mile: Na začiatku ich odmietali dodávatelia, dnes predávajú toľko, že dielne nestíhajú vyrábať

Zakladateľky slovenskej značky s detskou módou rozprávajú, ako sa im podarilo presadiť aj bez biznis plánu a podnikateľského backgroundu

Najskôr odovzdávali balíčky s tovarom vo dverách obývačky, dnes majú e-shop na mieru a vlastný „shoproom”. Zakladateľky značky mile otvorene rozprávajú o tom, aké výzvy museli prekonať, aby posunuli biznis od prvých investovaných eur k polmiliónovému obratu.

V seriáli O2 pre biznis vám Oto Kóňa predstavuje inšpiratívnych a férových podnikateľov z celého Slovenska z rozličných oblastí biznisu. Oto podnikal v gastronómii (Regal Burger, NYC Corner) a momentálne sa venuje podpore a konzultáciám pre malých podnikateľov.

Oto Kóňa sa rozprával so zakladateľkami mile Miriam Šichmanovou a Lenkou Garajovou o tom, ako sa od prvých dvesto predaných body prepracovali až k značke, ktorá má optimalizovaný e-shop a priestranný shoproom, pravidelne prináša nové kolekcie a robí na ne kampane, má slušné skladové zásoby a dáva prácu tímu ľudí.

Vaše podnikanie sa začalo na materskej dovolenke. Ako prišlo k tomu, že dve mamy sa vrhli do biznisu? 

Miriam: Impulzom bolo jednoznačne to, že na trhu nám chýbalo oblečenie, ktoré by bolo v súlade s naším estetickým vnímaním. Obe sme mali rovnako staré deti a rovnaký pohľad na to, čo je podľa nás pekné. Videli sme veľkú dieru na trhu. 

V tom čase sme boli obe na materskej, nemali sme žiadny biznis plán, dáta ani prieskum trhu. Ani sme netušili, že niečo také existuje a na začiatku podnikania by sa to zišlo. Nemali sme podnikateľský background, iba nadšenie a silnú potrebu vytvoriť produkt, ktorý sa nám páči, je funkčný, chceme ho vlastniť, aby ho mohli naše deti nosiť.

Lenka: Naše začiatky boli veľmi pozvoľné, pracovali sme len toľko, koľko sa pri starostlivosti o bábätká dalo. Obe sme cítili potrebu realizovať sa a tvoriť niečo zmysluplné a kreatívne. Prvý rok sme sa veľa rozprávali o tom, čo a ako chceme robiť. Priznávame, že keby sme boli vo full-time zamestnaní, zavalené povinnosťami a mali by sme deti v škôlkarskom veku, bolo by to omnoho ťažšie a otázka je, či by to bolo vôbec možné. 

V roku 2012, keď sme založili firmu, neboli ešte na trhu značky, ktoré by robili detské dizajnové oblečenie. Nebolo sa teda čím inšpirovať a tvorili sme niečo, čo sme ako matky potrebovali pre naše deti v tempe, ktoré nám materská umožňovala.

Mali ste teda ideálne podmienky na rozbeh. Čo ste sa nakoniec rozhodli ponúkať ako prvé?

Miriam: Začali sme produktom, ktorý už fungoval, a to trakovými pančuchami, ktoré naše deti nosili denne. Ľudia sa na ne najskôr pozerali s údivom ako na relikt socíku. Snažili sme sa ich prezentovať v novom svetle, ako praktický a pekný kúsok. Výroba bola v Hlohovci, z tretiny ju vlastnili moji rodičia. To bol zo začiatku náš nosný produkt.

Lenka: Postupne sme pocítili potrebu tvoriť aj iné oblečenie, keďže na trhu bol stereotypný dizajn, ktorý nám vôbec nevyhovoval. Na začiatku bolo ťažké nájsť dielňu, ktorá by s nami chcela spolupracovať. Boli sme neskúsené dievčatá s neštandardnými požiadavkami aj na dizajn, aj na spracovanie. Mnohí nás hneď zamietli, no podarilo sa nám nájsť menšiu krajčírsku dielňu, kam sme mohli chodiť osobne a riešiť všetky detaily.

Dodnes dávame všetky naše výrobky šiť na Slovensku. Ide nám primárne o to, aby sme tvorili lokálne, keďže zároveň chceme mať dosah na výrobu. Baví nás byť súčasťou procesu, od výberu nite až po to, ako sa zabalí balíček zákazníkovi, ktorý si ho potom s nadšením otvorí.

„Boli sme neskúsené dievčatá s neštandardnými požiadavkami aj na dizajn, aj na spracovanie.“

Koľko peňazí ste na začiatku vložili do podnikania?

Lenka: Najskôr sme investovali po dvetisíc eur. Dali sme ušiť dvesto body. Keď sa predali, ďalšia objednávka bola na štyristo kusov. Výroba rástla veľmi pomaly a postupne. V tých časoch bol naším hlavným predajným kanálom Facebook, kde ešte nebola nutná  platená reklama.

Miriam: Nehanbím sa povedať, že naše podnikateľské nastavenie bolo na začiatku úplne škôlkarske. Prvé produkty som ľuďom odovzdávala medzi dverami v obývačke. Vnímali sme to ako nutný krok k tomu, aby sme poznali nášho zákazníka. 

Záľuba sa postupne menila na biznis. Na všetko sme prichádzali postupným zisťovaním a riešili sme len to, čo nám priniesol každý nový deň.

Zakladateľky mile radia: 5 biznisových princípov, ktoré nám pomohli ustáť rast

Určite podnikateľom nechcem radiť, aby to robili exaktne ako my. Takto to podľa mňa nefunguje a každý biznis má svoje vlastné tempo. My sme sa relatívne rýchlo dostali do bodu, v ktorom sme prestali zvládať každodennú operatívu a vyčerpali sme svoje kapacity. V začiatkoch nám veľmi pomohli známi a kamaráti, bez ktorých by mile nebolo mile.

Ako vám v začiatkoch pomohli kamaráti?

Lenka: Od nezištnej pomoci cez dobré rady, prípadne dôveru v to, čo sme robili, niektorí nám dodávali služby zadarmo alebo za kamarátske ceny. Zo začiatku nám nie všetci verili, ale keď spoznali produkt, začalo sa to lámať. Grafik chcel byť súčasťou projektu hoci aj za minimálnu mzdu. Fotografka Zuzka Gavulová s nami na začiatku pracovala hlavne z nadšenia, tešila sa z príležitosti fotiť lookbook detskej módy, tak ako dovtedy nemohla a ako to nebolo na Slovensku bežné.

Miriam: Boli sme veľmi opatrné a dovolili sme si minúť iba peniaze, ktoré sme zarobili. Objednávky sme prijímali cez e-mail, ručne vystavovali faktúry a chodili na poštu s balíkmi. Tých 1 000-1 500 eur, ktoré by sme museli investovať do e-shopu, boli pre nás horibilné sumy a my sme boli presvedčené, že si to ešte nemôžeme dovoliť. 

Kedy ste prišli na to, že do biznisu bude treba investovať, aby mohol rásť? 

Miriam: Ja som bola veľmi zacyklená v presvedčení, že sa nechcem púšťať do vecí, ktoré nedokážeme zaplatiť zo zisku. Tajne som verila, že sa nám začne náramne dariť alebo že nám z neba spadne niečo, čo náhle zmení situáciu.

Lenka: Za rok 2013 bola naša tržba 17 700 eur, pričom cena jedných pančúch bola 4 eurá. Boli sme v úzkom kontakte s našimi zákazníkmi, denne sme si s nimi písali, manuálne sme vypisovali faktúry, behali sme na poštu. Začínalo to byť neúnosné.

Na začiatku sme si vôbec nevedeli predstaviť, že najprv je nutná investícia a až následne príde rast. Postupne sme začali pripúšťať, že investícia bude nevyhnutná, aby firma mohla žiť a nie iba živoriť.

Lenka: Malý-veľký zlom nastal v roku 2014. Keďže máme rovnako staré deti, obe išli vtedy do škôlky. Uvoľnili sa nám ruky aj mentálna kapacita a začali sme robiť niečo, čo sa už podobalo na podnikanie. Spustili sme e-shop a prenajali sme si prvú kanceláriu, ktorá mala 16 m2.

Vzhľadom na to sa nám zvýšili prevádzkové náklady a vznikla potreba investovať aj do skladových zásob. Potrebovali sme mať peniaze uložené nonstop v tovare, aby sme mohli dosiahnuť vyšší obrat. 

„Za rok 2013 bola naša tržba 17 700 eur, pričom cena jedných pančúch bola 4 eurá. Boli sme v úzkom kontakte s našimi zákazníkmi, denne sme si s nimi písali, manuálne sme vypisovali faktúry, behali sme na poštu. Začínalo to byť neúnosné.“

Kde ste čerpali peniaze na investície?

Miriam: Prvá cesta smerovala k mojej rodine. Napožičiavala som si od rodičov s tým, že neviem, kedy im to vrátim, ale že určite raz vrátim. Prvý úver v banke sme riešili až pred rokom.

Keď porovnáte začiatky s dnešnými časmi, keď máte veľký priestor v Novej Cvernovke, skladové zásoby, e-shop, robíte kampane, kedy nastali najvýraznejšie body zlomu?

Lenka: Prvým kľúčovým momentom pre nás bolo presťahovanie do Novej Cvernovky v bratislavskom Novom Meste. 

Miriam: Súhlasím. Hľadali sme si väčší priestor, už sme bytostne potrebovali vyjsť von z našej malej kancelárie (medzičasom sme boli už v priestore, ktorý mal 34 m2). Mali sme už vybratý nový priestor a boli sme tesne pred podpisom zmluvy, keď nás oslovil Šymon Kliman s otázkou, či nechceme ísť do Novej Cvernovky. V tejto komunite máme veľa priateľov, sú to inšpiratívni ľudia a my sme okamžite súhlasili.

Hoci sme na to nemali, zobrali sme to ako veľkú výzvu a veľmi sme sa tým rozhodnutím naštartovali. Keď sme sem prišli, priestor bol úplne zdevastovaný a bolo potrebné ho od základov vybudovať.

Náklady, ktoré sme investovali do rekonštrukcie priestoru spolu so zodpovednosťou, že sme tu na očiach, nás motivovali k väčšej profesionalite. Zahodili sme naše staré stereotypy, že dobrý zákazník prekoná aj prekážky, len aby sa dostal k nášmu produktu. Vnútorne sme cítili, že musíme zákazníkom ponúknuť štandard, až nadštandard. Postupne sme budovali aj náš tím. 

Ako sa vyvíjal váš tím?

Už do Cvernovky prišla s nami naša prvá zamestnankyňa, ktorá bola u nás na polovičný úväzok. Nielenže vedela konštruovať strihy, prebrala za nás aj zákaznícky servis a pomáhala nám so všetkým potrebným. 

S obratom rástol aj čas, ktorý bolo treba venovať zákazníkom. Našli sme na zákaznícky servis extra posilu, aby sme vytvorili viac priestoru na tvorbu strihov, prototypovanie a tvorbu kolekcií.

 

S drobnými pomocnými prácami nám pomáhali viacerí brigádnici, ktorí balili a skladali produkty. Jedna brigádnička výrazne vynikala šikovnosťou. Pomocné práce robila nesmierne precízne a vnášala do nich systém. Rýchlo sme ju videli aj v zodpovednejších úlohách. Začala robiť všetko, na čo sme my už nemali kapacitu − organizovanie predajných akcií, veľkoobchod, pomoc s účtovníctvom…

Dlhšie sme fungovali v takomto nastavení, pomaly sme rástli, až sme to prestali všetko zvládať na 100 % a rozhodli sme sa pre veľkú vec: vstup investora.

Ako prebiehal vstup investora do vašej firmy?

Miriam: Sčista-jasna. Jaro Chrapko, ktorý vlastní Dedoles, k nám raz prišiel po objednávku − nákup pre niekoho z rodiny. Spontánne sme sa dali do reči a veľmi sa mu páčili produkty, až položil otázku o investícii.

Dohodli sme si biznis stretnutie, no vôbec sme nerozumeli, o čom rozpráva. Chcel od nás dáta, EBIDTA, cashflow. Najprv sme sa zľakli toho slovníka a celej tej veľkej témy, keďže mile je akoby naše ďalšie dieťa. Ponuku sme vtedy odmietli s tým, že nie sme na to pripravené.

Lenka: No keď sme o rok narástli ešte viac, začali sme mať problémy s procesmi vo firme. Mali sme síce e-shop, ale chýbalo nám skladové hospodárstvo a ich vzájomné prepojenie. Spracovanie objednávok sme robili v admine e-shopu, každú jednu objednávku sme riešili manuálne, čo bolo neskutočne zdĺhavé. 

