modranska: Sme z Modry a mrzelo nás, že sa tu končí stáročná hrnčiarska tradícia

Oživili vymierajúcu majoliku, prvý vzorkovník vytvorili v otcovej dielni a dnes ako jedni z mála vyrábajú keramiku ručne na mieru

Jakub Liška, zakladateľ značky modranska, nám v rozhovore povedal, ako sa od túžby zachrániť tradičnú modranskú keramiku prepracoval až k biznisu, ktorý zásobuje nielen domácnosti, ale aj veľké firmy.

V seriáli O2 pre biznis vám Oto Kóňa predstavuje inšpiratívnych a férových podnikateľov z celého Slovenska z rozličných oblastí biznisu. Oto podnikal v gastronómii (Regal Burger, NYC Corner) a momentálne sa venuje podpore a konzultáciám pre malých podnikateľov.

V rozhovore sa dozviete:

  • ako vznikol nápad oživiť stáročia staré remeslo,
  • v čom mala modranska šťastie pri rozbiehaní biznisu,
  • ako sa darí firme získavať veľké zákazky,
  • prečo modranska neinvestuje do marketingu,
  • v akom stave je dnes hrnčiarstvo na Slovensku,
  • ako značku modranska ovplyvnila pandémia.

Študovali ste sochárstvo, architektúru a design thinking. Čo motivuje mladého človeka vrátiť sa zo štúdií vo Veľkej Británii a začať sa venovať výrobe úžitkovej keramiky?

Nikdy som nechcel ostať v zahraničí, i keď som mal britský titul a zahraničných kamarátov. Cítil som potrebu uplatniť sa doma. Priniesol som si zo zahraničia skúsenosti, ktoré som mal v pláne zužitkovať na Slovensku.

Som z Modry, môj otec je keramikár. Veľmi citlivo som vnímal, že s majolikou, čiže tradičnou, ručne maľovanou keramikou, to nevyzerá dobre. Hrozilo, že skončí niekoľkostoročná tradícia.

Chcel som majoliku oživiť a vrátiť ju medzi ľudí v podobe úžitkového riadu. Vracal som sa na Slovensko v roku 2010, na prelome volebných období a v čase ekonomickej krízy. Veľa mladých si vtedy povedalo, že sa nevráti. To ma ešte viac motivovalo pricestovať späť a snažiť sa zmeniť situáciu. Založili sme vtedy iniciatívu Lepšia Modra, ktorá funguje dodnes.

Aké boli začiatky vašej cesty od myšlienky zachrániť upadajúcu majoliku až po fungujúci biznis?

Prvé tvary a grafické návrhy sme spravili s kamarátmi ešte v starej budove Cvernovky − zišla sa tam dobrá partia. Vychádzali sme z toho, že sme chceli keramike prinavrátiť úžitkovú funkciu. Popritom sme chceli zachovať tradičnú technológiu, ale dopriať si slobodu v tvorbe dizajnu.

Pri ručne maľovanej majolike sme vychádzali z ľudových vzorov, vypichli sme, čo nás na nich zaujalo alebo sa nám páčilo. Experimentovali sme aj s technikou sieťotlače na kameninu.

„Som z Modry, môj otec je keramikár. Veľmi citlivo som vnímal, že s majolikou, čiže tradičnou, ručne maľovanou keramikou, to nevyzerá dobre. Hrozilo, že skončí niekoľkostoročná tradícia.“

Dizajn sme na začiatku vyvinuli v spolupráci s grafickými dizajnérkami Ľubicou Segečovou, Pavlínou Morháčovou a Jankou Nemethovou Balik, ktoré si medzičasom vybudovali na trhu silné mená. Naše pokusy sa uchytili a udržali dodnes.

Ako sa vám podarilo grafické návrhy premeniť na hotové výrobky a nájsť pre ne zákazníkov?

Keď sme prišli s nápadmi, môj otec vyrobil prvé prototypy a skúšali sme glazúry. Vznikol prvý sortiment vzorov, ktoré vyrábame a predávame dodnes.

Prvé dva roky som produkty zadával do výroby sám a postupne som rozbiehal e-shop. Otec pre mňa točil keramiku. Sklad som mal doma, odkiaľ som tovar aj expedoval.

To, že niekto je dobrý remeselník, neznamená, že bude aj dobrý biznismen. Ako sa vám to podarilo spojiť a uspieť?

Mali sme šťastie, pretože pred nami nebola firma, ktorá by posunula tradičnú majoliku ďalej, ako sme to urobili my. Ako sa hovorí, trafili sme klinec po hlavičke. Vystihli sme dobu a priniesli sme dizajn, vďaka ktorému sa riad dobre predával aj v online priestore. Dôležité bolo, že sme mali posolstvo a príbeh.

