Čo nájdete na štedrovečernom stole v rôznych regiónoch?

Ježiškova kaša, pupáky či cauty. Poznáte typické vianočné jedlá a zvyky rôznych regiónov Slovenska?

Najväčšia symbolika Vianoc je spojená s prípravou štedrovečerného jedla a úpravou stola. V minulosti mal každý z týchto úkonov svoj magický význam. Prečítajte si, ako sa zvyky 24. decembra v rámci Slovenska líšili.

Už ste videli všetky vianočné klasiky? Vyskúšajte jeden z týchto 6 filmov 

Bratislava a Podunajsko

Na Štedrý deň bolo úlohou otcov v meštianskych a šľachtických rodinách zabaviť deti, aby sa matky mohli venovať prípravám. Otcovia chodievali s deťmi korzovať po meste alebo sa korčuľovať. Po návrate čakalo deti vytúžené prekvapenie – vyzdobený stromček.

Štedrovečerné stoly starých Bratislavčanov zdobilo 6 až 12 chodov. Varilo sa však len toľko, aby si každý člen rodiny mohol dať z každého chodu za lyžičku. Jedlá sa pripravovali z lokálnych surovín, preto sa objavovali kaše – šošovicová, fazuľová, ale aj obilninové kaše ako ovsená, prosná, kukuricová alebo krupičná, známa ako Ježiškova.

Podobne ako na celom Slovensku, hlava rodiny rozdávala cesnakový krížik na čelá všetkých členov. Medové krížiky dostali deti a slobodné dievčatá, aby boli sladké a aby si našli ženícha. Nasledovala vianočná, najčastejšie kapustová polievka. V Podunajsku sa namiesto kapustnice robila rybacia polievka známa ako halászlé.

Ryby sa tu na štedrovečernom stole objavujú už oveľa skôr. Považujú sa totiž za pôstne jedlo, a tak ich môžu jesť aj veriaci, ktorí inak držia mäsový pôst. Ryba sa konzumovala ako varená alebo pečená a často sa jedávali aj solené haringy. V druhej polovici 20. storočia sa na stole objavuje vyprážaný kapor s majonézovým šalátom.

Lokálnym zvykom je aj púšťanie škrupiniek orechov v miske s vodou. Tie vďaka teplu zo sviečky plávali na hladine a mladé ženy sledovali, či doplávajú na druhú stranu. Ak sa tak stalo, znamenalo to, že sa v budúcom roku vydajú.

Záhorie

Na Záhorí si dievčatá veštili svojho milého z tečúcej vody hneď ráno pri brieždení. Slobodné dievčatá sa zišli pri potoku a opakovali: „Beriem vodu s pravú ruku, žehnám sa ja Bohu duchu, vyše lávky, niže lávky, aby nemal nikde stávky, len u nás,“ a pritom mysleli na svojho vyvoleného.

Niekoľkochodová večera mala vždy iné poradie a zloženie, takmer v každej obci to bolo inak. Niekde po oblátkach nasledovali pupáky, hríbová omáčka a nakoniec ryba. Inde sa zasa jedla najprv fazuľová polievka, po nej uvarené hríby na krupici, potom pupáky a nakoniec jabĺčka.

V niektorých častiach Záhoria sa varila kapustnica, inde kyslá šošovicová polievka. Koláče boli prevažne z kysnutého cesta, nazývali sa cauty. Obľúbené boli aj orechovníky, makovníky či lekvárovníky.

Po večeri sa chodilo „po spívaňú“ k najbližšej rodine, teda spievať a vinšovať šťastné a veselé sviatky.

Nitra

Obyvatelia nitrianskeho regiónu verili, že za prácu počas sviatkov hrozila nepriazeň osudu. Nesmelo sa šiť, lebo by sa prsty vykrútili, dokonca sa ani sa na niť pozerať, lebo by človek oslepol.

Platilo, že gazdiná sa nesmie postaviť od štedrovečerného stola, aby neprivolala nešťastie do domu. Aby sa toho budúci rok veľa urodilo, dávalo sa pod stôl náradie – rýľ, kosa či motyka. Cesnak mal ochrániť rodinu pred chorobami a komu padol kúsok jedla pri vianočnej večeri pod stôl, zahrával sa vraj s čertom.

V regióne sa na Vianoce nejedla ani hydina, aby neodletelo z domu šťastie. Naopak, bolo dobré mať na tanieri mäso zo štvornohých zvierat, najmä pečené prasa. Nesmelo chýbať ani jabĺčko rozkrojené na toľko častí, koľko členov mala domácnosť. Znamenalo to súdržnosť rodiny v nasledujúcom roku. Zdravie mal rodine priniesť zase rozbitý orech.

Nitrianske dievčatá si jabĺčkom privolávali ženíchov. Do jablka hrýzli od Lucie do Vianoc a na Štedrý večer s ním vyšli na dvor. Z ktorej strany zaštekal pes, tam sa mali vydať.

Turiec

Turčania Štedrý večer nazývajú dohviezdny večer. Už od skorého rána sa tu vypekalo, aby gazdiné mali čím ponúknuť koledníkov. Poobede sa varila štedrá večera. Miestnym tradičným jedlom na Vianoce i Nový rok je kapustnica s hríbami a lokše s makom či tvarohom.

Na rozdiel od katolíkov, evanjelici nedodržiavali počas celého Štedrého dňa pôst, a tak v ich kapustnici nájdete aj klobásu, v niektorých rodinách rovno bravčovú polievku. Okrem toho na stole nesmeli chýbať plodiny, ktoré mali zabezpečiť dobrú úrodu v ďalšom roku.

Zvedavé dievčatá si počas dohviezdneho večera mohli vyveštiť, kto sa stane ich manželom. Vzali omrvinku z každého jedla a vložili ju do orechovej škrupinky. Tú schovali pod vankúš a čakali, o kom sa im večer bude snívať.

Jablko, ktoré v ten večer rozdávala gazdiná, tiež veštilo budúcnosť. Dievčatá si z neho každý deň až do Nového roku zahryzli a ktorého mládenca na Nový rok cestou do kostola stretli, ten sa mal stať ich mužom.

10 legendárnych hitov, ktoré vás vždy naladia na vianočnú atmosféru. Zistite viac

Orava

V rázovitom kraji sa po celý Štedrý deň nejedlo. Hladné deti utešovali, že ak vydržia, uvidia zlaté hviezdy. Gazdiná sa preto snažila svojich potomkov zamestnať. Vyrábali ozdoby na stromček, ktorý otec priviazal nad stôl o trám na povale korunkou dolu.

Pod sviatočným stolom bola slama na znamenie, že Kristus Pán sa narodil na slame. Pod stôl ukladali aj zemiaky, aby sa urodili aj ďalší rok. Ako prestieranie sa používala plachta, z ktorej sa na jar sialo. Prestieral sa vždy jeden tanier navyše, ktorý mal poslúžiť náhodnému pocestnému.

Na Orave sa varila kapustnicu s hubami, hrach, halušky so slivkami, krupicová kaša, opekance s makom, ryba, zemiaky s mliekom. Súčasťou zvykov sú aj cesnakové krížiky na čelo. Tie mali ochrannú funkciu – aby im strigy neublížili. Ďalším rituálom bolo rozhadzovanie hrachu po izbe, aby rodinu budúci rok nepostihla bieda.

Kysuce

Na Kysuciach sa s prípravou na Štedrý deň začalo už 21. decembra. Od Terchovej až po Bystrickú dolinu ho nazývali polazňový deň, pretože pastieri a mládenci roznášali po domoch polazničky, teda jedličky.

Na Štedrý deň veriaci držali pôst, doobeda sa nejedlo vôbec a obed bol skromný. S prichádzajúcim večerom sa začal chystať stôl. Pod obrus sa dávali peniaze a na stole nesmel chýbať chlieb a úroda. Nohy stola boli zviazané reťazou, aby bola rodina jednotná.

Tradičné jedlá kysuckých stolov sú hrachová polievka so sušenými slivkami, opekance s makom a krupica, nazývaná Ježiškova kašička.

Na horných Kysuciach dievky po večeri prehadzovali cez plece krpce do dverí. Podľa toho, ako dopadli na zem, dievka zistila či sa budúci rok vydá a opustí dom.

Liptov

Na Liptove sa prípravám štedrovečerných pokrmov pripisoval veľký význam. Gazdiná nimi mohla ovplyvniť budúcu prosperitu gazdovstva.

Ovocné stromy gazdiná chytala rukou oblepenou cestom z miesenia vianočného chleba, aby dobre rodili. Pečivo muselo byť dobre vykysnuté, lebo nízke chleby a koláče znamenali úpadok celého gazdovstva.

Hojnosť jedál na štedrovečernom stole znamenala hojnosť všetkého v budúcom roku. Jedenie zrnitých pokrmov ako proso, mak či strukoviny symbolizovalo snahu všetko rozmnožiť.

Od stola sa neodchádzalo, aby niektorého člena rodiny nepostihol trvalý odchod. Liptáci jedli oblátky s medom a makom, z ktorých sa jedna odložila pre dušičky a ďalšia pre statok. Po prípitku a vinšovaní zdravia a šťastia sa podávali opekance s makom a bryndzou, varená údená ryba, po nej tzv. žobrácka kaša z jačmenných krúp.

Pripravovali aj kapustnicu, tradičná je hríbová, zahustená krúpami a ryžou. Dodatočne do kapustnice prihodili povarený hrach, lebo prinášal zdravie. Nesmel chýbať „chreň“, omáčka z varených sušených sliviek a hrušiek.

Všetky zvyšky sa nechávali na stole, keby sa vyniesli, išiel by s nimi v budúcom roku preč aj majetok. Čo sa z každého pokrmu odložilo, po večeri sa zanieslo aj statku, aby aj zvieratá vedeli, že sú Vianoce.

Zemplín a Spiš

Aj obyvatelia východoslovenských regiónov držali na viliju prísny pôst. Vraj do večera nemohli vypiť ani glg vody. Inde mohli zjesť trocha kyslej kapusty, suchý chlieb či kúsok posúcha.

Na prestretom štedrovečernom stole nesmel chýbať vianočný koláč kračún s dierkou v strede, v ktorej bol uložený cesnak a med. V niektorých častiach Zemplína večera obsahovala oblátky s medom alebo kúsok chleba so soľou, bobáľky s kapustou, makom či tvarohom. Miestami sa jedla aj mliečna kaša, kysnutý koláč poplanok či pirohy.

Zakázané bolo po večeri umývať riady, inak by sa šťastie od domu odvrátilo. Po večeri sa rodiny vybrali do záhrad zaklínať stromy, aby mali v nasledujúcom roku viac úrody.

Kdekoľvek na Slovensku ste, podeľte sa o svoje tradície s priateľmi či známymi. Zvoľte si rýchly a spoľahlivý mobilný internet od O2, ktorý je vďaka 4G sieti dostupný už pre 97 % obyvateľov Slovenska. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/4g.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac