Zuzanu Fialovú väčšina ľudí pozná ako herečku Slovenského národného divadla. Menej známa je však svojou vášňou pre literatúru. A keďže je marec – mesiac kníh, využili sme príležitosť porozprávať sa s ňou o tom, akú rolu zohrávajú knihy v jej živote, podľa čoho ich hodnotí a čo podľa nej môžu knihy ľuďom dať.

Bulvárne médiá o vás píšu, že si kupujete knihy “na metre”. Čo pre vás znamenajú knihy a teda aj čítanie?

Ja v bulvárnych médiách strašne klamem (smiech). Knihy a čítanie ma definujú asi najviac zo všetkého. Čítala som už od útleho detstva. Mala som totiž detskú izbu v knižnici mojich rodičov. Neviem prečo, ale asi sa im zdalo vhodné, aby jednu celú stenu mojej izby lemovali knihy. Knihy pre mňa znamenajú “dennodennosť”.

Asi nie je deň, kedy nečítam. Vždy mám knihu v taške, v aute mám knihy aj v kúpeľni mám knihy. Často sa bavím tým, že si dám kreslo pred knižnicu, a prechádzam chrbty kníh očami. Vtedy sa mi vybavujú celé príbehy a pocity s nimi spojené. Čítanie pre mňa nie je otravnou činnosťou, pretože čítam strašne rýchlo a zvládnem knihu v podstate za jeden večer.

Pamätáte si nejakú knihu, ktorá vás priviedla k čítaniu?

Úplne z detstva? Úplne prvá kniha, ktorú si pamätám, to boli nejaké príbehy o zvieratkách z tundry alebo z tajgy a čítala mi ju moja babka Žofka, keď som mala chrípku. Aj ja som si potom tú knihu čítala v posteli. V skutočnosti som ju ale nečítala, len som si opakovala príbeh z toho, čo som si zapamätala.

Alta Vášová bola tiež skvelá! No a potom prišli všetky tie diela od Astrid Lindgrenovej – Pipi Dlhá Pančucha s ilustráciami od pána Kľučika. Mimochodom, odvtedy je to môj najobľúbenejší ilustrátor. Svojimi kresbami mi urobil detstvo a dnes ich mám po celej stene.

Vyberáte si knihy podľa nejakého vzorca ?

V zásade nevyhľadávam knihy s rôznymi konšpiračnými teóriami. Dám na odporúčania obľúbených autorov, napríklad keď Stephen King niekoho spomenie a potom si to kúpim. Dám na tipy od kamarátov, napríklad Dano Majling a Táňa Pauhofová majú dobrý vkus. Po čase nájdete takú sieť ľudí, s ktorými si posúvate knihy.

Máte svoj obľúbený žáner?

Mám. Chrípkový (smiech). Chrípkový žáner je, keď máte chrípku a dáte si 33 dielov Twin Peaks a za tým nejakú severskú krimi. A mám aj knihy, väčšinou hrubočizné, na obdobia, keď je vonku 40 stupňov, napríklad Kafku alebo Bolaña. Vonku bzučia čmeliaky, je dusno a vy sa v tej knihe potíte aj s tými slovami.

Potom mám knihy, ktoré čítam, keď potrebujem nabrať novú energiu po práci – to je žáner sci-fi a fantasy. A keď mi je smutno a myslím si, že svet je beznádejný, vtedy čítam Terryho Pratchetta. Keď mám zase silu, tak čítam napríklad biografie žien, ale nielen ich. Počnúc Leni Riefenstahlovou, cez Margaret Thatcherovú až po Winstona Churchilla.

Na každý stav mám žáner. Keď je teplo tak u mňa funguje autor Alessandro Barrico, keď je zima, tak zase severské detektívky. A niekedy sa vydám úplne mimo žánrov.

Čo podľa vás musí mať dobrá kniha?

Tri veci. Prvou je spôsob, akým autor kladie slová jedno za druhé. Vety, ktoré čítam si musím dokázať pustiť v hlave ako film. Keď to “seká” tak to neviem, vyhadzuje ma to z príbehu. Často je to možno spôsobené prekladom, neviem… Italo Calvino je v slovenčine nádherný zatiaľ čo Alessandro Baricco je nečitateľný. Ale je to asi individuálne.

Potom je pre mňa dôležitý samotný príbeh. Tretia vec – na prvých 10 až 15 stranách musím nájsť aspoň dve dobré myšlienky, ktoré som inde nenašla alebo som ich sama nemala.

V tomto sú podceňované napríklad ženské autorky. Keby som sa mala s niekým kamarátiť, tak by som chcela, aby to bola Virginia Woolf. Jej kniha Orlando je jedna z najlepších na tejto planéte.

Ak by ste si mali vybrať nejakú postavu z knihy, ktorú by ste chceli hrať, ktorá by to bola?

Orlando od Virginie Woolfovej. Odohráva sa to v rozmedzí 300 rokov. Ona v tomto diele permanentne mení pohlavnú identitu hlavnej postavy, každých 30 rokov. Ale všetko ostatné ako majetok a okolie ostáva nemenné. Je to fascinujúca oslava liberalizmu a zrkadlo konzervatívnej tuposti, ktorá rozdeľuje ľudí podľa rasy, pohlavia a tak ďalej…

Zahodili ste už niekedy nejakú zlú knihu?

“Ježišmária”, jasné, že zahodila. Zlé knihy vyhadzujem. Hlavne keď som bola tehotná, čítala som také hovadiny, že sama nechápem, ako som mohla. Ani radšej nebudem hovoriť tie mená.

Máte nejaké diela ktoré vám výrazne ovplyvnili život?

Pipi dlhá pančucha. Odtiaľ som si v deviatich rokoch vzala životnú filozofiu “toto som ešte nikdy nerobila, určite mi to pôjde” (smiech).

Potom to bola Scarlett O’Harová (Odviate vetrom), keď som mala dvanásť. Všade zúri vojna, ona sa vráti domov na Taru, jej otec zomiera, všetci sú zúbožení a čakajú, že sa o nich postará. Ona po príchode zisťuje, že bude musieť byť hlavou rodiny. A vtedy si povie: “Toto budem riešiť zajtra.” Aj keď sú veci zlé, nezrúti sa.

A tiež Rýchle šípy – dôležitosť kamošov a férovosti v živote. Ovplyvnili ma aj diela Terryho Pratchetta, v ktorých totálne postavil na hlavu všetko, čo predstavuje malomeštiactvo a spoločenské konvencie.

Myslíte si, že ľudia čítajú dosť?

Nie. To by všade úplne inak vyzeralo. Veľa ľudí nemá vkus. Mestá by vyzerali inak, morálka by vyzerala inak.

Prečo by mali ľudia čítať a čo im môžu knihy dať?

Minimálne kopec tém na zábavné rozhovory. Tiež si tým človek brutálne obohacuje cestovanie. Prídete do mesta, kde sa odohrával dej nejakej knihy a vám sa zrazu začnú vynárať jednotlivé scény a príbehy. Zo svojho života robíte úplné dobrodružstvo, nielen keď čítate.

Vďaka všetkému, čo máte načítané, si dáte veci do šialených súvislostí, naučíte sa kopu faktov a vzdelávate sa hravou formou. Veď ľudská pamäť funguje na základe príbehov. Predstavte si, že prídete do Paríža a strašne veľa o ňom viete iba preto, lebo ste čítali napríklad Angeliku.