Finančná a materiálna pomoc umožnila v prvých dňoch vojny zabezpečiť základné potreby ľudí, ktorí museli zo dňa na deň utiecť pred streľbou a bombardovaním. Niektoré rodiny vojna rozdelila, niektoré prišli o domov – spája ich snaha začať nový život v neznámej krajine.
A práve takýmto ľuďom a rodinám pomáhajú dobrovoľníci iniciatívy Buddíci pre Ukrajincov, ktorí sa môžu stať priateľmi a sprievodcami ukrajinských rodín v novom prostredí. Prečítajte si príbeh zakladateľky projektu Lýdie Machovej a príbehy „buddíkov“, ktoré dokazujú, že aj pomoc jednotlivca môže mať význam a nevyčísliteľnú hodnotu.
Pomohli skúsenosti so zahraničnými študentmi
Lýdia Machová je jazyková mentorka, podnikateľka a polyglotka. Hovorí deviatimi jazykmi, ktoré sa naučila sama; podarilo sa jej to vďaka rôznym metódam, ktoré pri samoštúdiu postupne objavovala a vylepšovala. Neskôr si založila firmu, kde ľudí motivuje k tomu, aby sa tiež naučili akýkoľvek cudzí jazyk rýchlo a hravo vďaka systému, ktorý im je vlastný.
V marci 2022 Lýdia založila platformu Buddíci ako reakciu na vojnu na Ukrajine, ktorá prepája dobrovoľníkov s ľuďmi v núdzi. Pomohla jej pri tom osobná skúsenosť so zahraničnými návštevníkmi v hlavnom meste. „Počas štyroch rokov som Erasmus študentom pomáhala zorientovať sa v meste, v úradoch aj papieroch,“ vysvetľuje Lýdia, ktorá tento druh pomoci nazýva buddík (čítaj baďík) – z anglického buddy – kamoš, ktorý ti pomôže.
Po vypuknutí vojny na Ukrajine hľadala Lýdia spôsob, ako by mohla pomôcť, a rozhodla sa, že svoju pomoc znásobí sprostredkovaním viacerých ubytovaní. Napísala inzerát, v ktorom uviedla, že hľadá majiteľov bytov, ktorí by chceli sprístupniť svoj byt Ukrajincom. Na jej vlastné prekvapenie jej v priebehu 12 hodín prišlo 40 odpovedí.
Už v prvý deň sa prihlásilo 100 dobrovoľníkov
Lýdia si rýchlo uvedomila, že do nového projektu potrebuje pomocníkov aj spolupracovníkov, pretože pomoc sa pri ubytovaní nekončí, ale začína: „Hľadala som pomoc dobrovoľníkov, ktorí by Ukrajincom pomohli vybaviť úradné veci, nájsť škôlku pre deti, zorientovať sa v meste a podobne. Nečakala som takú silnú podporu. V prvý deň sa prihlásilo 100 ľudí,“ spomína Lýdia na začiatky.
Lýdiina iniciatíva rýchlo prerástla do niečoho oveľa väčšieho, ako si na začiatku predstavovala, s čím prichádzali aj ďalšie výzvy. Od manažovania skupiny, vytvorenia rôznych postupov, návodov, vybudovania tímu ľudí či overovania rodín. „Bolo to ako vybudovať novú firmu. Keďže už šesť rokov podnikám, využila som svoje zručnosti z riadenia, inak by som to asi tak rýchlo a jednoducho nedokázala.“
Ako môže vyzerať pomoc buddíka v praxi
Pani B. mala nárok na finančnú dávku a dostala inštrukciu, že jej domov príde žltý lístok. Pani B. však má domov na Ukrajine, preto svojho buddíka poprosila, či by s ňou nemohol zájsť na poštu.
Keď na pošte predložili všetky potrebné doklady, pani poštárka ich zastavila: „Musíte čakať na žltý lístok,“ povedala. Lístok však nemá kam prísť, keďže na Slovensku pani B. vlastnú schránku s menom nemá. Nedali sa však odbiť, pretože vedeli, že babka má na malý finančný príspevok nárok. Poštárka zavolala vedúceho pošty, ktorý nakoniec pani B. peniažky vyplatil.
Podľa Lýdie je buddík v mnohých situáciách pre človeka alebo celú rodinu spásou: „V médiách si prečítame, že prišelci dostali dávky, no reálne sa k nim niektorí sami nevedia dostať.“ Buddíci tak môžu byť mostom pre ľudí, ktorí nerozprávajú po slovensky alebo nevedia, ako to tu chodí.
Kým Lýdia s tímom dokončili online systém, obávali sa, že sa záujem pomáhať po prvotnej vlne solidarity vytratí, no opak bol pravdou: „Jeden post na sociálnej sieti nám priniesol 150 buddíkov.“
Lýdia so svojím tímom dva mesiace pracovali na vymyslení a zavedení systému, ktorý by automatizovane zisťoval, či sa buddíci spojili s rodinami a naopak. Vedela, že pokiaľ sa jej systém pomoci podarí správne nastaviť, dokáže mať dosah na tisícky ľudí a udržať vlnu solidarity. „Pomáhať dnes je ešte dôležitejšie ako na začiatku vojny, keď sa o nej veľa písalo,“ tvrdí Lýdia.
Traja buddíci zdieľajú svoju skúsenosť s pomocou ukrajinským rodinám
Mnohých ľudí od finančnej alebo materiálnej pomoci odrádza fakt, že nevedia, či sa ich pomoc dostane do správnych rúk. Pomoc prostredníctvom buddíkovania je osobná a adresná, takže človek presne vie, komu a ako pomáha.
Mnohí dobrovoľníci, ktorí majú skúsenosť s buddíkovaním, povedali, že pomoc prostredníctvom tejto iniciatívy na nich pôsobí ako terapia, z ktorej sami dostávajú viac ako tí, ktorým je adresovaná. Množstvo negatívnych správ a udalostí sa týmto spôsobom podarí obrátiť na pozitívnu energiu. Prečítajte si viac o ich skúsenostiach v troch výpovediach Mišky, Dávida a Niny.
Miška: Buddíkovanie prinieslo úľavu rodine aj mne
„Keď sa začala vojna, s manželom sme v pomoci neváhali, s dobrovoľníctvom máme obaja skúsenosti. Našou motiváciou bolo prejaviť ľudskosť a spôsob, ako našim deťom ukázať, čo je v živote dôležité.
Keďže bývame v Bratislave, máme tu svoje povinnosti a najmä dve malé deti, hľadali sme niečo lokálne. Manžel sa náhodou opýtal, či neexistuje iniciatíva, ktorá by prepájala ukrajinské rodinky so slovenskými – a tak sme našli Buddíkov.
Naše rodinky sú pani Natália, žena s dvomi vysokými školami a so synom Nikitom, ktorý sa uchádza o štúdium na univerzite. Pani Olena, nadaná krajčírka a šperkárka, ktorá v Kyjeve šila pre známych návrhárov, s dcérou Louisou, ktorá je klaviristkou.
Motiváciou bolo prejaviť ľudskosť a spôsob, ako našim deťom ukázať, čo je v živote dôležité.
Pri zoznámení tu rodina bývala už tri týždne, čiže cudzineckú políciu, úrad práce, bankový účet aj telefón už mali vybavené. Navrhla som riešiť ubytovanie, keďže ubytovňa je predsa len ubytovňa, no dámy miesto svojho pobytu meniť nechceli. Stále dúfajú, že sa o pár týždňov vrátia späť k svojim manželom. Pustili sme sa tak do hľadania práce. Louisa má dnes dve rôzne zamestnania, pani Olena šije pre dve slovenské módne značky a pre Nikitu sme s pomocou dobrých ľudí našli klub, kam chodieva hrávať volejbal.
Osobne cítim vďaka buddíkovaniu úľavu. Nemám už toľko času scrollovať správy a mám nádej, že je stále veľmi veľa ľudí, ktorí chcú pomáhať. Navyše viem, že moja pomoc je komplexná a adresná.“
Dávid: Možnosť robiť to, čo považujem za osožné a dôležité, je to najviac, čo si z buddíkovania odnášam
„Prvé dni som bol na hranici osobne a videl som obrovskú potrebu pomôcť. Keď štát zastal svoju úlohu, videl som, že moja práca na hranici viac nie je potrebná a môžem sa posunúť ďalej. Hľadal som iniciatívy, ako je práve táto. Keby sa takáto situácia stala na našom území, tiež by som chcel, aby boli na druhej strane ľuda, ktorí by nám pomohli.
