Cez týždeň mesto, cez víkend hory: Vďaka turistike načerpáva Simona energiu po náročnom týždni

„Robiť niečo len tak pre seba, pretože ma to baví, je veľmi dôležité, aby som sa rozvíjala ako človek a tešila sa z každodennosti,“ hovorí editorka Simona.

V novom seriáli Môj čas offline vám budeme pravidelne predstavovať ľudí, ktorí si uvedomujú potrebu tráviť čas aj mimo sociálnych sietí a vo voľnom čase sa venujú koníčku, ktorý ich napĺňa radosťou. V prvom vydaní vám predstavíme Simonu Lichú, ktorá si od ruchu mesta a technológií najlepšie oddýchne na horách. 

Simona pracuje v reklamnej agentúre ako editorka, a tak je pre ňu čas online nevyhnutnou súčasťou života, dobre si však uvedomuje, že občas potrebuje vypnúť. Dnes napríklad trávi na sociálnych sieťach menej času ako počas vysokej školy.

„Ako študentka reklamy som chcela nasávať čo najviac informácií a byť stále v obraze. Dnes už ten pocit nemám. V práci robím to, čo ma baví, a viem aj to, čo ma baví mimo nej. Vďaka tomu si lepšie uvedomujem svoje časové limity aj svoju kapacitu,“ hovorí.

Sociálne siete a internet dnes vníma ako priestor na komunikáciu s blízkymi, ale aj na vzdelávanie sa. „Teší ma, že môžem byť nepretržite v kontakte s rodinou a s kamarátmi, ktorí žijú v iných mestách. Vo voľnom čase sa venujem kaligrafii a vďaka internetu môžem sledovať prácu obľúbených zahraničných umelcov alebo sa prihlásiť na rôzne online kurzy, ktoré sú aj cenovo dostupnejšie,“ vysvetľuje Simona.

Vďaka stíšeniu získava nadhľad a trénuje rozvahu

Pre svoju duševnú pohodu považuje za dôležité prestať na chvíľu prijímať informácie a byť len tak sama so sebou, ideálne v tichu, bez podcastu či hudby v ušiach, pretože aj to sú zdroje podnetov.

„Pomáha mi to získavať nadhľad a trénovať rozvahu, ktorá mi v mnohých situáciách chýba. Vplyvom online sveta máme tendenciu reagovať na veci ihneď, často pod tlakom a stresom. Preto sa snažím, aby som čo najviac rozhodnutí robila mimo online sveta,“ objasňuje.

„Zároveň vnímam, že je veľmi dôležité mať záľuby, ktoré nesúvisia s prácou. Nemusí mať všetko ambíciu zarobiť, byť lepší alebo zbierať lajky na Instagrame. Robiť niečo len tak pre seba, pretože ma to baví, je veľmi dôležité, aby som sa rozvíjala ako človek a tešila sa z každodennosti,“ hovorí.

Čas strávený na horách robí Simonu šťastnou

Simona pochádza z dediny na strednom Slovensku a trávenie času v prírode bolo pre ňu odmalička prirodzené.

„Môj čas na horách nie je niečo, čo som sama sebe v istom momente naordinovala. Je to aktivita, ktorá ma dlhodobo robí šťastnou, a keďže mám príležitosti, aby som ju rozvíjala, robím to čo najviac. Pobyt v prírode dnes vážim viac, ako keď som bola dieťa. Je rozdiel bývať v centre mesta, kde vám pod oknom neustále jazdia električky a autá, a v rodinnom dome na okraji dediny pri lese,“ vysvetľuje.

Pobyt v prírode si dnes vážim viac, ako keď som bola dieťa. Je rozdiel bývať v centre mesta, kde vám pod oknom neustále jazdia električky a autá, a v dome na okraji dediny pri lese.

Hory sú pre Simonu miestom sprítomnenia. „Je to trochu klišé, že na horách si človek uvedomuje svoju malosť a učí sa pokore, ale je to tak. Pre mňa je to veľmi upokojujúce. Mám tendenciu veci analyzovať a neustále rozmýšľať, na horách sa od tých myšlienok vzďaľujem. Ak idem na túru s tým, že v hlave riešim nejaký problém, po pár hodinách kráčania ho vnímam úplne inak,“ vysvetľuje, čo pre ňu znamenajú hory.

Na hory chodí predovšetkým s priateľom. Aj keď je rodený Bratislavčan a vyrastal v meste, turistika a čas v prírode ich baví rovnako.

„Mám šťastie aj na blízke kamarátky, ktoré sú za každý nápad spojený s horami. Niektoré dnes žijú v zahraničí, a tak je pre nás spoločný čas veľmi vzácny a tešíme sa naň vždy niekoľko mesiacov vopred,“ približuje Simona.

Pred horami má rešpekt, no pocit, že sa prekoná, stojí za to

V rámci turistiky rada spoznáva nové miesta, na niektoré sa občas aj vracia. K takým zážitkom patrí hrebeňovka západných Nízkych Tatier, ktorú absolvovala minulý rok. „Aj keď som v Nízkych Tatrách bola niekoľkokrát, táto trasa bola pre mňa úplne nový a silný zážitok,“ spomína.

Hoci fotky z hôr často vyzerajú priam romanticky a Simona pôsobí ako dobrodružný typ, priznáva, že má pred horami rešpekt.

„Priateľ sa mi smeje, že sa príliš o seba bojím. Podľa mňa je to však skôr o tom, že si v niektorých situáciách málo verím. Aj minulý rok v Triglavskom národnom parku v Slovinsku som mala momenty, keď som sa bála niekam položiť nohu. Ľahko si v hlave vytvorím najhoršie scenáre, ale ten pocit, keď to človek prekoná, je skvelý,“ hovorí o náročných situáciách, ktoré so sebou turistika občas prináša.

Keď človek chce, vie si užiť plnohodnotný čas v prírode aj v blízkosti mesta. Pravidelne ma prekvapujú krásne miesta v Malých Karpatoch, o ktorých som pred pár rokmi ani netušila.

Keďže na horách často trávi viac dní, zvykla si na znížený komfort a nemá problém spať v stane alebo s ďalšou dvadsiatkou ľudí v útulni. Rozladiť ju však dokážu nízke strechy v niektorých horských chatách či útulniach.

„Zistila som, že mám z toho miernu klaustrofobickú úzkosť. Vždy sa s tým však nejako vyrovnám a prežijem to, aj keď nie s veľmi príjemným pocitom,“ dodáva.

Za turistikou a peknými výhľadmi netreba chodiť len do Tatier

Simone sa občas podarí stráviť na horách v rámci jedného mesiaca aj tri víkendy za sebou, občas však príde mesiac, keď len jeden. Zdôrazňuje však, že pod turistikou netreba vnímať iba cestovanie za tatranskými štítmi.

„Keď človek chce, vie si užiť plnohodnotný čas v prírode aj v blízkosti mesta, hoci aj na jeden alebo pol dňa. Pravidelne ma prekvapujú krásne miesta v Malých Karpatoch, o ktorých som pred pár rokmi ani netušila. Naposledy sme sa vybrali na zimný okruh okolo vrchu Klenová, ktorý je najvyšším vrchom Brezovských Karpát. Za krásnymi výhľadmi odporúčam vybrať sa z Plaveckého Mikuláša na Čiernu skalu,“ hovorí o miestach, ktoré sa nachádzajú len kúsok od hlavného mesta, kde v súčasnosti žije.

Zážitky z ciest rada zdieľa, Instagram je pre ňu inšpiráciou pri plánovaní výletov

Počas výletov do prírody je Simona offline, čo je pre ňu úplne prirodzené. Svoje zážitky však rada zdieľa na Instagrame, no aj z dôvodu, že ich fotí fotoaparátom, ich fotky pridáva až po návrate. „Aj keby som si mohla fotky v momente poslať do mobilu cez WiFi, nevidím v tom zmysel. Tiež si dvakrát rozmyslím, na čo počas trojdňovej túry v horách miniem batériu v mobile,“ objasňuje.

Triglavský národný park v Slovinsku

Instagram je pre Simonu zároveň veľkým zdrojom inšpirácie pri plánovaní výletov. Pomáha jej aj vtedy, keď nevie, aké podmienky sú na niektorých miestach na horách. Vtedy si vyfiltruje fotografie z daného miesta za posledné dni alebo hodiny.

Zároveň sleduje viacero ľudí, o ktorých vie, že sa neboja ísť mimo svojej komfortnej zóny a nezľaknú sa ani zimných nocí v spacáku. „Vždy ma poteší, keď mi kamaráti napíšu, nech im poradím, kam vyraziť, alebo sa na základe mojej fotky z miesta rozhodnú ísť na výlet,“ prezrádza.

Simona priznáva, že občas vyslovene čaká na moment, keď sa dostane na hory.

„Mám týždne, keď je prioritou niečo iné alebo veci jednoducho nejdú podľa plánu. Niekedy však stačí vybehnúť po práci do najbližšieho lesa či parku a človek aj tam príde na úplne iné myšlienky. V konečnom dôsledku je to všetko o balanse pracovných dní a záľub, ktoré ma napĺňajú.“

„Niekedy si v nedeľu večer hovorím, že z tohto víkendu budem žiť minimálne týždeň. Nová energia je tam väčšinou prítomná vždy, len niekedy aj s poriadnou svalovicou,“ uzatvára s úsmevom.


Spoločnosť O2 podporuje myšlienku efektívneho využívania technológií. Je skvelé mať neustály prístup k rýchlemu pripojeniu, no rovnako dôležité je venovať sa aj iným aktivitám, rodine, priateľom a vlastným záľubám. V seriáli Môj čas offline vám budeme postupne predstavovať zaujímavých ľudí a ich koníčky. Ak sa chcete stať súčasťou našich príbehov, napíšte nám na

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac