Týždeň som používal smart hodinky. Pomohli mi žiť aktívnejšie?

Redaktor Sódy Dominik Holič testoval Huawei Watch GT2, aby zistil, či smart hodinky dokážu motivovať k zdravšiemu životnému štýlu.

Uvažujete nad fitnes trackerom, aby ste mali lepší prehľad o svojich športových aktivitách? Alebo máte radi technologické hračky a rozmýšľate, či si viete kúpu hodiniek obhájiť snahou o aktívnejší život? Ja patrím tak trochu k obom týmto skupinám a týždeň som testoval smart hodinky Huawei Watch GT2, aby som na tieto otázky odpovedal sebe a pomohol pri rozhodovaní aj vám. 

Zdravší život vďaka smartfónu?. Vyskúšajte tieto appky a pár jednoduchých nastavení

Predtým ako prejdem k zážitkom z testovania, uvediem pár vstupných parametrov o sebe. Väčšinu svojho pracovného dňa trávim za počítačom v polohe, pri ktorej plače moja krčná chrbtica. Preto sa snažím mať aspoň trikrát do týždňa nejaký pohyb. Považujem sa za priemerne aktívneho človeka a rád by som sa vo svojej životospráve zlepšil.

Momentálne zvažujem kúpu smart hodiniek, pretože by som si rád priebežne sledoval fitnes dáta o svojich aktivitách s nádejou, že ma budú motivovať viac makať. Tiež by som si chcel začať dávať väčší pozor na jedlo a sledovať si približný kalorický príjem a výdaj. No a, samozrejme, mám rád gadgety a moja detská duša chce mať možnosť telefonovať cez hodinky.

Pri testovaní Huawei Watch GT2 som sa preto zameral na rôzne natívne tréningové funkcie a hodinky som skúšal pri viacerých športových aktivitách. Keďže som doteraz žiadne smart hodinky nemal, všímal som si aj zaujímavé postrehy z bežného každodenného fungovania.

Bezproblémové zoznámenie a prispôsobenie

Huawei Watch GT2 som si aj napriek konkurenčnému operačnému systému bez problémov spároval so svojím smartfónom. Ovládanie som si rýchlo osvojil aj bez návodu a hodinky som si hneď čo najviac personalizoval.

Z viacerých ciferníkov som si vybral možnosť, ktorá súčasne ukazuje čas, tep, počasie, počet krokov a počet spálených kalórií za daný deň. Spodné tlačidlo som si prispôsobil tak, aby sa mi po stlačení zobrazil prehľad fitnes cieľov a aktivít za daný deň. Takto som mohol celý deň sledovať, koľko som prešiel krokov, koľko kalórií som spálil, akú časť dňa som bol aktívny a koľko času som venoval nejakému pohybu.

Ak zvládnete za deň 10-tisíc krokov (môžete si nastaviť aj viac), 30 minút pohybu a počas 12 hodín z dňa ste v každej aspoň minútu aktívni – naplníte tzv. aktivity krúžky a splníte cieľ na daný deň.

Asistent pri cvičení

Pri plnení aktivity krúžkov výrazne pomáha, ak chodíte cvičiť. Ja mávam dvakrát do týždňa funkčný tréning v Roguery Performance a počas testovania som vyskúšal viacero tréningových funkcií, ktoré nájdete v hlavnom menu v kategórii Workouts.

Keďže funkčný tréning nemá svoj vlastný režim, využíval som možnosť Other. Počas tréningu tak vidíte svoj tep, čas cvičenia, spálené kalórie a fázu tréningu podľa tlkotu srdca.

Ubehnutý čas a aktuálny tep vám každých 10 minút pripomenie hlasový asistent, ktorého som okamžite vypol. Ak vám bude rovnako ako mne prekážať, musíte si ho pri každom type tréningu vypnúť manuálne.

Pri aktivovanom tréningu vám nebudú chodiť notifikácie, ale môžete prijímať hovory. Najzaujímavejšie bolo pre mňa sledovať množstvo spálených kalórií a s hrôzou zistiť, koľko sa musím namakať, aby som „vynuloval“ plechovku koly, čo som vypil poobede.

Na záver cvičenia som vždy vyskúšal aj tréningovú funkciu Veslovanie, ktorá funguje podobne ako ostatné. Môžete ju nechať voľne ísť alebo si nastaviť, aby vás upozornila, keď odveslujete istý čas alebo spálite zvolený počet kalórií.

Behať odporúčam s bezdrôtovými slúchadlami

Najhorší zážitok s Huawei Watch GT2 som mal pri behaní. Nebolo to však vinou hodiniek, ale pre samotný beh. Beh neznášam, ale po rokoch som sa prinútil dať tomuto športu znova šancu.

Najskôr som si skúsil nastaviť tréning Beh vonku, kde sa mi páčila možnosť prepnúť si na displeji utekajúcu postavičku, s ktorou musíte držať krok, a tak si udržať konštantné tempo. Keďže som však absolútny amatér, radšej som si zapol základnú lekciu behu z 13 možných, ktorá sa tiež nachádza medzi tréningovými možnosťami.

Nie som na to hrdý, ale 22-minútová trasa, pri ktorej sa strieda rýchla chôdza s poklusmi, mi dala celkom zabrať a potvrdil som si, že beh je jednoducho nudný šport, s ktorým sa nekamarátim. Na tomto mieste by som sa rád poďakoval vývojárom, vďaka ktorým ma Huawei hodinky pravidelne upozorňovali, že mám príliš vysoký tep, čo som bez váhania využil ako výhovorku na predčasný oddych a úľavu od môjho utrpenia.

Ak ste na rozdiel odo mňa fanúšik behu, odporúčam kúpiť si k týmto hodinkám bezdrôtové slúchadlá, aby vám mohol hlasový asistent pravidelne dávať informácie o odbehnutej vzdialenosti aj o vašom tepe a tempe. Asistent vám ich bude dávať tak či tak, ale s bezdrôtovými slúchadlami ho budete dobre počuť a nemusíte sa stále pozerať na hodinky.

Vľavo: prehľad spálených kalórií; Vpravo: dáta zo stúpania po schodoch

Trocha ma však sklamalo, že po absolvovaní bežeckej lekcie sa aktivita nezapísala medzi ostatné tréningy, ktoré sa ukladajú v appke Huawei Health.

Ďalším sklamaním po behu bolo zistenie, že nám nefunguje výťah. Aspoň som si však mohol vyskúšať funkciu Climbing (Lezenie/stúpanie) a vybehnúť na šieste poschodie. Rovno však priznávam, že keby som hodinky nemal, nedal by som sa na to. Takto som mal motiváciu pripísať si ďalšiu aktivitu.

Finta pre psičkárov

Mojou najčastejšou tréningovou aktivitou počas týždňa s Huawei hodinkami bola funkcia Chôdza vonku, ktorú som si zapínal vždy pri prechádzke so psom. Všimol som si na sebe, že aj takáto malá zmena v každodennej rutine dokáže človeka motivovať, aby bol na prechádzke dlhšie a mal na konci dňa čo najlepšie štatistiky. Páčila sa mi aj mapa prechádzky, ktorú nájdete po každej vonkajšej aktivite v appke.

Veľmi sa mi páčila analýza spánku, ale vyskúšal som ju len raz, pretože nie som zvyknutý spať s hodinkami a prišlo mi to zvláštne. Na druhej strane treba povedať, že ak si hodinky necháte na ruke aj v noci, dozviete sa zaujímavé veci o svojom spánku a pri dlhodobom sledovaní vám tieto dáta podľa mňa pomôžu odstrániť nezdravé návyky a ponocovanie.

Najväčšiu záťaž som s hodinkami zažil v posledný deň testovania na futbalovom tréningu. Na spomínaných funkčných tréningoch som za hodinu spálil priemerne 260 kalórií, na futbale za hodinu a pol skoro 800 kalórií. Na konci tréningu mi softvér dokonca odporučil 19 hodín rekonvalescencie pred akýmkoľvek ďalším pohybom a musím uznať, že som to aj potreboval.

Ak bývate v Bratislave  či v okolí, príďte sa pozrieť na náš zápas. FK Kozmos má jednoznačne najlepšiu atmosféru v 6. lige.

Huawei Watch GT2 sú silný motivátor

Keby som mal Huawei Watch GT2 dlhšie, vyskúšal by som s nimi ísť aj plávať a postupne by som začal skúmať možnosti, ako z nich vydolovať čo najviac aj pomocou appiek tretích strán.

Na základné každodenné fungovanie mi úplne stačili natívne funkcie. Batéria bola na začiatku môjho testu nabitá na 75 % a vydržala mi približne 5 dní intenzívneho používania. Na 100 % sa potom dobila za približne 2 hodiny.

Myslel som si, že ma bude otravovať, keď mi budú na ruke stále blikať notifikácie, preto som ocenil možnosť vybrať si, ktoré appky vám notifikácie do hodiniek pošlú a ktoré nie. Dal som si posielať spravodajské novinky zo SME.sk a z Denníka N, ale trocha mi je ľúto, že sa nedali zapnúť notifikácie pravidelných výsledkov z mojej obľúbenej appky Forza Football.

Aj keď ma mrzí, že som neprišiel na to, ako urobiť na displeji hodín screenshot a pravdepodobne sa to ani nedá, v skutočnosti by mi to okrem potrieb tohto článku nebolo treba. Na druhej strane ma potešila funkcia, ktorá vám pripomenie, že sa máte hýbať, ak dlho sedíte, aj funkcia Breathe s dychovými cvičeniami, ktoré dobre padnú v stresujúcich momentoch. A, samozrejme, užíval som si telefonovanie cez hodinky a cítil sa pri tom ako v sci-fi filme.

Za najväčšiu výhodu Huawei Watch GT2 však považujem podrobný prehľad o fitnes aktivitách a štatistikách, ktorý funguje ako silná motivácia pre ďalšie (a intenzívnejšie) športové aktivity. Práve tento psychologický trik mi po testovaní chýba najviac a pravidelne sa pristihnem, že si chcem skontrolovať, ako som dnes na tom, až kým si neuvedomím, že moje analógové hodinky nič z toho nedokážu.


Oslovili vás tieto smart hodinky a zvažujete ich kúpu? Huawei Watch GT2 môžete mať k akémukoľvek O2 SMART Paušálu na začiatok už od 0 €.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac