Sú hviezdy, ktoré zažiaria intenzívne na chvíľu, a potom sú také, ktoré svietia mnoho rokov. Barbora Piešová začala spievať už v detstve, svoj talent rozvíjala na umeleckých školách či v speváckej súťaži a dnes pokračuje v autorskej tvorbe. Na lavičke v priemyselnom parku Vlčie hrdlo sme sa s Barborou rozprávali o jej ceste zo strojárskeho do hudobného priemyslu.
V rozhovore sa dočítate aj o tom:
- kto mladej speváčke otvoril „uši aj dušu“,
- čo dáva a berie účasť v súťaži Superstar,
- prečo nechce v klipoch zaujať luxusom ani drahými autami,
- kedy naposledy precítila, že život stojí za to,
- prečo si klipy režíruje sama a čo formovalo jej hudobný výraz.
Pochádzaš z dediny neďaleko Prievidze, na strednú školu si chodila do Novák. Ovplyvnilo ťa nejakým spôsobom priemyselné prostredie?
Moje prvé zamestnania určite reflektovali prostredie, v ktorom som vyrastala. Stážovala som v chemických závodoch, pracovala som ako zváračka okien aj ako predavačka lístkov na toalety. Neviem, či to súvisí s priemyslom, ale rozhodne ma to ovplyvnilo v tom, že rozumiem širšej skupine ľudí z rôznych vrstiev – ich problémom aj radostiam. Naučilo ma to zodpovednej práci a tomu, že ku každej práci treba pristupovať s rešpektom.
Pracovala si už počas strednej?
Vždy som bola viac na prácu než na štúdium, takže pracujem dobrovoľne už od 13 rokov.
V roku 2020 si vyhrala Superstar. V čom ťa spevácka súťaž obohatila?
Veľmi výrazne a pomerne rýchlo mi zmenila myslenie. Zistila som, že hranice neexistujú, a keď niečo chceš, tak sa to dá. Pred súťažou som mávala oveľa väčší strach riskovať. Dnes riskujem každým ďalším koncertom, pretože nikdy neviem, či zarobím a ostanem v pluse alebo som práve stratila päťtisíc eur.
Som odvážnejšia aj pri tvorbe; keď chcem urobiť nejakú pesničku a klip, tak ich urobím a dám do toho všetko. Zároveň mi súťaž priniesla veľa príležitostí pracovať s ľuďmi ako Marián Čekovský alebo Leoš Mareš. Zažiť ich aj mimo obrazovky bolo veľmi obohacujúce.
A čo ti, naopak, zobrala?
Ľudia sa na mňa začali pozerať inak a pre mnohých už mám nálepku „Superstar“. Súťaž mi vzala aj veľa času stráveného s priateľmi. Často ma to stojí aj moje súkromie, ale inak je to v pohode. Nesťažujem sa.
Myslím si, že človek, ktorý vyrastá v skromnejších pomeroch na dedine, si skôr či neskôr uvedomí, že to, čo skutočne potrebuje, je priateľstvo a rodina.
Dnes už razíš vlastnú hudobnú cestu. Máš vyhranený hudobný štýl alebo ho ešte hľadáš?
Nie som zatiaľ taký profesionál, aby som vedela povedať, ktorý štýl má ako znieť. Snažím sa robiť hudbu pocitovo. Keď si niečo vypočujem, musí to ísť „do uší“ hneď. Staviam na prvý pocit.
Vyberáš si smer svojej hudobnej kariéry sama alebo si dáš poradiť?
Povedzme, že 90 % sa rozhodujem sama a 10 % si dám poradiť. Oceňujem, keď mi ľudia povedia svoj názor, aj keď to niekedy zabolí. Pracujem pod vydavateľstvom, ktoré mi vie veľmi úprimne povedať, čo si myslia, a som rada, že to robia. Získavam tak novú perspektívu.
Znamená to, že si sama skladáš texty, navrhneš k tomu klip aj si ho zrežíruješ?
Presne tak. Dám si poradiť od ľudí, s ktorými mám podobný vkus.
Mnohí interpreti chcú zaujať drahými autami a sexy dievčatami, zatiaľ čo v tvojich klipoch sú prítomné témy priateľstva, úprimnosti a pomoci. Prečo?
Myslím si, že je to výchovou a tým, kde a ako som vyrastala. Rodičia nás so sestrami viedli k uvoľnenému životnému štýlu, no zároveň k zodpovednosti. Nikdy sme si nepotrebovali dokazovať, že máme peniaze alebo že ich, naopak, nemáme.
Je veľmi dôležité, aby speváčka nebola vždy sólistkou, ale aby vedela byť aj druhá. Naučilo ma to vedieť sa zaradiť do komunity a byť tímovým hráčom.
Myslím si, že človek, ktorý vyrastá v skromnejších pomeroch na dedine, si skôr či neskôr uvedomí, že to, čo skutočne potrebuje, je priateľstvo a rodina. Svojou hudbou chcem ľudí inšpirovať práve k týmto hodnotám.
Vystúpila si aj ako hudobný hosť na akcii Pride Freedom Night pod záštitou Prague Pride. Máš blízko k podpore tejto témy alebo to bola náhoda?
Mám okolo seba veľa ľudí vrátane kolegov z brandže, ktorí patria do LGBTQ+ komunity. Na Prague Freedom Night som sa dostala vďaka organizátorom, s ktorými som sa poznala už predtým, a rada som podporila myšlienku rôznorodosti a búrania predsudkov aj týmto spôsobom.
Nemali by sme nikoho odsudzovať len preto, že sa rozhodne ľúbiť človeka rovnakého rodu. Koniec koncov, môže to byť aj vaše dieťa.
5x rýchlo a úprimne s Barborou Piešovou
Aká je tvoja najväčšia dilema posledného mesiaca a ako ju zvládaš?
Najväčšia dilema je pandémia a už aj vojna na Ukrajine. A vyrovnávam sa s tým tak, že chodím do práce a rozprávam sa s ľuďmi na iné témy.
Čo podľa teba ľudia vo veľkom ignorujú a mali by tomu venovať viac pozornosti?
Životné prostredie.
Kedy máš pocit, že sa učíš najviac?
Na vlastných chybách a keď sa s niekým hádam.
Kedy si naposledy precítila, že život fakt stojí za to?
Keď som sa dostala na Téryho chatu v nových topánkach. Vtedy som si povedala, že keď som zvládla toto, tak už zvládnem úplne všetko.
Na čo si v poslednom mesiaci minula najviac peňazí?
Na jedlo.
Často hovoríš, že držíš s ľuďmi, ktorí sa na nič nehrajú. Stalo sa ti, že si sa ocitla v situácii, keď si nebola sama sebou?
Určite. Napríklad keď som vystupovala v televíznej šou a obliekla som si šaty a mejkap, ktorý nebol úplne podľa môjho vkusu. Šla som do toho aj preto, lebo tam boli ľudia, ktorí si tiež len robili svoju prácu najlepšie, ako vedeli. A keď si niekto robí svoju prácu, nechceš mu ju komplikovať.
Do maskérne vždy prídem s tým, že som šťastná, že všetkých vidím, a to, že spievam v nepohodlnom kostýme a čudnom mejkape, už nejako prežijem. Koniec koncov, som tolerantný a prispôsobivý človek, ktorý je vďačný za každú príležitosť.
Navonok pôsobíš „drsňácky“, no z tvojich pesničiek aj zo Superstar ťa ľudia vnímajú ako citlivú osôbku. Ako to teda máš?
Možno vyzerám navonok drsne – aj sa o to snažím (smiech), no občas ma okolnosti zlomia. Väčšinou svoje emócie držím dlho na uzde a potom príde moment, keď už to neviem vydržať a rozplačem sa. Vždy však držím do poslednej možnej chvíle.
V jednom rozhovore si spomínala, že ti na základnej umeleckej škole (ZUŠ) otvorili „uši aj dušu“. Čo to znamená?
Keď som ako malá a nevyhraná začala chodiť na ZUŠ do Bojníc, chcela som namiesto toho chodiť von a jazdiť na bicykli. Môj postoj sa zmenil na strednej škole a na ZUŠ v Novákoch. Mala som veľmi príjemnú pani učiteľku, s ktorou sme mali kamarátsky vzťah.
V umeleckej škole nám dokonca dali priestor hrať na klavíri aj mimo bežného vyučovania. Bolo to prvýkrát, keď som videla, že učitelia dali svojim študentom priestor na rozvoj, a teda aj dôveru, že nepoškodíme školský majetok. Nemali sme peniaze na prenájom, aj preto to bola pre mňa veľká pomoc.
Nemali by sme nikoho odsudzovať len preto, že sa rozhodne ľúbiť človeka rovnakého rodu. Koniec koncov, môže to byť aj vaše dieťa.
Zároveň sme v škole mali aj bigband, kde nás v kolektíve speváčok učili kamarátstvu a tímovej spolupráci. Raz bola jedna sólistka a ostatné jej robili vokály – čo je podľa mňa oveľa ťažšie ako spievať sólo. Je veľmi dôležité, aby speváčka vedela byť aj druhá. Samozrejme, že som na začiatku cítila poranené ego, ale naučilo ma to vedieť sa zaradiť do komunity a byť tímovým hráčom.
Dá sa naučiť spievať?
Spievať sa dá naučiť technicky, ale musí tam byť moment, keď ti príroda dá farbu hlasu. Poznala som mnoho ľudí, ktorí sa to naučili. Nebol to síce až taký emotívny zážitok, no zároveň ich spev nebol ani falošný.
A dá sa zabudnúť vedieť spievať?
Keď prestaneš trénovať hlasivky – najdôležitejší sval, ktorý ti spievanie umožňuje, tak áno.
Kto ťa zo slovenskej hudobnej scény baví a s kým by si chcela spolupracovať?
Na Slovensku som veľmi chcela spolupracovať s No Name, čo sa mi už aj podarilo. Zo zahraničia asi s Imagine Dragons. Dlhé roky som počúvala rockovejších The Paranoid. Mám rada aj tvorbu Nely Pociskovej, staršie albumy Alana Murina.
Ako speváčky sa ma ľudia celkom často pýtajú, čo počúvam a kým sa pri tvorbe inšpirujem, tak som aj pre vašich čitateľov pripravila playlist so svojimi obľúbenými pesničkami.
10 obľúbených pesničiek Barbory Piešovej
Loading...
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