Miriam: Vôbec sme nevedeli, ako veci zautomatizovať. Vybrali sme si skladový a ekonomický softvér a verili, že to stačí, aby sa flow spracovania objednávok zrýchlil. Neuvedomili sme si však, že treba mostík, ktorý e-shop a skladový systém prepojí a zmení na funkčnú a užitočnú vec.

„Zlyhali sme až tak, že v roku 2019 sme museli vypnúť e-shop na šesť týždňov na začiatku roka, aby sme systémy prepojili a všetko nastavili. Z hľadiska predaja sme prišli o silné obdobie. Pochopili sme, že potrebujeme pomoc.“

Lenka: Zlyhali sme až tak, že v roku 2019 sme museli vypnúť e-shop na šesť týždňov na začiatku roka, aby sme systémy prepojili a všetko nastavili. Z hľadiska predaja sme prišli o silné obdobie. Pochopili sme, že potrebujeme pomoc. 

Miriam: Vtedy sme si spomenuli na Jara, keďže naše odmietnutie investície zakončil slovami, že kedykoľvek sa môžeme ozvať a pomôže nám. Tak sa aj stalo. Zobral nás do Dedolesu, ukázal nám všetky procesy, ktoré tam fungovali ako hodinky. To, o čom sme snívali, že by mohlo fungovať, tu naozaj fungovalo. Boli sme úplne unesené. 

Aj napriek exkurzii v Dedolese sme si však nevedeli samy poradiť. Jednoducho nemáme zručnosti na nastavenie technickej podpory. Plytvali sme časom, ktorý by sme vedeli využiť v kreatíve, na ktorú, naopak, danosti máme. Karta sa obrátila a my sme položili Jarovi otázku, či si ešte vie predstaviť vstúpiť do firmy.

Začali sme opatrne, iba s 5 % podielom, aby sme sa vzájomne oťukali. Teraz má 20 % s vydiskutovanými podmienkami, ktoré akceptovali všetky strany. Mali sme veľmi veľa stretnutí, kým sme sa rozhodli a oťukali.

Ponechal nám presne to, čo sme potrebovali, aby bolo ponechané: nezasahuje nám do kreatívy, výrobu sme ponechali na Slovensku a necháva nás rásť tempom, ktoré samy uznáme za vhodné. 

Takže máte know how e-shopu, ktorý má obrat desiatky miliónov eur, rastie o stovky percent mesačne a máte to so svojou kreativitou a so všetkými štandardami. Ako sa vyvíjal váš biznis po jeho vstupe?

Lenka: Jaro prináša do biznisu rácio. My sme emocionálne, kreatívne, myslíme srdcom a on nám to dá do čísel a krásnych tabuliek. Spoločne robíme všetky strategické biznisové rozhodnutia. Veľmi sme si sadli aj ľudsky.

Minulé leto sme sa prudšie rozrástli. Teraz je nás spolu 11. Zrazu mile tvorí tím ľudí a zistili sme, že je nevyhnutné sa o nich starať, venovať sa im, udržiavať si zdravú firemnú kultúru − prišli sme na to, že tú pri toľkých ľuďoch už treba nielen cítiť, ale aj pomenovať. Bola to veľká zmena.

Pred mesiacom sme prijali konzultantku, ktorá nám pomáha s HR. Postará sa adekvátne o uchádzačov, urobí prvé kolo pohovorov. Veľmi nás odbremenila a zároveň máme od nej aj spätnú väzbu: čo nám v práci s ľuďmi chýba, čo by sme mali zaviesť, aby sme sa zlepšili a bolo nám všetkým spolu dobre.

Miriam: Veľa sme investovali do skladu a expedičných procesov. Aktuálne u nás expedíciu zastrešujú traja ľudia, majú rozdelené úlohy a všetko funguje oveľa lepšie.

Lenka: Konečne sme sa pustili aj do vecí, ktoré sme vôbec nemali vyriešené: SEO optimalizáciu, Google reklamy, newslettre či analytiky. Veru, po ôsmich rokoch sme až tento mesiac prvýkrát poslali náš milý newsletter.

Online marketing vám pomôže zasiahnuť široké publikum s nízkymi nákladmi a dá sa výborne merať. Experti radia, ako s ním začať

Aktuálne pracujeme na tom, aby sme v Cvernovke vytvorili dizajnérsky kútik, kde budeme navrhovať, prototypovať vo väčšom pohodlí a vo väčšom tíme. Budú tu všetky materiály a kolekcie v rôznom štádiu rozpracovanosti. Vytvárame nový dizajnérsky tím, chceme v ňom mať nateraz troch ľudí.

Lenka: Keďže tomu celému treba dať organizačnú štruktúru a pospájať to, vznikla potreba prizvať do tímu ďalšieho člena − prevádzkového manažéra. Už nemôže robiť každý všetko a ľudia v tíme potrebujú mať svoje kompetencie či zodpovednosť jasnejšie zadefinované.

Miriam: Musíme si teraz rozumne nastaviť, na čo sme pripravení. Aktuálne si nanovo nastavujeme biznis plán. V tom nám pomáha Jaro.

Aké sú vaše plány do budúcnosti? Čo ešte budete musieť vyriešiť, aby ste mohli ďalej rásť?

Lenka: Momentálne nám dielne nevedia ušiť toľko produktov, koľko by sme dokázali predať. Je to trochu frustrujúce. Potrebujeme zvýšiť kapacitu výroby, hľadáme nových dodávateľov, premýšľame trošku aj nad vlastnou dielňou pre niektoré produkty. Popri tom potrebujeme neustále šperkovať dizajn, zvyšovať kvalitu, hľadať udržateľnejšie a zaujímavejšie materiály.

„Od prvého sedenia s dizajnérom trvá štvrť roka, kým máme dizajn kolekcie, s ktorým sme spokojné, následne štvrť roka, kým sa vyrobia matrice na potlač a samotné látky, ďalšie tri mesiace trvá výroba, a posledné tri mesiace sa realizuje fotenie kampane a celá administrácia e-shopu s novými produktmi.“

Miriam: Nedávno sme kúpili ⅔ podiel v pletiarni, kde sa vyrábajú pančuchy (s finančnými analýzami nám opäť pomohol Jaro), a tak sa pred nami otvára ďalšia oblasť, ktorú môžeme ďalej rozvíjať.

Najviac však túžime po tom, aby sme sa mohli viac venovať navrhovaniu nových kolekcií, pretože to je pre nás to, čo nás ženie vpred a zároveň je nesmierne zdĺhavým procesom. Od prvého sedenia s dizajnérom trvá štvrť roka, kým máme dizajn kolekcie, s ktorým sme spokojné, následne štvrť roka, kým sa vyrobia matrice na potlač a samotné látky, ďalšie tri mesiace trvá výroba, a posledné tri mesiace sa realizuje fotenie kampane a celá administrácia e-shopu s novými produktmi. 

Takže dokopy prejde od prvotnej myšlienky po launch kolekcie zhruba rok, počas ktorého sa kontinuálne pracuje na konštrukcii nových strihov a ich prototypovaní. Je to dlhý proces, vyžaduje veľa času a túžime ho mať viac. Snažíme sa všetko vo firme usporiadať tak, aby sa nám to podarilo.


Zakladateľky značky mile potrebujú byť neustále v spojení so svojím tímom aj napriek tomu, že pre koronavírus viacerí členovia pracovali z domu. Zároveň sa potrebujú spoľahnúť na to, že s klientmi a dodávateľmi budú vždy v kontakte bez problémov a obmedzení. Ak ste na tom rovnako, využite služby O2 pre podnikateľov. Titánový O2 SMART Paušál vám ponúka okrem neobmedzených volaní, SMS a MMS aj množstvo dát a predplatné aplikácií, ktoré si môžete variabilne vybrať tak, aby maximálne uľahčili váš biznis.

mile

Módna značka mile vyrába a predáva oblečenie pre deti, ale aj pre dospelých, ktorý majú radi hravý dizajn. V spolupráci s dizajnérmi navrhujú kolekcie s vlastnými strihmi a autorskými potlačami látok. Všetku svoju produkciu dávajú šiť v dielňach na Slovensku. Zakladateľkám záleží na tom, aby bolo oblečenie nielen krásne, ale aj kvalitné a dostupné.

 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac