Powered by O2
Poctivá práca Príbehy Sám na seba

Tri roky bicykluje okolo sveta: Príprava na cestu

Karol Voltemár píše o tom, prečo sa rozhodol vydať na trojročnú cestu okolo sveta na bicykli a čo sa počas nej naučil.

3. 4. 2016; Autor: Sóda, Foto: Archív Karola Voltemára

Karol Voltemár patrí medzi dobrodruhov, ktorí sa rozhodli spoznávať nové krajiny ako cyklisti, na dvoch kolesách a vlastný pohon. Niekto sa na takúto cestu vyberie na pár dní, niekto na pár mesiacov. Karol na svoj bicykel nasadol pred tromi rokmi a dodnes sa nezastavil.

Karol pre Sódu píše o tom, prečo sa rozhodol na cestu okolo sveta na bicykli vydať a ako sa na túto veľkú výzvu pripravoval.

Bicykel je najlepší spôsob, ako spoznať ľudí a krajinu

S cykloturistikou vo väčšom štýle som začal v roku 2004. Šli sme s kamarátmi na niekoľko týždňov bicyklovať na Balkán. Trasa mala vyše 2000 km – k Čiernemu moru, cez hory a naspäť.

Domov som došiel zničený a schudnutý. Hlavne preto, že to bolo prvýkrát, a ku všetkému je potrebné mať nejaké skúsenosti. Zistil som však jednu podstatnú vec, že ma to strašne baví. Všetky tie dobrodružné momenty a nečakané situácie, čo človek zažije. Vtedy som ešte netušil, že o 9 rokov neskôr vyrazím na cestu okolo sveta.

Po nehode na lyžiach v 2009 som pol roka nemohol chodiť bez pomoci barlí a venoval som sa hlavne rekonvalescencii a rehabilitácii. Lekár mi hovoril, že na šport môžem zabudnúť. Nič iné v tom momente nebolo podstatné, iba túžba vrátiť sa naspäť do normálneho života. Mal som pocit, že sa môj život neuberá, tak ako by som chcel.

Rozhodol som sa niečo s tým urobiť.

Cesta okolo sveta bola pre mňa výzvou a šancou zmeniť svoj život. Žiť život na cestách pár rokov a popri tom poznávať, ako to vo svete naozaj funguje. Zvoliť si cestu mimo stereotyp, pri ktorej každý deň prichádzajú nové podnety a formujú ma.

Príprava mi trvala skoro rovnako dlho ako samotná cesta

Kúpil som si cestný bicykel a intenzívne som trénoval na cestách. Od roku 2010 do roku 2015 som najazdil na bicykli vyše 100 000 kilometrov, strávil veľa času na plavárni a v posilňovni. V zime ma v kondičke udržoval hlavne beh, aj s pretekmi a časovkami.

K tejto príprave som pridal štúdium rôznych blogov skúsenejších cestovateľov. Snažil som sa poučiť na chybách iných a podľa odporúčaní si dobre pripraviť svoju cestu, aj keď nie na všetko sa je možné dopredu pripraviť. Kľúčová je schopnosť omrpovizovať a prispôsobiť sa situácii. Dôležité bolo naplánovať trasu cesty v súlade s obdobiami v jednotlivých krajinách (teda v teplejšom počasí) a s možnosťami víz. To sa mi podarilo a reálnu zimu som nezažil. Aj keď zažil som počas kempovania v stane aj mínusové teploty a sneh na horských sedlách.

Víza si treba vybaviť ešte pred cestou

V mojom prípade to nebolo úplne možné, lebo väčšina krajín v mojom zozname nevydávala víza na viac ako 3 až 6 mesiacov dopredu. Víza som preto riešil “za jazdy”, a to bol napríklad v Ázii dosť problém. Okrem Európy je najjednoduchšie cestovať po Amerike, kde človek jednoducho príde na hranicu, zaplatí poplatok a dostane pečiatku.

Víza sú nákladnou položkou, lebo okrem samotného poplatku za ne sa treba k ambasáde nejako dopraviť, niekedy sa čaká na víza aj 10 dní a následne treba pripraviť všetky potrebné dokumenty, fotky, vyplnené formuláre alebo kópie pasu. Každá krajina má iné podmienky a niektoré z nich vyžadujú predložené aj víza nasledujúcej krajiny, do ktorej sa pokračuje.

Rozpočet, financovanie a sponzoring

Snažil som sa odložiť si dostatok peňazí. Priebežne som šetril a rozumne investoval do projektov, ktoré mi vedia vygenerovať pasívny príjem alebo zlepšiť moje podnikanie.Postupne som sa snažil oslobodiť od práce a prejsť na podnikanie, aby som si zvykol na iný systém fungovania, s väčšou mierou slobody, ale aj rizika.

Po prvom roku cesty som mal rozpočet na jedlo a ubytovanie do 9 eur na deň. Neskôr, v drahších krajinách, sa vyšplhal vyššie. V Austrálii som len za fľašu vody občas zaplatil aj deväť dolárov. Samozrejme, to bolo v opustených a vyprahnutých častiach, kde je voda veľmi cenná.

Sponzoring na Slovensku by som pre takéto expedície príliš neodporúčal. Firmy podobným projektom buď neveria, alebo aj keď niečím prispejú, chcú za to priliš veľa na oplátku. Možno sa to časom zmení, no zatiaľ odporúčam zabezpečiť si pasívny príjem a zarobiť si vlastné peniaze pred cestou.

Vyskúšajte si digitálne nomádstvo

Ľudia pôsobiaci v IT alebo online majú možnosť pracovať aj počas cesty. Moderne sa tento model práce nazýva digitálne nomádstvo. Osobne však zastávam spôsob “zarobiť doma a cestovať potom”. Doma mám lepšie vybavenie, možnosť tímovej práce a som efektívnejší. To pre mňa znamená viac peňazí v kratšom čase, ktoré môžem potom míňať.

A predsa je lepšie minimalizovať čas na cestách strávený prácou. Napríklad ja som v pohybe nielen na bicykli v priemere 8 až 13 hodín denne, a ak 6 – 8 hodín spím, ostáva veľmi malý časový priestor na čokoľvek iné.

Možnosť pracovať počas cesty ale môže byť dobrým spôsobom na pokrytie neočakávaných nákladov. U mňa to bol pokazený fotoaparát, mimoriadne vysoké bankové poplatky, s ktorými som nerátal (vyše 3 000 eur) či predraženie leteniek (keď som letel do Austrálie musel som zaplatiť navyše 650 eur). Tých neplánovaných drobností sa môže na dlhšej ceste vyskytnúť viac.

Kľúčovými prvkami mojej cesty je bicykel a jeho vybavenie

Moju základnú výbavu tvorí bicykel Bianchi, oblečenie Sportful, outdoor vybavenie Husky (stan, spacák a iné) a nepremokavé tašky Ortlieb. Veľmi dôležité je mať teplé oblečenie na noc alebo do zimy, navigáciu, čelovú lampu, multifunkčné náradie (ja používam Leatherman), ktoré mi párkrát doslova zachránilo život.

Súčasťou menej podstatného vybavenia je kamera, fotoaparát, notebook, disk na zálohy fotiek, či nabíjačka zariadení.

Myslím, že je fajn vedieť, koľko som za deň prešiel, stúpal do kopca, aká bola najvyššia alebo najnižšia teplota, kde som spal, koho som stretol. Odporúčam preto viesť si denník alebo zbierať štatistiky počas cesty.

Vlastná webstránka a konto na sociálnej sieti

Je dobré, aby na človeka svet nezabudol a o jeho životnom dobrodružstve vedel. Poteší sa aj rodina, ktorá si tak prečíta pravidelné správy z cesty.

Jedným z cieľov môjho projektu je inšpirovať a šíriť to, čo sám prežívam. Mám preto vlastný profil na Facebooku, kam nahrávam fotky a krátke správy. Sú tam albumy zo všetkých krajín, čo som prešiel. Ďalej napĺňam aj informačný web na medzinárodnej a slovenskej doméne.

Pri cestovaní na bicykli nie je dôležitý cieľ, ale cesta.

Tá nemusí viesť iba cez obľúbené a známe turistické miesta, ale ukáže vám aj bežný život ľudí, ktorí niekedy ani netušia, čo slovo turista znamená. Robím to aj pre pocit z jazdy, pre prekonávanie svojich limitov. Na ceste mám čas. Zažívam pocit slobody v pohybe. Kedykoľvek sa dá zastať, porozprávať s ľuďmi.

Karol Voltemár je cestovateľ a podnikateľ na ceste okolo sveta. Absolvuje ju na bicykli a bude na ceste viac ako tri roky. Cieľom cesty je spoznať svet a inšpirovať ľudí k originálnym nápadom a ich realizácii. Podniká v oblasti online marketingu a ecommerce. Rád fotí, cestuje, bicykluje, pracuje a užíva si život.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super
Rozhovor

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

3. 5. 2021; Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.

Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 

Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Pre tech nadšencov

Zvažujete osvieženie svojej technologickej výbavy? Toto je našich 9 tipov na smart zariadenia so zaujímavou jesennou zľavou

Špičkové smartfóny, šikovné hodinky a pomocníkov do domácnosti aj na zábavu majú počas O2 Black Friday za akciové ceny

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac