Poznáme tohtoročné Biele vrany. Pripomínajú dôležitosť hodnôt Novembra 89
Medzi štvoricou laureátov je dôchodkyňa, ktorá upozornila na podozrivé prevody pôdy aj najstarší československý skaut.
Zdieľať
19. 11. 2019;Autor: Sóda v spolupráci s Bielou vranou, Foto: archív Bielej vrany, Ctibor Bachratý
Už po dvanásty raz sa v nedeľu 17. novembra slávnostne odovzdali ocenenia Biela vrana za občiansku odvahu a obhajobu verejného dobra. V čase 30. výročia Nežnej revolúcie príbehy ocenených pripomínajú hodnotu slobody aj to, aké dôležité je starať sa o ňu. Súčasne upozorňujú na to, že ani 30 rokov po Novembri 89 nie je právo a spravodlivosť rovnako dostupné pre všetkých. Ocenenie preto získali štyria laureáti, ktorí tieto odkazy stelesňujú.
O2: Slovensko pred rokom 89 je krajina, kam sa nechceme nikdy vrátiť. Zistite viac
Laureátov aktuálneho ročníka vybrala Rada Bielej vrany, ktorej členmi sú novinár Tomáš Němeček, herečka Táňa Pauhofová, kazateľ Cirkvi Bratskej Daniel Pastirčák, právnička a zástupkyňa Via Iuris Eva Kováčechová, riaditeľ kultúrneho centra Stanica-Záriečie zo Žiliny Marek Adamov a publicistka a zakladateľka Amnesty International Marta Šimečková.
Mária Sisáková odhalila podozrivé prevody pôdy
Prvou z nich je Mária Sisáková, dôchodkyňa z obce Zbudza pri Michalovciach, kde žije už takmer 50 rokov. Vyhľadávaním v katastri odhalila podozrivé prevody pôdy, o ktorú prišli jej susedia. Pomohla im na problém dôrazne upozorniť a úrady jej napokon dali v mnohom za pravdu. Prípad v súčasnosti vyšetruje polícia.
„Pani Sisáková odhalila podozrivé prevody pôdy náhodou – všimla si nepokosenú lúku. Potom sa dôsledne pýtala a pozerala do verejných databáz. Keď zistila, že pôdu mal údajne predať dávno mŕtvy sused, zalarmovala pôvodných majiteľov,“ priblížil člen Rady Bielej vrany Tomáš Němeček.
„Mária Sisáková nám ukazuje, že každý z nás môže prispieť k ochrane verejného dobra, ak je vnímavý a vytrvalý. Je tak inšpiráciou pre všetkých,“ dopĺňa.
Milan Hudák svojím prípadom upozorňuje, že právo nie je rovnaké pre všetkých
Ďalším laureátom sa stal Milan Hudák z Moldavy nad Bodvou, ktorý sa v roku 2013 stal spolu s ďalšími 30 spoluobčanmi obeťou policajnej razie a namiesto poctivého vyšetrenia prípadu sa dočkal obžaloby za krivú výpoveď, pričom mu hrozí vysoký trest.
V komunite je prirodzeným lídrom, stojí na čele skupiny šiestich obžalovaných a svoju tvár nastavuje médiám. V osade podporuje ostatných, je pozitívnym príkladom pre mládež. Vedie združenie, ktoré cez vzdelávanie, umenie a šport pomáha integrovať Rómov.
„Razia v Moldave nad Bodvou je jedným z najbrutálnejších zásahov na Slovensku za ostatných 30 rokov. Nikdy nebol dostatočne vyšetrený. Naopak, najmocnejší tohto štátu a jeho najvýznamnejšie inštitúcie popierajú jeho nezákonnosť,“ vysvetľuje členka Rady Bielej vrany Marta Šimečková.
„V tejto situácii sa obžalovaní vlastne stávajú disidentmi vo vlastnej krajine. Štátna šikana ich skôr tlačí vzdať sa, trvanie na pravde je odvážnym principiálnym aktom. Tento prípad je aj akútnou správou o nefunkčnosti vlády a nerovnosti práva pre nás všetkých,“ dodáva.
Eduard Marek a Branislav Tvarožek sa vzopreli totalitným režimom
Tretím a štvrtým oceneným sa stali 102-ročný celoživotný skaut Eduard Marek a 94-ročný Branislav Tvarožek, ktorí sa vzopreli dvom najväčším totalitám 20. storočia a prejavili občiansku statočnosť v najťažších chvíľach za obrovskú cenu.
Eduard Marek je najstarším československým skautom. Osobne sa stretol s Tomášom Garriguom Masarykom a poznal aj zakladateľa československého skautingu Antonína Benjamína Svojsíka. Oslovila ho skautská filozofia obsiahnutá vo vete Každý deň jeden dobrý skutok, ako aj harmónia s prírodou.
Uväznili ho obe totality – nacisti za pomoc Židom a komunisti za to, že pomáhal pri útekoch prenasledovaným. Bol súdený v procese nadväzujúcom na proces s Miladou Horákovou, aj napriek perzekúciám však zostal svojim skautským ideálom verný celý život.
Príbeh celej rodiny Branislava Tvarožka je spojený s demokratickými ideálmi a 1., 2. aj 3. odbojom (bojom v československých légiách, proti fašizmu aj komunizmu). Za jeho odboj ho zo strednej školy vyhodili už ľudáci, z tej vysokej zase komunisti. Oba totalitné režimy ho zavreli a vyšetrovali.
Hoci väčšinu svojho života prežil ako človek tzv. druhej kategórie, sám hovorí, že tou najlepšou školou bol preňho čas strávený po boku generálov Goliana a Viesta, ktorých osobne sprevádzal v povstaní a neskôr roky na jáchymovskej táborovej univerzite.
„Príbehy pána Tvarožka a Mareka obsahujú obrovskú silu a nádej. Títo ľudia sa postavili krutým totalitám v čase, keď na to mohli doplatiť životom. Oboch postihlo gestapo, ale aj komunistický režim. Obaja zaplatili obrovskú cenu v najtvrdších väzeniach a potom aj roky trvajúcim tlakom režimu,“ uviedol člen Rady Bielej vrany Daniel Pastirčák.
„Tieto príbehy nám ukazujú, že odvaha je možná aj v časoch, keď ju väčšina ľudí pochová. Ale ukazujú nám aj to, že sloboda nie je samozrejmá. Je to odkaz v súčasnosti mimoriadne aktuálny,“ uzatvára.
Viac informácií o laureátoch aktuálneho ročníka aj o ocenení ako takom sa dozviete na www.bielavrana.sk. Hrdým partnerom Bielej vrany je aj spoločnosť O2.
Biela vrana
Je ocenením spoločensky prínosného a odvážneho občianskeho činu. Udeľuje sa ako poďakovanie ľuďom, ktorí sú ochotní brániť pravdu a spravodlivosť, konkrétnym činom preukázali občiansku odvahu, potlačili osobné záujmy v mene verejného prínosu, hodnôt či princípov a mohli pritom podstúpiť riziko a zažiť odsúdenie. V roku 2018 získal ocenenie Ján Kuciak a šesť investigatívnych novinárov, ktorí napriek nebezpečiu pokračovali v jeho práci. Tento rok ocenenie Biela vrana prvý raz udeľovalo občianske združenie tichá voda, ktoré ho prevzalo od zakladateľov Aliancie Fair-play a združenia Via Iuris.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