Udržiavajte dobré vzťahy s konkurenciou. 6 rád pre podnikateľov od úspešnej keramickej dielne

Od začiatku predávame cez e-shop, ktorý propagujeme najmä cez sociálne siete, kde máme vytvorené profily. Marketingu ako-takému sa však príliš nevenujeme a neinvestujeme doň veľa času ani peňazí. Za tých deväť rokov si ľudia na nás už zvykli a dokážu nás dnes jasne odlíšiť.

Dostali ste sa aj k veľkým zákazkám a vyrábali ste majoliku pre Národnú radu, firmu IBM aj viedenskú pekáreň Joseph Brot. Ako získavate veľkých klientov?

Okrem nás nie je v okolí Bratislavy veľa dielní, ktoré vyrábajú keramiku na mieru ručne aj vo väčšom množstve. Mnoho firiem o nás už vie alebo si nás jednoducho dohľadajú. Keď firma zháňa ručne vyrobenú keramiku na mieru, my sme prví, ktorí im vo vyhľadávaní vyskočia.

„Pri ručne maľovanej majolike sme vychádzali z ľudových vzorov, vypichli sme, čo nás na nich zaujalo alebo sa nám páčilo.“

Sú klienti, ktorí majú od začiatku jasnú predstavu. Viedenská pekáreň Joseph Broth prišla rovno s vypracovanými návrhmi. Veľakrát však zákazníci majú len čiastočnú predstavu, prípadne žiadnu. Preto máme vlastný vzorkovník.

Doteraz sme mali šťastie, že si nás firmy našli samy a my sme ich nemuseli priamo oslovovať. Pritom zákazková výroba pre firmy už tvorí väčšiu časť našich obratov.

Pandemické opatrenia vám teda odrezali silný predajný kanál. Zasiahli vás aj na iných miestach?

Najviac nás zasiahli v zákazkovej výrobe pre veľkých odberateľov. Náš produkt je väčšinou ten prvý, po ktorom firma siahne, keď musí šetriť. Znamená to, že nenakúpi tisíc šálok pre zamestnancov na Vianoce a nebude rozdávať darčeky klientom.

Naše obraty sú o päťdesiat percent nižšie ako minulý rok, ale zamestnancov sme si zatiaľ udržali všetkých. Ale ak bude kríza pokračovať, neviem, dokedy to vydržíme.

Kto tvorí váš tím? Koľko ľudí pracuje v dielni a koľko v kancelárii?

Biznis mám na starosti ja s manželkou. Sám som si pripravil vizuál, sociálne siete aj dizajn stránky. So zákazníkmi tiež komunikujem ja, ale manželka ma odbremenila od objednávok, e-shopu a vybavovania zákaziek.

4 spôsoby, ako prilákať na váš e-shop zákazníkov a získať si ich dôveru. Chcem vedieť viac

V dielni začínali dvaja zamestnanci, neskôr pribudol tretí a teraz sú štyria. Jeden hrnčiar zásobí troch maliarov, vyučených špecificky na maľbu majoliky. Vyrábajú si všetko sami, od hrudy hliny až po vypálenú naglazovanú keramiku.

Ako vyzerá proces výroby tradičnej majoliky? Aké vlastnosti musí mať dobrý hrnčiar?

Od rozrobenia hliny až po finálny produkt prejdú zruba dva-tri týždne. Závisí to aj od počasia.

Výroba je založená najmä na ľuďoch. Za ostatných dvetisíc rokov sa technológia veľmi neposunula, jedine kruh a pec sú dnes elektrické. Práca si vyžaduje koncentráciu a istý druh citu, ktorý nemá v sebe každý. Ja som netrpezlivý a nepokojný, a toto remeslo je skôr pre tých pokojných.

„Od rozrobenia hliny až po finálny produkt prejdú zruba dva-tri týždne. Závisí to aj od počasia.“

Hrnčiar si musí hlinu pripraviť a vyvaľkať podobne ako pekár cesto. Keď hlina získa správnu konzistenciu, veľkosť a tvar, hodí si ju na hrnčiarsky kruh. Zastabilizuje ju v strede, pripraví si šírku dna a potom už len ťahá hore steny podľa toho, či vyrába tanier, vázu alebo misku. Na váze nakoniec dorobí uško alebo hrdlo. Z hrnčiarskeho kruhu prenesie polotovar na policu, nechá ho uschnúť a obtuhnúť deň či dva.

Hrnčiar dostane mierku – šírky a výšky, a potom už len točí nepretržite osem hodín. Dobrý hrnčiar tak dokáže vyrobiť aj tristo tanierikov za deň. Je to strojová výroba ručne. Sám som si to dlho neuvedomoval, napriek tomu, že som to mal odjakživa doma − otec sa tomu venoval.

Vyschnutý polotovar z hliny sa vypaľuje v peci. Ak máte veľkú pec, pálite raz za mesiac, ak malú, raz za týždeň. V peci je zhruba 900 až 1 000 stupňov Celzia. Samotné pálenie zaberá veľa času, páli sa celú noc a pec sa nasledujúci deň chladí.

Vypálené polotovary sa namočia do bielej glazúry. Za surova sa do nej maľujú ornamenty štetcom. Potom sa výrobok znovu vypáli v peci.

Aký je v súčasnosti stav majoliky na Slovensku? Darí sa vám oživiť tradičné remeslo?

Z pozície hrnčiarskeho remesla je stav veľmi zlý v tom, že už vyše desaťročia nemáme učilište, kde by sa študenti učili točiť na kruhu. Dlhé roky bolo učilište v Modre. Po revolúcii sa presunulo do Pezinka, ale odbory keramikár, hrnčiar a maliar keramiky zanikli.

Škola by ani nemala pre koho vychovávať študentov, pretože žiaden veľký zamestnávateľ hrnčiarov už dnes neexistuje. Slovenská ľudová majolika ako najväčšie výrobné družstvo zamestnávala v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia zhruba sto hrnčiarov a dvesto maliarov. Vtedajšia učňovka si ich vychovávala podobne, ako sa to dnes robí v automobilovom priemysle.

Ako si plánujete udržať remeslo do budúcna? Vychovávate si sami mladých hrnčiarov?

Naši keramici sú rovesníci môjho otca a budú radi, ak vo výrobe zostanú ešte možno šesť alebo desať rokov.

Otec momentálne vychováva hrnčiara, ktorý prejavil záujem o prácu v našej dielni. Je to však náročná cesta, pretože ho treba živiť, a to, čo na začiatku vyrobí, je nepoužiteľné. No vychovať si hrnčiarov je pre nás asi jediná možnosť, ako sa dlhodobo udržať na trhu.

„Hrnčiar dostane mierku – šírky a výšky, a potom už len točí nepretržite osem hodín. Dobrý hrnčiar tak dokáže vyrobiť aj tristo tanierikov za deň. Je to strojová výroba ručne.“

Aké máte plány do budúcna?

S manželkou sme zainvestovali do priestorov. Nehnuteľnosť, ktorú sme si donedávna prenajímali, sa predávala, tak sme ju kúpili. Povedali sme si, že to riskneme a skúsime sa posúvať ďalej. Momentálne pripravujeme novú kaviareň s obchodom, zážitkovú turistiku či kurzy keramiky.

Máme veľmi dobré vzťahy s mladými šikovnými vinármi, ktorých je v Modre mnoho. Z toho vznikol nápad robiť prehliadky výroby spojené s degustáciou vín. Je to forma zážitkového biznisu. Zatiaľ sme ho nerobili, získame tým ďalšiu „nohu“ biznisu. Keď budeme mať takých nôh viac a jedna začne pokrivkávať, nebudeme závislí len od nej.

V zásade sa prispôsobujeme požiadavkám trhu. Pandemické opatrenia nám umožnili realizovať naše plány, dali nám čas zrenovovať priestory. Na druhej strane nám vinou toho klesol obrat a to nám sťažuje situáciu. Je pre nás čoraz ťažšie udržať si všetkých zamestnancov. Veríme, že aj napriek zložitej situácii sa dielni modranska podarí prežiť.


V spoločnosti modranska potrebujú byť neustále online, keďže spravujú svoj e-shop a komunikujú so zákazníkmi cez sociálne siete. Potrebujú sa spoľahnúť na to, že s nimi budú vždy v kontakte bez problémov a obmedzení. Ak ste na tom rovnako, využite služby O2 pre podnikateľov. Titánový O2 SMART Paušál vám ponúka okrem neobmedzených volaní, SMS a MMS aj množstvo dát a predplatné aplikácií, ktoré si môžete variabilne vybrať tak, aby maximálne uľahčili váš biznis. 

Jakub Liška

Zakladateľ spoločnosti modranska, zaoberajúcej sa tvorbou ručne vyrábanej úžitkovej keramiky, a to hlavne modranskej majoliky a kameniny. V spolupráci s modranskými remeselníkmi a dizajnérmi z celého Slovenska oživuje modranska tradičné tvary a vzory, a tak prináša originálnu a modernú keramiku zachovávajúcu tradície a krásu starého hrnčiarstva.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac