Jakub Liška, zakladateľ značky modranska, nám v rozhovore povedal, ako sa od túžby zachrániť tradičnú modranskú keramiku prepracoval až k biznisu, ktorý zásobuje nielen domácnosti, ale aj veľké firmy.
V seriáli O2 pre biznis vám Oto Kóňa predstavuje inšpiratívnych a férových podnikateľov z celého Slovenska z rozličných oblastí biznisu. Oto podnikal v gastronómii (Regal Burger, NYC Corner) a momentálne sa venuje podpore a konzultáciám pre malých podnikateľov.
V rozhovore sa dozviete:
- ako vznikol nápad oživiť stáročia staré remeslo,
- v čom mala modranska šťastie pri rozbiehaní biznisu,
- ako sa darí firme získavať veľké zákazky,
- prečo modranska neinvestuje do marketingu,
- v akom stave je dnes hrnčiarstvo na Slovensku,
- ako značku modranska ovplyvnila pandémia.
Študovali ste sochárstvo, architektúru a design thinking. Čo motivuje mladého človeka vrátiť sa zo štúdií vo Veľkej Británii a začať sa venovať výrobe úžitkovej keramiky?
Nikdy som nechcel ostať v zahraničí, i keď som mal britský titul a zahraničných kamarátov. Cítil som potrebu uplatniť sa doma. Priniesol som si zo zahraničia skúsenosti, ktoré som mal v pláne zužitkovať na Slovensku.
Som z Modry, môj otec je keramikár. Veľmi citlivo som vnímal, že s majolikou, čiže tradičnou, ručne maľovanou keramikou, to nevyzerá dobre. Hrozilo, že skončí niekoľkostoročná tradícia.
Chcel som majoliku oživiť a vrátiť ju medzi ľudí v podobe úžitkového riadu. Vracal som sa na Slovensko v roku 2010, na prelome volebných období a v čase ekonomickej krízy. Veľa mladých si vtedy povedalo, že sa nevráti. To ma ešte viac motivovalo pricestovať späť a snažiť sa zmeniť situáciu. Založili sme vtedy iniciatívu Lepšia Modra, ktorá funguje dodnes.
Aké boli začiatky vašej cesty od myšlienky zachrániť upadajúcu majoliku až po fungujúci biznis?
Prvé tvary a grafické návrhy sme spravili s kamarátmi ešte v starej budove Cvernovky − zišla sa tam dobrá partia. Vychádzali sme z toho, že sme chceli keramike prinavrátiť úžitkovú funkciu. Popritom sme chceli zachovať tradičnú technológiu, ale dopriať si slobodu v tvorbe dizajnu.
Pri ručne maľovanej majolike sme vychádzali z ľudových vzorov, vypichli sme, čo nás na nich zaujalo alebo sa nám páčilo. Experimentovali sme aj s technikou sieťotlače na kameninu.
„Som z Modry, môj otec je keramikár. Veľmi citlivo som vnímal, že s majolikou, čiže tradičnou, ručne maľovanou keramikou, to nevyzerá dobre. Hrozilo, že skončí niekoľkostoročná tradícia.“
Dizajn sme na začiatku vyvinuli v spolupráci s grafickými dizajnérkami Ľubicou Segečovou, Pavlínou Morháčovou a Jankou Nemethovou Balik, ktoré si medzičasom vybudovali na trhu silné mená. Naše pokusy sa uchytili a udržali dodnes.
Ako sa vám podarilo grafické návrhy premeniť na hotové výrobky a nájsť pre ne zákazníkov?
Keď sme prišli s nápadmi, môj otec vyrobil prvé prototypy a skúšali sme glazúry. Vznikol prvý sortiment vzorov, ktoré vyrábame a predávame dodnes.
Prvé dva roky som produkty zadával do výroby sám a postupne som rozbiehal e-shop. Otec pre mňa točil keramiku. Sklad som mal doma, odkiaľ som tovar aj expedoval.
To, že niekto je dobrý remeselník, neznamená, že bude aj dobrý biznismen. Ako sa vám to podarilo spojiť a uspieť?
Mali sme šťastie, pretože pred nami nebola firma, ktorá by posunula tradičnú majoliku ďalej, ako sme to urobili my. Ako sa hovorí, trafili sme klinec po hlavičke. Vystihli sme dobu a priniesli sme dizajn, vďaka ktorému sa riad dobre predával aj v online priestore. Dôležité bolo, že sme mali posolstvo a príbeh.
Od začiatku predávame cez e-shop, ktorý propagujeme najmä cez sociálne siete, kde máme vytvorené profily. Marketingu ako-takému sa však príliš nevenujeme a neinvestujeme doň veľa času ani peňazí. Za tých deväť rokov si ľudia na nás už zvykli a dokážu nás dnes jasne odlíšiť.
Dostali ste sa aj k veľkým zákazkám a vyrábali ste majoliku pre Národnú radu, firmu IBM aj viedenskú pekáreň Joseph Brot. Ako získavate veľkých klientov?
Okrem nás nie je v okolí Bratislavy veľa dielní, ktoré vyrábajú keramiku na mieru ručne aj vo väčšom množstve. Mnoho firiem o nás už vie alebo si nás jednoducho dohľadajú. Keď firma zháňa ručne vyrobenú keramiku na mieru, my sme prví, ktorí im vo vyhľadávaní vyskočia.
„Pri ručne maľovanej majolike sme vychádzali z ľudových vzorov, vypichli sme, čo nás na nich zaujalo alebo sa nám páčilo.“
Sú klienti, ktorí majú od začiatku jasnú predstavu. Viedenská pekáreň Joseph Broth prišla rovno s vypracovanými návrhmi. Veľakrát však zákazníci majú len čiastočnú predstavu, prípadne žiadnu. Preto máme vlastný vzorkovník.
Doteraz sme mali šťastie, že si nás firmy našli samy a my sme ich nemuseli priamo oslovovať. Pritom zákazková výroba pre firmy už tvorí väčšiu časť našich obratov.
Pandemické opatrenia vám teda odrezali silný predajný kanál. Zasiahli vás aj na iných miestach?
Najviac nás zasiahli v zákazkovej výrobe pre veľkých odberateľov. Náš produkt je väčšinou ten prvý, po ktorom firma siahne, keď musí šetriť. Znamená to, že nenakúpi tisíc šálok pre zamestnancov na Vianoce a nebude rozdávať darčeky klientom.
Naše obraty sú o päťdesiat percent nižšie ako minulý rok, ale zamestnancov sme si zatiaľ udržali všetkých. Ale ak bude kríza pokračovať, neviem, dokedy to vydržíme.
Kto tvorí váš tím? Koľko ľudí pracuje v dielni a koľko v kancelárii?
Biznis mám na starosti ja s manželkou. Sám som si pripravil vizuál, sociálne siete aj dizajn stránky. So zákazníkmi tiež komunikujem ja, ale manželka ma odbremenila od objednávok, e-shopu a vybavovania zákaziek.
V dielni začínali dvaja zamestnanci, neskôr pribudol tretí a teraz sú štyria. Jeden hrnčiar zásobí troch maliarov, vyučených špecificky na maľbu majoliky. Vyrábajú si všetko sami, od hrudy hliny až po vypálenú naglazovanú keramiku.
Ako vyzerá proces výroby tradičnej majoliky? Aké vlastnosti musí mať dobrý hrnčiar?
Od rozrobenia hliny až po finálny produkt prejdú zruba dva-tri týždne. Závisí to aj od počasia.
Výroba je založená najmä na ľuďoch. Za ostatných dvetisíc rokov sa technológia veľmi neposunula, jedine kruh a pec sú dnes elektrické. Práca si vyžaduje koncentráciu a istý druh citu, ktorý nemá v sebe každý. Ja som netrpezlivý a nepokojný, a toto remeslo je skôr pre tých pokojných.
„Od rozrobenia hliny až po finálny produkt prejdú zruba dva-tri týždne. Závisí to aj od počasia.“
Hrnčiar si musí hlinu pripraviť a vyvaľkať podobne ako pekár cesto. Keď hlina získa správnu konzistenciu, veľkosť a tvar, hodí si ju na hrnčiarsky kruh. Zastabilizuje ju v strede, pripraví si šírku dna a potom už len ťahá hore steny podľa toho, či vyrába tanier, vázu alebo misku. Na váze nakoniec dorobí uško alebo hrdlo. Z hrnčiarskeho kruhu prenesie polotovar na policu, nechá ho uschnúť a obtuhnúť deň či dva.
