Je považovaná za jednu z najlepších tanečných choreografiek Európy. Natália Horečná je mladá, charizmatická, skromná a úspešná žena. A k tomu všetkému je to rodená Slovenka, i keď na Slovensku už dlhé roky nežije. Natália poskytla Sóde rozhovor len pár dní pred premiérou jej predstavenia Slovenské tance (životy svetiel) v SND.

Aký je to pocit byť považovaná za choreografickú špičku Európy už v mladom veku?

Samozrejme krásny. Veľmi si to vážim. Ale už nie som najmladšia, mám za sebou 32 baletov a ťahá mi na štyridsiatku.

Čo vás na balete fascinuje?

Reč srdca cez telo. A ako je vlastne možné naozaj telom rozprávať, vyjadriť emócie. Bez slov.

Ako vzniká choreografia?

Rada si najprv vypracujem koncept a ďalšia práca v štúdiu už potom vychádza iba z energie tanečníkov, ktorých mám pred sebou. Sú pre mňa obrovským darom.

Ako dlho trvá kým pretavíte prvotný nápad do finálnej podoby, ktorú diváci vidia na javisku?

V mojej hlave sa mi námety na moje baletné choreografie rodia aj celý rok. Potom, keď už pracujem s baletným súborom, dostanem šesť až sedem týždňov na vytvorenie diela.

Odkiaľ čerpáte inšpirácie pre svoje choreografie?

Od nás ľudí, z príbehov o ktorých počujem. Alebo i sama zažijem.

Viete už dopredu vycítiť, že choreografia bude mať úspech?

Sústreďujem svoje srdce a mysel VŽDY iba na prítomný moment. Odkedy zomrel môj drahý otec Pavel, nežijem vôbec v minulosti a ani v budúcnosti. Takže sústreďujem sa hlavne na to, čo sa má v práci spraviť. To, čo bude, nikdy nebudeme vedieť ovplyvniť. Najdôležitejšie je robiť všetko od srdca, tam, kde by sme sa v prítomnom momente mali najviac cítiť ako doma.

V SND malo vo februári premiéru predstavenie Slovenské tance (život svetiel). Čo bolo inšpiráciou pre túto choreografiu?

Hudba majstra Petra Breinera, a hľadanie našich svetiel, ktoré každý z nás nosíme v duši.

Taktiež som chcela oslaviť prítomný moment, radosť z opätovného stretnutia. Nás všetkých, v divadle i v publiku.

Prečo ste sa rozhodli študovať práve tanec?

Pretože ma vždy ako dieťa bavilo pohybovať sa, tancovať, recitovať, spievať. A už veľmi skoro som si uvedomovala, že tancom sa mi veľmi ľahúčko vyjadrovala nálada v akej som práve bola. Pohyb bol niečím veľmi radostným a oslobodzujúcim.

[the_ad_placement id=“injektaz-hlas-pismenka-nenahradia“]

Ako dlho tancujete?

Baletu som sa venovala od desiatich rokov. Potom som od 17-tich rokov do 36 rokov profesionálne tancovala ako baletka.

Bola pre vás choreografická činnosť prirodzeným krokom po ukončení tanečnej kariéry?

Áno, veľmi prirodzeným. Keď som sa rozhodla skončiť s tancom, mala som za sebou už štyri roky choreografovania.

Prečo ste odišli zo Slovenska?

Mala som 17 rokov, a chcela som sa veľa naučiť. Odchodom do západnej Európy sa mi otvorili dvere do iných baletných techník.

Ako vnímate súčasný balet na Slovensku v porovnaní s tým európskym či svetovým?

Budem uprimná, nedovoľujem si tento fakt hodnotiť, pretože je to už 22 rokov, čo žijem mimo domova.

A ako vás vnímajú tanečníci s ktorými spolupracujete?

Tak to neviem, musíte sa spýtať ich. Dúfam, že dobre.

Kde vidíte svoju budúcnosť?

Ako som už spomínala, vážim si prítomný moment.

Čo robíte, keď ste unavená, ako relaxujete?

Veľa meditujem, čítam ale pozerám aj televíziu.

Našli ste v balete niečo, čo viete využiť v každodennom živote?

Balet je môj život. Učí ma každý deň vážiť si to, čo všetko máme my, ľudia, ktorí máme šťastie, že máme strechu nad hlavou, teplú vodu, jedlo atď.

Balet je krásne remeslo duše, a vie očariť iba keď sa v ňom pracuje úprimne. Nič sa v ňom neoklame, javisko je priezračné zrkadlo, každý je na ňom transparentný.

Takže chce to veľkú dávku úprimnosti, hlavne k sebe.

Tanečné predstavenie Slovenské tance (Životy svetiel) máte možnosť vidieť tieto mesiace v Slovenskom národnom divadle v Bratislave.