Ján Lunter ml., majiteľ firmy Innovatrics, nemá k podnikaniu ďaleko. Jeho otec – rovnako Ján – stojí za úspešnou slovenskou firmou Lunter (predtým Alfa Bio).

Otec Ján vyrába produkty z tofu, syn Ján zase v bratislavskej Rači vyvíja softvér na snímanie a porovnávanie biometrických údajov, ktorý doteraz použilo 700 miliónov ľudí z celého sveta.

O tom, ako sa synovi Jánovi podniká, prečo sa presťahoval na Slovensko a aké poučenie si vzal z rodinnej firmy v Banskej Bystrici, o tom sa s ním porozprával Jakub Ptačin.

Firma Innovatrics začala vo Francúzsku. Ako si sa tam dostal?

Študoval som v Banskej Bystrici na francúzsko-slovenskom bilingválnom gymnáziu, takže som hovoril po francúzsky. Bolo pre mňa prirodzené ísť do Francúzska a ešte sa zlepšiť v jazyku. A keďže mňa vždy bavili technológie a programovanie, tak som tam šiel na inžinierske štúdiá.

A ako sa dostane chalan zo Slovenska, ktorý študuje vo Francúzsku za inžiniera, k odtlačkom prstov?

V škole som získal prístup ku skeneru na odtlačky a zistil som, že to nefungovalo veľmi dobre. Chcel som vylepšiť ten skener. To som bol tretiak a mal som celkom dosť času.

Od snahy vylepšiť technológiu ku vlastnej firme je ale dosť veľký skok.

Tri roky mi trvalo, kým som dokončil algoritmus a dostal do nejakého dobrého štádia. Vo Francúzsku funguje koncoročná stáž, ktorá trvá 6 až 9 mesiacov – a toto bol prvý rok, keď sa mohla robiť stáž vo vlastnej firme. Tak som si ju založil.

Sám?

Boli sme traja. Jeden z nich bol môj profesor na škole, ktorému sa páčila myšlienka. Ďalší bol Slovák – Viktor Fischer. Ja som bol za technológie, Viktor Fischer kvôli obchodu a profesor kvôli menu.

Pri ňom sme ale po dvoch rokoch zistili, že až natoľko nie je potrebný, tak sme ho vyplatili. Mal inú predstavu, kde by mala firma ísť, bol skôr v pozícii investora, kým my sme boli mladí, nadšení a robili sme na tom skoro vkuse.

Kým sme neprišli na Slovensko, tak sme nemali ďalšieho zamestnanca, robili sme na tom len dvaja.

Prečo ste sa presunuli na Slovensko?

Zistili sme, že tu vieme zamestnať lepších ľudí. A keďže sme aj boli zo Slovenska, tak nás to ťahalo skúsiť to tu.

Bolo vtedy pozitívne obdobie, veľa nových vecí vznikalo. Vznikol napríklad inkubátor STU, čítali sme o tom inzerát v novinách a povedali sme si, že to skúsime.

A potom to už rástlo rýchlejšie?

Prvých 5 rokov to bolo pomerne pomalé. Naozaj sme sa sústredili na technológie – to dlho trvá. Chce to fokus na vývoj a nedá sa rozptyľovať obchodnými vecami. Až po tých 5 rokoch sme začali rapídne rásť, zamestnávať viac obchodníkov, marketing, vývojárov na user interface – a viac sa sústredili na tvorbu produktov a menej technológie.

Stále ste dvaja majitelia?

Nie, už som jediný majiteľ. Kolega Viktor Fischer sa presťahoval do Prahy. Boli sme pomerne malá firma, keď odišiel – do desať ľudí. Bolo to vtedy možno zaujímavé pre mňa, lebo to boli technológie a vývoj, ale manažment bol v podstate jednoduchý, tak on sa možno v tom necítil až tak dobre.

Máš za sebou teraz investorov?

My od začiatku rastieme organicky. Innovatrics nepotreboval investorov ani na začiatku, takže nemáme investorov ani teraz a ideme skôr takou postupnou cestou. Nesnažíme sa nejako preskakovať etapy, ale ideme na to postupne. Keby si si pozrel krivku, tak na začiatku sa to rozbiehalo fakt pomalšie, ale teraz rastieme pekne o  20 až 30% ročne a tak nám to vyhovuje.

Keď si šiel do Paríža, tušil si, že to takto môže dopadnúť? Nemal si plán, že sa vrátiť do Bystrice a pomôžeš otcovi s rodinnou firmou?

Ja som sa chcel venovať technológiám, výroba potravín nebola pre mňa až taká motivujúca.  A návrat z Paríža do Banskej Bystrice sa mi zdal vtedy dosť brutálny. Ak som mal nejakú alternatívu v hlave, tak skôr som sa chcel venovať vede, ale keďže sa začalo firme dariť, tak som na to rezignoval.

Keď rodičia zistili, že ten náš chlapec sa asi nevráti do firmy, ako na to reagovali?

Našťastie sme štyria bratia, takže náhrada za mňa bola. A určite ma podporovali – aj v podnikaní aj v tom, aby som podnikal v technológiách.

Vyhadzoval ti niekto niekedy na oči, že za svoj úspech vďačíš otcovi, že ťa nejako zadotoval a bez toho by to nefungovalo?

Vo Francúzsku o otcovej firme nik nevedel, takže nikdy nič také nepadlo. Ani potom. My sme naozaj mali relatívne dlhé ťažké začiatky, pracovali sme 16 hodín denne a nik nám nepomohol, žiadnou dotáciou alebo niečím takým.

A čím to podľa teba je, že sa darí vašej rodinnej firme a zároveň aj tvojej vlastnej firme?

Podľa mňa obe narástli nejako tak prirodzene. Človek začína malý, ale postupne sa prirodzene zväčšuje. Na začiatku ani nevie, kam to až môže zájsť, len ide krok za krokom a po 10 rokoch sa obzrie a sám je prekvapený, ako to narástlo.

Nie je v tom ale niečo napríklad z výchovy? Možno niečo, čo si kedysi nevnímal, že ti to raz pomôže v podnikaní, až teraz to vieš doceniť?

Pre mňa bolo dôležité to, že som sa nebál, keď som otváral firmu. Nemal som strach z toho, že firma je niečo neznáme a nepoznané, o čom sa len učíš na ekonómii. Vedel som, že firma je pomerne jednoduchá záležitosť, ktorá má svoje fungovanie a princípy.

Videl som, že sa vie zväčšovať z malej – zažil som začiatky výroby tofu v pivnici – a videl som, ako to postupne rástlo. A keď som už raz ten proces videl, takže som veril, že to bude fungovať aj v mojej firme.

Myslíš si, že vie vaša technológia nejako pozitívne zmeniť svet?

Myslím si, že áno. Uľahčuje život v bežných prípadoch – človek napríklad nemusí nosiť zo sebou kľúč.

Aj mňa pri niektorých projektoch prekvapilo, načo všetko sa dajú odtlačky použiť. Napríklad robíme na jednom projekte ohľadom humanitárnej pomoci. Pri nej často dochádza k zneužitiu – jeden človek dostane viackrát svoj denný prídel a aby sa to odkontrolovalo, tak sa používajú odtlačky.

Tak isto pri výskume liekov sa často používajú odtlačky – niekedy si človek zabudne liek zobrať, alebo zabudol, že si ho zobral a zapíše do dotazníka iné, ako reálne spraví. Keď nasnímate odtlačok v momente, keď si pacient berie liek, tak výskum je presnejší a kvalitnejší.

Kedy by ťa podnikanie prestalo baviť a nemalo viac pre teba zmysel?

Nerád by som sa stal napríklad šéfom nejakej firmy, ktorá ma 500 ľudí. V nej je už človek viac politickou figúrou a už možno nemá slobodu ovplyvňovať veci tak, ako by chcel.

Takisto by ma nebavilo byť v pozícii, keby nám ciele nastavoval investor. Nie som ten druh podnikateľa, ktorý sa ženie za cieľom, lebo niečo niekto iný zadal a keď to nesplní, tak je problém.

A čo vo firme musí ostať, aby si sa ráno tešil do práce?

Mňa baví technológia a vývoj – tomu sa stále venujem. Možno až polovicu môjho času, niekedy asi aj na úkor iných veci a managementu. Mňa to ale jednoducho baví – pozerať a vnímať, kde tá technológia môže ísť a nejakým spôsobom k tomu prispieť. A som rád, že ešte stále na to mám kapacitu.