Autobiografická kniha Cigánka jej pomohla ujasniť si, kam naozaj patrí. Lektorka a odborníčka v oblasti vzdelávania Janette Motlová nám porozprávala o predsudkoch v spoločnosti, strachu, sile emócií, ale aj o tom, prečo sa jej v detstve zapáčil gadžovský svet.

Janette sa angažuje nielen vo vlastnej organizácii Eduma, ale aj ako jedna z lektoriek Sokratovho inštitútu, ktorý sa rozhodol vydať druhé rozšírené vydanie jej autobiografického románu o živote Rómky na Slovensku. Partnerom inštitútu ej aj Férová Nadácia O2.

Chcete o Janette a jej živote vedieť viac? Prečítajte si aj úryvok z jej knižky Cigánka.

Pred pár týždňami vyšlo 2. rozšírené vydanie vašej knižky Cigánka. Aké zmeny v porovnaní s vydaním z roku 2012 v ňom nájdeme?

Urobila som viacero zmien. Zrazu som mala pocit, že to inak cítim, inak vidím a že som zase o niečo dozrela. Menila som aj epilóg a doplnila som kľúčové momenty posledných rokov. Pôvodný epilóg som končila tým, že som po 20 rokoch tehotná. Teraz má ten fazuliačik, vlastne tá fazuľka, 5 rokov. Je to niečo iné, veľké, má to tvár, hlas, smiech a je to časť môjho ja.

Cieľom vašej knihy je, aby gadžovský svet pochopil, že môže človeku ublížiť aj ho potešiť, a aby si ľudia uvedomili, akú majú silu. Myslíte si, že kniha splnila svoj účel?

Som optimistka a vidím, že tie veci sa dejú, aj keď nie tak rýchlo, ako by som chcela. Vidím to, keď hľadám pomoc pre nejakých ľudí, keď ľudia napíšu, pomôžu mi a nepýtajú sa, kde som peniaze použila. To považujem za veľkú dôveru. Mám pocit, akoby sme pomaličky dozrievali, a asi sa menej bojíme.

Na druhej strane vidím veľkú priepasť medzi gadžami, ktorí chcú, a medzi extrémistami. Racionálne si povieme, že sa ich nemáme prečo báť, ale potom si človek spomenie na predhitlerovské a hitlerovské obdobie. Tí ľudia si tiež povedali, že sa nemajú čoho báť, veď predsa ľudia nie sú takí hlúpi, že by niečo také pripustili, no deje sa to aj u nás. Nemám strach o seba, ale o deti. Bojím sa, že raz budú smutné z toho, že sa narodili práve Cigánke.

„Ľudia v centre Bratislavy na mňa bežne hovoria cudzími jazykmi, nečakajú, že som Rómka a to je smutné.”

Keď ste sa pred rokmi presťahovali do Bratislavy, bola to pre vás veľká zmena? Ako ste to vnímali, sprevádzal vás strach?

Nebála som sa. Mne sa tu žije ľahšie, stratím sa tu. Vyjdem do centra a ľudia na mňa spustia po anglicky, po francúzsky či po nemecky. Nečakajú, že som Romáčka a to je smutné. Prednedávnom mi niekto povedal, že slušní Rómovia ľuďom neprekážajú. A ja hovorím: „Ako ja viem, že je niekto slušný Róm, keď ho hneď považujem za niekoho zo zahraničia? Veď ani nedám šancu myslieť na neho ako na slušného Róma.“

Prečo na mňa idú po anglicky, prečo nie po slovensky a nepovedia si, veď toto je slušná Rómka, ale rovno si myslia, že som zo zahraničia. Keď im poviem, že môžu rozprávať po slovensky, reagujú prekvapene, že tak pekne rozprávam po slovensky.

V knihe píšete aj o tom, že ste veľmi rada, že ste sa naučili po slovensky. Myslíte si, že aj dnešným mladým Rómom jazyk otvorí dvere?

Skúsim to povedať tak, aby som nebola skeptická. Máločo z toho rómskeho je akceptované v majorite. To rómske sa v majorite nenosí, ľudia to nechcú, považujú to priam za niečo zlé. Síce som sa naučila po slovensky, ale neviem rozprávať po rómsky. Simultánne prekladám z rómčiny do slovenčiny, ale neviem prekladať zo slovenčiny do rómčiny.

Neviem svoje deti naučiť rómčinu, lebo sama ju poriadne neviem. Viem im preložiť všetky pesničky, články v novinách, časopisoch, rozprávky, ale neviem ich naučiť po rómsky.

Čiže u vás doma rómčina už nie vôbec aktívna?

Nie a ani nebude. Moje deti myslia v slovenčine a slovenčina je ich materinský jazyk. Aj ja myslím v slovenčine, no moja mama v rómčine. Myslieť v slovenčine a rómčine je diametrálne odlišné. V rómčine nám chýbajú niektoré slová, niektoré majú odlišné významy, je tu iný spôsob, ako nazeráme na svet. Slovenčina má viac slov.

Moja mamka hovorí: „Vieš, gadžovci majú toľko slov, ktoré sú zbytočné. Používajú ich veľa, a pritom sa to dá tak jednoducho povedať.“ Asi som za slovenčinu rada, ale nie je to o tom, že si myslím, že iba slovenčinu potrebujem k životu.

„V rómčine nám chýbajú niektoré slová, niektoré majú odlišné významy, je tu iný spôsob, ako nazeráme na svet.“

Tvrdíte o sebe, že už ako dieťa ste viac inklinovali ku gadžovskému svetu. Prečo to tak bolo?

Najskôr to bolo spôsobené tým, že som zrazu mala odpovede na otázky, ktoré mi predtým nikto nevedel dať. Ja som strašne zvedavá, ale myslím si, že aj tie ostatné romácke decká sú strašne zvedavé. Prestávajú sa ale veľmi rýchlo pýtať, lebo tam nie je nikto, kto by im odpovedal. Tým, že ma mamka dala skoro do škôlky, tak som zrazu dostávala odpovede na otázky, prečo je tráva zelená a slnko žlté a prečo nie hnedé alebo zelené, prečo pomaranč vyrastie a čo preto musím urobiť ja.

Zrazu som mala pocit, že tam je niekto, kto mi dokáže odpovedať. Gadžovský svet má viac možností, dovolí človeku rásť. V rómskej komunite nemám kde rásť, lebo čím je komunita izolovanejšia, tým izolovanejšie možnosti má, a ja predsa nemôžem v komunite dostať viac než človek, ktorý v tej komunite vie najviac.

„Gadžovský svet má viac možností, dovolí človeku rásť. V rómskej komunite nemám kde rásť, lebo čím je komunita izolovanejšia, tým izolovanejšie možnosti má.“

V knihe spomínate, že v živote vás najviac inšpirovala vaša prvá pani učiteľka. Myslíte si, že by ste boli tam, kde ste, aj bez jej vplyvu?

Neviem povedať, kde by som bola keby. Môžem povedať, že by som tu asi nesedela a možno by do môjho života prišiel iný človek. Verím, že veci sa nedejú len tak, že náhody nie sú, že ono to síce vyzerá ako náhoda, ale má to konkrétny cieľ, prečo nám daná osoba prišla do života. V tomto som fatalistka, tu sa moje románske gény nezaprú (smiech).

Je to žena, ktorá mi dala schopnosť veriť v to, že keď budem veľa čítať, budem múdrejšia. Uspokojila moju chuť po uznaní, dávala mi pocit, že môžem byť úspešná a to som veľmi potrebovala. Neskĺzla som vďaka nej po pocite úspechu niekde inde.

