbšie a hlbšie. Musíme zohnať financie na to, aby sme dokázali naše riešenie dokončiť. Potom pripraviť celú logistiku, preniesť to na nejakú plošinu a tam s technológiou vŕtať a overiť ju v praxi. Samozrejme musíme absolvovať ešte niekoľko neúspešných pokusov, ktoré budú veľmi drahé, a to ma ešte trocha máta.

Ale tak dúfam, že výnosy budú potom v takej výške ako náklady, aby sme minimálne prežili.

Pri prvej firme si hovoril, že v nej boli veci, ktoré ti to znechucovali. Teraz máš druhú firmu – čo je to najdôležitejšie, čo v nej musí byť, aby ťa to bavilo?

Asi ten hlavný zážitok je, že dokážeme na Slovensku s našimi ľuďmi vymyslieť a spraviť veci, z ktorých sú mnohé zahraničné renomované firmy vcelku paf. Prídu a neveria, že niečo také sme si vymysleli.