Vďaka buddíkovaniu som spoznal trojčlennú rodinku so psom z Odesy. Anna tam pracovala ako kaderníčka, jej syn Vadym študoval a partner Oleh pracoval na stavbe.
Keby sa takáto situácia stala na našom území, tiež by som chcel, aby boli na druhej strane ľuda, ktorí by nám pomohli.
Naše prvé stretnutie prebehlo tesne pred obhliadkou bytu, o ktorý mala rodina záujem. Kontaktovali sme všetky relevantné ponuky a na obhliadky sme chodili spoločne – a podarilo sa. Vadym a Oleh pracujú v Bratislave a navyše majú psíka, čo hľadanie výrazne skomplikovalo. Nakoniec sa nám podarilo nájsť rozumné ubytovanie v dvojizbovom byte priamo v meste.
Ďalší úspech bol, že sa nám podarilo zabezpečiť všetko, čo potrebujú – od vankúšov po prášok na pranie. Pomohol som im zohnať topánky, pani Anna mala len jeden pár, jej synovi som poskytol teplé oblečenie.
Najsilnejší moment, ktorý vo mne rezonuje dodnes, bol, keď mi pani Anna napísala, že je vďačná za projekt Buddíci a za mňa, pretože sa jej začalo ľahšie dýchať a vie, na koho sa obrátiť. Buddíkovanie mi prináša možnosť robiť to, čo považujem za osožné a dôležité. Odporúčam každému, kto cíti potrebu pomôcť.“
Nina: Vďaka Ukrajincom cítim vďačnosť za všetko, čo mám. Za bezpečie, stabilitu a za nové priateľstvá
„Keď sa na Ukrajine začala vojna, chcela som urobiť niečo viac ako pomôcť len finančne či materiálne. Pri prihlasovaní za buddíka som nezaváhala, no spätne som mala pochybnosti, či budem mať dostatok času a či vôbec dokážem pomôcť.
Pomáham trojčlennej rodine – Ksenii, jej synovi Maksymovi a sestre Anne. Na Slovensko prišli z obce pri Kyjeve, kde ich ruské vojská bombardovali už v prvý deň vojny. Kseniin manžel bojuje, často od neho nemá správy. Rodina ostala na Slovensku, kde chcú vojnu prežiť, nájsť si prácu, škôlku, integrovať sa do spoločnosti, a keď to bude bezpečné, pôjdu domov.
Najsilnejší moment bol, keď ma požiadali o objatie, pretože viem, že Ukrajinci nemajú vo zvyku sa ‚len tak‘ objímať.
Spočiatku som sa bála jazykovej bariéry. Spoliehala som sa na online prekladač a na to, že ukrajinčina je jazyk podobný slovenčine, no veľmi rýchlo sme sa na naše jazyky naladili. Po čase som pochopila, že sme si sadli aj ľudsky a že sa už dokážeme porozprávať aj o hlbších veciach.
Nebolo to jednoduché, no pomohla som im nájsť ideálne ubytovanie. Cítila som, že im to psychicky veľmi pomohlo a zo srdca im spadol obrovský kameň. Najsilnejší moment bol, keď ma požiadali o objatie, pretože viem, že Ukrajinci nemajú vo zvyku sa ‚len tak‘ objímať.
Naša spoločná cesta nebola jednoduchá, no pocit, že môžem niekomu pomôcť, ma hnal vpred. Poskytnúť blízkosť, informácie a vedomosti je to najmenej, čo môžem urobiť. Vďaka nim cítim vďačnosť za všetko, čo mám. Za bezpečie, stabilitu a najmä za nové priateľstvá.“
Staňte sa buddíkom aj vy. Prihláste sa vyplnením tohto formulára alebo si pozrite aj ďalšie možnosti pomoci s výzvou Buď laska.
Loading...