Ten pocit úspechu zrazu nebol o tom, že si nájdem frajera a budeme spolu chodiť. Je smutné, keď niektoré deti zažívajú pocit úspechu po prvýkrát až vtedy, keď majú vzťah, lebo sú po prvýkrát úspešné a niekto ich chce preto, že sú to ony. Ja som našla ten pocit úspechu v tom, že som verila, ako rastiem každou knihou.

„Je smutné, keď niektoré deti zažívajú pocit úspechu po prvýkrát až vtedy, keď majú vzťah, lebo sú po prvýkrát úspešné a niekto ich chce preto, že sú to ony.“

Boli ste veľmi samostatné dieťa, sama ste chodili do škôlky a v 6 rokoch ste objavili svet kníh. Pamätáte si na ten zlomový moment?

Bola to kniha Slniečko na motúze od Eleny Čepčekovej. Dostali ju všetci okrem mňa a to ma nahnevalo. Veľmi som si ju chcela prečítať a bolo mi ľúto, že ju dostali decká, ktoré ju odložili do lavice.

Po istom čase som vypozorovala jednu, ktorá nemala majiteľa. Požičiavala som si ju každý deň a každý deň som ju tam vracala, až som zistila, že nikomu nechýba. Tak som ju tam raz nevrátila, vlastne som ju sprosto ukradla (smiech). Postupne som začala čítať viac a viac, začala som si knihy zapisovať, a keď som mala 15 rokov, zistila som, že ich je 575.

Stále čítate veľa?

Chcela by som, no nevládzem, viac počúvam. Pri knihách som vždy relaxovala a teraz na to nie je kapacita. Otvorím knihu a môj mozog na mňa hovorí: „Neblázni, stará si, unavená si, zatvor to, aj tak zaspíš po 2 stranách.“ (smiech)

Zo začiatku som na seba bola nahnevaná, veď aj ja potrebujem duševnú potravu, nie? Skúsila som preto audioknihy a užívam si to. Je to veľmi dobrý spôsob relaxu.

Ako dieťa ste trávili čas väčšinou sama. V knihe píšete, že svet gadžov vás nevedel prijať a že Rómovia vás odsudzovali pre vaše názory. Ako to vnímate dnes?

Cigánkou sa mi to ujasnilo. Knihu som začala písať s tým, že ak by sa ma niekto spýtal, kto som, tak mu poviem, že Janette u gadžov je takáto a u Rómov takáto. Keď som dopísala Cigánku, uvedomila som si, že som našla samu seba. Že síce som ju písala preto, aby pochopili iní ľudia, ale najviac som pomohla sebe. Doteraz si pamätám ten pocit, keď som ju dopísala. Pozerala som na epilóg a zrazu som jasne vedela, kto som a ktorá časť môjho ja je romácka a ktorá gadžovská.

Pracujete v organizácii Eduma aj ako lektorka Sokratovho inštitútu a venujete sa emocionálnemu vzdelávaniu, učeniu a storytellingu. Čo všetko si pod tým máme predstaviť?

Učíme ľudí, že za každým človekom je príbeh, a ak chcú ľuďom skutočne rozumieť, potrebujú ich počúvať. Ale nie tak, že počúvam a v hlave mi ide úplne iný film, ale človeka naozaj počúvať a premýšľať nad ním. Pracujeme s emóciami a ľuďom vysvetľujeme, že emócie sú súčasťou každého človeka.

Keď sa nenaučíme pracovať so svojimi emóciami a s tým, čo cítime, tak sa nemáme z čoho učiť. Učíme ľudí, ako emócie odovzdať, ako o nich rozprávať a súčasne cez ne pochopiť, čo sa to s nami deje – prečo máme k niekomu prítulnejší vzťah a k inému menej, prečo nám je niekto menej sympatický alebo prečo niekoho odmietame. Dôležité je, že keď emócie začneme spracovávať a uvedomovať si ich, tak nás vždy dovedú k nejakému poznaniu.

Zaujalo vás Janettino rozprávanie a radi by ste o jej živote vedeli viac? Prečítajte si úryvok z jej knižky Cigánka.