Nechcem nikoho nahovárať na niečo tak riskantné a s tak strmou krivkou učenia ako stand-up. Ale až sa do toho niekedy pustíte, možno prídete na to, na čo ja.

Prestanete sa tak báť ľudí

Stand-up je desivá disciplína humoru. Žiada od človeka postaviť sa pred plné publikum ľudí, bez akejkoľvek rekvizity alebo parťáka, ktorému by ste mohli prehodiť loptičku, keď sa stratíte. Na pódiu ste len vy, mikrofón a vaša huba. Ich je v hľadisku 60, 100, 340. Mocná presila. Akože, zažil som v živote aj desivejšie veci, ale toto mám niekoľkokrát do mesiaca.

Dlho mi trvalo, kým som pochopil, že publikum nie je nepriateľ, s ktorým treba bojovať. Publikum sú ľudia, ktorí ma majú tak radi, že si zaplatili za to, aby sa na mňa a mojich kolegov mohli pozerať. Naše záujmy sú absolútne zhodné – či oni, či ja, my všetci chceme smiech. A na to jedna smelá držka stačí.

Začnete si ceniť poctivé autorstvo

V čase Andera z Košíc nebol internet, takže malo hodnotu, keď niekto zozbieral vtipy, kolujúce v ústnej tradícii, a zložil z nich súdržný celok. Dnes, keď jestvujú servery, kde sú tisícky vtipov pohromade, to nemá žiaden pôvab.

Stand-up považujem za výsostne autorskú disciplínu, za osobnú spoveď o tom, ako komik prežíva rozmanitosti ľudského života. Ak zaznie vtip, ktorý poznám z internetu, vzprieči sa mi v uchu ako falošný tón a ja tomu človeku prestanem veriť.

To je úspešný známy s falošnými rolexkami; arabský plnokrvník, z ktorého sa lúpe farba; sáčková polievka v nóbl reštaurácii… hneď je človek v strehu, lebo nechce naletieť.

Dobrá story je viac ako fakty

Pričom, a to je ten paradox, nič nepokazí dobrú story tak, ako snaha o jej presnosť na úkor zábavnosti. Toto mi tiež dlho trvalo. Z práce v novinách som si odniesol návyk rozpovedať veci tak, ako sa naozaj stali.

Ale stand-up nie je spravodajstvo. Vzorom mi bol môj kamarát, režisér, Lukáš Kodoň. On dokázal veselú príhodu so mnou porozprávať tak, že mi bolo ľúto, že sa to nestalo tak, ako to on rozpráva.

Stand-up nie je súd, ani televízne noviny. Hodnota je v spáde, v prekvapení, v smiechu. Tak som začal vypúšťať postavy, zamlčiavať nepodstatné detaily a tie podstatné zveličovať. Zatiaľ sa nikto nesťažoval, ani hlavné postavy.

Bez utrpenia nepríde zadosťučinenie

Stand-up si na mne vyberá krutú daň. Čím je termín vystúpenia bližšie, tým som nervóznejší. V deň akcie je zo mňa uzlík nervov, hodinu pred akciou so mnou nie je reč, neviem nič zjesť.

Desať minút pred vystúpením sa sám seba pýtam, či mi nešibe, že si toto robím a je mi do plaču zo sebaľútosti. Z nachystaného výstupu si nepamätám nič.

Keď príde moment, že mám vyliezť na pódium, na sekundu nastane srdečná zástava a pred očami sa mi spraví tma. Do prvého vtipu chcem zomrieť.

Keď sa na ňom ľudia zasmejú, kolieska v hlave sa premažú a každý ďalší smiech ich maže lepšie a lepšie. Už nechcem zomrieť, už zo smiechu na smiech hopsám ako víla Amálka po konvalinkách.

Potom, keď prídem do zákulisia, v hlave sa mi spraví také niečo ako pozadie vo Windows XP a chcem zomrieť. Ale už nie v zlom, to od šťastného vyčerpania.

Stres je užitočný

Snažil som sa neprežívať takú tortúru, ale keď som šiel na pódium pokojný, bez strachu, ako majster sveta, dopadlo to vždy úplne zle.

Ten strach, tá tréma, to je hromadenie energie pred krízovou situáciou. Keď si ju nenazbieram, na pódiu mi dôjde dych, kolieska sa vrtia lemravo, stratím istotu v texte, neviem ho predniesť s patričnou razanciou.

Uchádza atmosféra, pointám chýba načasovanie, reakcia je vlažná, ja čoraz rozpačitejší a publikum sa zmení z komplica v humore na triedu žiakov otrávených z ”nemtavého” prednášajúceho. Vtedy chcem umrieť najviac.

Zdrhnúť je väčšia potupa ako pohorieť

Ale nedá sa umierať, som na pódiu. Je jedno ako veľmi posledný “lúzer” si v tej chvíli pripadám. Je jedno, že sa hanbím za svoju úbohú existenciu a keby mi v tej chvíli podali wakizashi, vďačne spácham seppukku. Taký milosrdný život nie je.

Keď vyleziem na pódium, krvou som podpísal dohodu s publikom – my sa budeme dívať ako ty budeš exhibovať, lebo chceme veriť, že máš právo stáť na pódiu.

V stand-upe sa toto právo vydobýva tým, že komik má odvahu ísť ľudí pobaviť prednesom svojho textu.

Dá sa odpustiť, že nevydalo. Stáva sa. Aj skrátiť to môžeš. Aj pridať v tempe. Ale nesmieš zdrhnúť, kým to nedobojuješ. Humor nemusí vyjsť, ale ak ti neostane ani tá odvaha, porušil si dohodu s publikom a nie si hoden liezť znova na pódium.

Zlyhanie je užitočný budíček

Vždy to je veľká lekcia, z ktorej vyvodzujem dôsledky: Alebo je publikum prispaté, alebo nezaplnia sálu, takže sa boja smiať, alebo je pódium príliš ďaleko od hľadiska, alebo hapruje mikrofón, alebo v bare hučí kávovar…

Nie. Väčšinou je to moja chyba.

Po dlhej šnúre úspešných vystúpení sa začne človek cítiť ako “najvačšá hvízda”, majster sveta. Je veľmi užitočné vtedy dostať preplesk. Dáva mi to možnosť uvedomiť si, že úspech na pódiu nie je zadarmo. Treba na sebe makať, revidovať si texty, rozmýšľať nad tým, čo funguje, čo by mohlo ešte lepšie a čo úplne škrtnúť.

Z lásky k sebe treba byť k sebe bezcitný

Škrtanie bolí, ale lieči. Vedel som to už ako autor textov, ale až ako stand-upista som pocítil trest za to, keď som sa toho nedržal. Slabšia časť vystúpenia stiahne náladu publika dole a už sa vám nemusí podariť zdvihnúť ju nazad. Odídete z pódia s pocitom: „So close!“

Ak tam tá nešťastná časť musí byť, treba do nej dať lepšie vtipy. Ak je vám jej len ľúto, lebo ju máte radi, len diváci nie, odložte si ju nabok, veď možno sa raz zíde. (Nezíde, ale aspoň to tak nebolí.)

Pred ľudí nemusíš ísť celý ty. To je nuda. Dones tie zaujímavé časti

Každý stand-upista má iný prístup k svojmu materiálu. Ďuro Šoko Tabaček má postavičku šušľavého hňupa, a teda sa opiera o iróniu typu „my vieme, čo on nie“.

Gabo Žifčák rozpráva z pozície prostého chlapca z Tatier. Matej Adámy vystupuje ako cynický frfľoš a mizantrop. Keď sú na javisku, úplne im to verím, napriek tomu, že sú to moji kamaráti a viem, že Šoko nie je dement, Gabo prostáčik a Matej zmrd.

V tomto je stand-up zvláštny – keď ideš na pódium ako ty, je to nuda. Keď tam ideš ako herec s rolou, cítiť umelinu. Dobrý stand-upista je niečo medzi tým – praxou sa dopracoval ku karikatúrne prehnanej role samého seba.

Tým pádom je pre publikum čitateľnejší. Divák nemusí rozmýšľať nad tým, čo si vlastne zač, lebo má pocit, že ťa pozná. Tým pádom má hlavu voľnú na to, aby sa smial na tvojich vtipoch.

Pre humor ti ľudia odpustia aj kázeň

Stand-up mám rád preto, lebo je to výborný ventil na osobné frustrácie, od toho, čo ma žerie v osobnom živote, až po ťažké spoločenské témy. Je to ohromná sloboda tém a spôsobov, akým ich podať. Má to len jedno imperatívum – musí to byť vtipné.

Chvíľu mi trvalo, kým som sa zmieril s tempom, v akom treba dávkovať frky, aj na úkor zlatoústej výpovede. Jano Gordulič odporúča formulu: 1. premisa, 2. vtip, 3. lepší vtip. Dlho som s ňou bojoval, ale napokon som musel s pokorou uznať, že je funkčná.

Koniec koncov, ľudia sa na stand-up prišli zasmiať na umnom humore, nie počúvať prednášku, kde je sem-tam vtip. Pre mňa to znamená, že nemôžem písať kázeň založenú na pojmoch, ale sled vtipných situácií, z ktorých môj názor vyplynie.

To je, samozrejme, oveľa viac roboty. Ale na tomto svete sa málokedy cítim tak blažene, ako vysmiaty a vytlieskaný publikom.