Hrnčiar dostane mierku – šírky a výšky, a potom už len točí nepretržite osem hodín. Dobrý hrnčiar tak dokáže vyrobiť aj tristo tanierikov za deň. Je to strojová výroba ručne. Sám som si to dlho neuvedomoval, napriek tomu, že som to mal odjakživa doma − otec sa tomu venoval.
Vyschnutý polotovar z hliny sa vypaľuje v peci. Ak máte veľkú pec, pálite raz za mesiac, ak malú, raz za týždeň. V peci je zhruba 900 až 1 000 stupňov Celzia. Samotné pálenie zaberá veľa času, páli sa celú noc a pec sa nasledujúci deň chladí.
Vypálené polotovary sa namočia do bielej glazúry. Za surova sa do nej maľujú ornamenty štetcom. Potom sa výrobok znovu vypáli v peci.
Aký je v súčasnosti stav majoliky na Slovensku? Darí sa vám oživiť tradičné remeslo?
Z pozície hrnčiarskeho remesla je stav veľmi zlý v tom, že už vyše desaťročia nemáme učilište, kde by sa študenti učili točiť na kruhu. Dlhé roky bolo učilište v Modre. Po revolúcii sa presunulo do Pezinka, ale odbory keramikár, hrnčiar a maliar keramiky zanikli.
Škola by ani nemala pre koho vychovávať študentov, pretože žiaden veľký zamestnávateľ hrnčiarov už dnes neexistuje. Slovenská ľudová majolika ako najväčšie výrobné družstvo zamestnávala v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia zhruba sto hrnčiarov a dvesto maliarov. Vtedajšia učňovka si ich vychovávala podobne, ako sa to dnes robí v automobilovom priemysle.
Ako si plánujete udržať remeslo do budúcna? Vychovávate si sami mladých hrnčiarov?
Naši keramici sú rovesníci môjho otca a budú radi, ak vo výrobe zostanú ešte možno šesť alebo desať rokov.
Otec momentálne vychováva hrnčiara, ktorý prejavil záujem o prácu v našej dielni. Je to však náročná cesta, pretože ho treba živiť, a to, čo na začiatku vyrobí, je nepoužiteľné. No vychovať si hrnčiarov je pre nás asi jediná možnosť, ako sa dlhodobo udržať na trhu.
„Hrnčiar dostane mierku – šírky a výšky, a potom už len točí nepretržite osem hodín. Dobrý hrnčiar tak dokáže vyrobiť aj tristo tanierikov za deň. Je to strojová výroba ručne.“
Aké máte plány do budúcna?
S manželkou sme zainvestovali do priestorov. Nehnuteľnosť, ktorú sme si donedávna prenajímali, sa predávala, tak sme ju kúpili. Povedali sme si, že to riskneme a skúsime sa posúvať ďalej. Momentálne pripravujeme novú kaviareň s obchodom, zážitkovú turistiku či kurzy keramiky.
Máme veľmi dobré vzťahy s mladými šikovnými vinármi, ktorých je v Modre mnoho. Z toho vznikol nápad robiť prehliadky výroby spojené s degustáciou vín. Je to forma zážitkového biznisu. Zatiaľ sme ho nerobili, získame tým ďalšiu „nohu“ biznisu. Keď budeme mať takých nôh viac a jedna začne pokrivkávať, nebudeme závislí len od nej.
V zásade sa prispôsobujeme požiadavkám trhu. Pandemické opatrenia nám umožnili realizovať naše plány, dali nám čas zrenovovať priestory. Na druhej strane nám vinou toho klesol obrat a to nám sťažuje situáciu. Je pre nás čoraz ťažšie udržať si všetkých zamestnancov. Veríme, že aj napriek zložitej situácii sa dielni modranska podarí prežiť.
V spoločnosti modranska potrebujú byť neustále online, keďže spravujú svoj e-shop a komunikujú so zákazníkmi cez sociálne siete. Potrebujú sa spoľahnúť na to, že s nimi budú vždy v kontakte bez problémov a obmedzení. Ak ste na tom rovnako, využite služby O2 pre podnikateľov. Titánový O2 SMART Paušál vám ponúka okrem neobmedzených volaní, SMS a MMS aj množstvo dát a predplatné aplikácií, ktoré si môžete variabilne vybrať tak, aby maximálne uľahčili váš biznis.