Smart hodinky pre školáka? Poradíme, ako nastaviť pravidlá ich používania

Ak sa chcete spojiť so svojimi deťmi a mať prehľad o tom, kde sa nachádzajú, smart hodinky sú šikovným riešením. Nezabudnite však v deťoch budovať zodpovednosť.

Kúpu inteligentných hodiniek ako alternatívu prvého mobilu zvažuje pri nástupe svojho dieťaťa do školy čoraz viac rodičov. So špeciálnou pedagogičkou Soňou Pekarovičovou z CentraDys sme sa rozprávali o tom, čo by malo predchádzať ich kúpe. 

Spoločnosti O2 záleží na kvalitnom vzdelávaní, preto Férová Nadácia O2 v rámci grantu O2 Digitálna škola podporila projekty zamerané na inovatívne vzdelávanie a pomoc deťom aj pedagógom. Viac informácií

Čo dokážu inteligentné hodinky

Inteligentné hodinky predstavujú šikovný prístroj, cez ktorý si môžete s dieťaťom posielať správy aj telefonovať. Hodinky prijmú hovor iba z vybraných čísel, takže nemusíte mať obavy, že by vášmu dieťaťu volal niekto cudzí.

Niektoré modely zároveň umožňujú spustiť diaľkový odposluch, ukázať, kde sa dieťa práve nachádza či kde sa pohybovalo a zároveň upozorniť, keď si ich dieťa dá dole. Deti, ktoré ešte nevedia dobre písať, môžu využiť hlasové správy a v prípade núdze stlačiť SOS tlačidlo.

Detské smart hodinky už vyrába množstvo značiek v rôznych dizajnoch. Väčšinou fungujú samostatne, inteligentný telefón potrebuje len rodič. Do hodiniek vloží SIM kartu, do telefónu si stiahne ovládaciu aplikáciu a dieťa môže začať hodinky naplno využívať.

Dohodnite si presné pravidlá

Skôr ako hodinky kúpite, porozmýšľajte, na čo ich dieťa bude potrebovať. Vydiskutujte si, na čo budú slúžiť a ako ich dieťa bude používať. Rodičia totiž hodinky často kupujú iba ako doplnok, pretože ich už majú všetci spolužiaci a ich dieťa po nich túži tiež. Je dobré uvedomiť si, že nie sú povinnou výbavou prváka.

Inteligentné hodinky môžu rodičom priniesť pokoj v duši, keď dieťa prekonáva veľké vzdialenosti, presúva sa na krúžky, chodí cez rušnú cestu alebo trávi čas s rovesníkmi na ihrisku. Môžu slúžiť aj na komunikáciu, keď si rodič potrebuje s dieťaťom počas dňa dohodnúť organizačné záležitosti.

Čítajte aj: Deti sa potrebujú hrať aspoň polhodinku denne, radí špeciálna pedagogička

„Každá nová technológia by sa mala dieťaťu dať s jasnými pravidlami. Je dobré, ak používaniu hodiniek dáme rámec a zadefinujeme si pravidlá používania. Dieťaťu môžeme povedať, že hodinky má na to, aby nám zavolalo, keď má ťažkosti, alebo aby sme mu mohli zavolať, keď nebudeme vedieť, kde je. Súčasťou pravidiel by malo byť aj zadefinovanie povinností, napríklad pravidelné nabíjanie hodiniek či určenie miesta, kam sa odkladajú,“ radí Soňa Pekarovičová.

Zaujímavou témou je aj to, čo robiť v prípade straty alebo poškodenia hodiniek. „Vo všeobecnosti nie je nutné otvárať túto tému vopred, postačí zistiť, či dieťa chce vedieť, ako sa má o hodinky starať a či má premyslené, kam si ich bude v prípade potreby odkladať,“ približuje odborníčka.

„Ak sa chce dieťa týmto otázkam venovať, môžete sa nad nimi spoločne zamyslieť. Výsledkom môže byť napríklad zabezpečenie vrecúška, do ktorého si ich dieťa odloží, aby neboli pohodené v taške. Ak sa tomu dieťa venovať nechce, tak je starostlivosť o hodinky v jeho zodpovednosti,“ dopĺňa.

Je dobré otázku používania hodiniek raz za pol roka otvoriť a dohodu prehodnotiť.

Neberte deťom zodpovednosť za ich správanie

Hodinky môžu mať aj opačný efekt, ako očakávame. Namiesto podpory samostatnosti, môžu u detí viesť k zníženiu zodpovednosti za svoje správanie.

„Dnešné deti žijú v inom svete, ako sme žili my. Vo svete, kde sa vynárajú nové typy hrozieb. Reakciou na nový stav je zvýšená potreba deti kontrolovať, ktorá môže viesť k zníženej zodpovednosti. Deti sú totiž zvyknuté, že im je stále niekto poruke. Aj ony si však potrebujú vybudovať ostražitosť. Potrebujú napríklad vedieť, že nemôžu ísť zbesilo cez cestu, pretože nemajú za chrbtom nikoho, kto ich odtiahne,“ vysvetľuje odborníčka.

„Deťom sa však stále zmenšuje priestor, kde si môžu zodpovednosť trénovať, teritórium, kde preberajú zodpovednosť samy za seba. Vytráca sa čas, ktorý sme mali bežne k dispozícii ako deti my. Ísť sám či sama do školy, na krúžok či postarať sa o seba, kým prídu rodičia z práce. Deti majú oveľa menej príležitostí byť zodpovedné samy za seba a niesť následky za svoje správanie,“ dopĺňa Pekarovičová.

Odborníčka upozorňuje na to, že hodinky môžu rodičov pri budovaní zodpovednosti svojich detí nenápadne zviesť z cesty. Napríklad si nemusia uvedomiť, že dieťa nerešpektuje dohodnutý čas príchodu domov, pretože je zvyknuté, že zavoláte, aby ste mu pripomenuli, že má prísť domov.

Prečítajte si: Dejiny 20. storočia by mali byť samostatný predmet, hovorí Sandra z YouTube kanálu Dejepis Inak

„Rodičom odporúčam dohodnúť sa s dieťaťom, kedy sa má vrátiť a nechať ho niesť dôsledky, ak mešká. Je to jedna z dobrých možností, ako trénovať zodpovednosť,” približuje.

Ak sa aj stane, že si po čase uvedomíte, že hodinky vám komplikujú nejakú oblasť života, nič sa nedeje. „Vždy sa môžete vrátiť a predefinovať dohodu používania hodiniek alebo pôvodnú dohodu zmeniť,“ zdôrazňuje.

Prejdite si s deťmi všetky bezpečnostné stratégie

Inteligentné hodinky môžu v rodičoch a deťoch vzbudiť falošný pocit bezpečia, v dôsledku ktorého potom nemyslia na to, ako udržať deti mimo nebezpečenstva.

„Ak deti chodia samy na krúžky alebo domov, mali by presne vedieť, ako sa správať, keď sa stratia, keď od nich žiada pomoc cudzí človek alebo keď sa necítia príjemne. Mali by vedieť, koho môžu požiadať o pomoc, na ktoré miesta sa môžu obrátiť v prípade núdze. Mali by poznať naspamäť kontakt na rodiča alebo ho mať zapísaný,“ približuje odborníčka.

O týchto veciach by ste mali s deťmi pravidelne diskutovať, aby si dokázali poradiť samy. Hodinky sú síce výborným riešením, ale môže sa stať, že práve v momente, keď ich bude dieťa najviac potrebovať, zostanú vybité alebo zabudnuté v šatni.

Nepoužívajte hodinky proti dieťaťu

Hodinky sú zásahom do súkromia detí a ešte nemáme výskumy, ako to na ne vplýva. Snažte sa preto pri ich používaní myslieť aj na tento aspekt.

Inteligentné hodinky sa totiž môžu stať aj zdrojom konfliktu. Ak rodič použije hodinky na dokazovanie viny a v hádke vytiahne dáta z hodiniek ako dôkaz proti dieťaťu, ak ho tajne odpočúva alebo mu zakazuje hodinky odložiť, môže to vážne narušiť dôveru v rodine.

„Ak chcete hodinky používať aj na takéto účely, dieťa má právo vopred vedieť, na čo všetko hodinky môžu slúžiť rodičom a že je monitorované za každých okolností. Dieťa a rodič by si mali vydiskutovať a vyjasniť, na čo monitorovanie slúži. Zvlášť v čase dospievania by mali rodičia vnímať, že ide o zásah do súkromia,“ uzatvára Pekarovičová.


Spoločnosti O2 záleží na kvalitnom vzdelávaní detí, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 podporila projekty zamerané na inovatívne vzdelávanie a pomoc deťom aj pedagógom. V grantovom programe O2 Digitálna škola uspelo 16 projektov zameraných na vzdelávanie žiakov základných a stredných škôl, ich učiteľov, ale aj na rozvoj detí v predškolskom veku. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Soňa Pekarovičová

Je špeciálna pedagogička a autorka koncepcie CentrumDys. Venuje sa deťom s varovným signálom poruchy učenia a pozornosti a ich príprave do školy. Druhou oblasťou je pomoc s emočnými ťažkosťami detí a s problémami v správaní. Organizuje kurzy rodičovských zručností a poradenstvo pre rodičov.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac