Cestovateľ Filip Jurovatý: Na východe je toho dosť, stačí to len objaviť

„Tamojšia príroda je nedotknutá a ľudia sú otvorení a milí,“ hovorí mladý cestovateľ, ktorý o východnom Slovensku napísal knihu s tipmi na výlety.

Filip Jurovatý zo Senice prešiel prakticky celú krajinu a svoje skúsenosti z východného Slovenska zhrnul do knižky Kam po východnom Slovensku, ktorá ponúka viac ako 110 tipov na výlety v tomto regióne.

Užite si rýchly internet v mobile naplno aj počas svojich ciest po Slovensku vďaka 4G LTE sieti od O2. Viac informácií

O jeho knižke, zážitkoch z ciest, ale aj o tom, čím ho východné Slovensko prekvapilo, sme sa rozprávali krátko po jej vydaní.

Filip, precestoval si celé Slovensko. Ako vznikla táto myšlienka?

Vznikla postupne. Nezačal som hneď s tým, že chcem prejsť celé Slovensko, skôr to boli menšie výlety po okolí môjho domova. Ja som chcel ale vidieť stále nové miesta.

Vďaka zvýhodnenému cestovaniu pre študentov som potom precestoval západné a stredné Slovensko a aj zvyšok krajiny, najmä východ kvôli mojej knihe.

Verím, že na Slovensku je stále veľa zaujímavých miest, ktoré som nevidel, ale pre mňa je to nateraz uzavretá kapitola, lebo to splnilo cieľ, ktorý som si dal, a to vidieť celé Slovensko a navštíviť všetky regióny a okresy u nás. Nakoniec som nenavštívil len 3 okresy – Sobrance, Sninu a Námestovo.

Čo bolo pre teba pri výbere miesta najdôležitejšie?

Vždy sa na región pozriem ako na celok a poviem si, kde sú zaujímavé atrakcie, a zároveň zisťujem, či nie je ešte niečo zaujímavé v okolí, aby som potom nebanoval, že v susednej dedine bolo niečo, čo sa oplatí vidieť, a ja som tam nešiel. Mám veľmi rád hrady, tie pre mňa boli alfou a omegou, a aj rôzne skanzeny s drevenými domčekmi.

To je pre teba to typicky slovenské?

Veľmi sa mi páči tá vôňa dreva. Je to niečo, čo necítiš doma ani na chalupe, je to iba tam. A pri hradoch a zrúcaninách ma baví sledovať a zisťovať, ako vyzerajú dnes a ako vyzerali vtedy, prečo sú postavené na tej konkrétnej skale a nie na inej. V tomto som tak trochu ako zberateľ – začneš jedným a hneď chceš vidieť viac.

Mladí ľudia v súčasnosti viac cestujú do zahraničia, no na Slovensko zabúdajú a veľmi ho nepoznajú. Ty ale dokazuješ, že aj tu je čo vidieť.

Áno, ľudia veľa cestujú do zahraničia, ale myslím si, že posledné roky sa to mení a je in ukazovať Slovensko a rôzne netradičné miesta, ktoré ponúka. Ak ľudia cestujú za hranice, vyberajú si spravidla miesta, ktoré sú známe, napríklad Barcelonu alebo Londýn, miesta, na ktoré priletia, zabávajú sa tam alebo oddychujú, spravidla tam nenachádzajú nejaký málo známy kaštieľ ukrytý kdesi v kúte.

Slovensko má zase veľa takýchto skrytých miest. Na každom malom kúsku tu niečo je, niečo, pri čom si poviem: „Wau!“

Prečo podľa teba ľudia skôr uprednostňujú zahraničie?

Myslím si, že záleží na tom, čo ľudia od tej cesty očakávajú. Keď si chcú naozaj len oddýchnuť, tak je dobré ísť na víkend do nejakej metropoly za zábavou, hudbou či relaxom a spoznať inú mentalitu.

To je podľa mňa gro toho, prečo ľudia zahraničie vyhľadávajú – nikto domáci nechce spoznávať mentalitu, ktorá je na Slovensku, lebo sám vie, aká je a čo od nej môže očakávať. Na druhej strane si myslím, že mnohí ľudia chcú spoznať Slovensko, lebo chcú zistiť, odkiaľ pochádzajú a aký vzťah majú ku svojej krajine.

„Mnohí ľudia chcú spoznať Slovensko, lebo chcú zistiť, odkiaľ pochádzajú a aký vzťah majú ku svojej krajine.“

Zo svojich ciest si vydal knižku zameranú na východné Slovensko. Mal si vždy ambíciu napísať niečo?

Nie, to mi vôbec nenapadlo. Nosil som v hlave myšlienku, že by som chcel ľuďom pomôcť pri cestách po Slovensku, aby videli, ako to tu vyzerá. Chcel som, aby to bolo čo najviac autentické, aby si človek, ktorý si k nej jedného dňa sadne, povedal: „Wau, takto vyzeralo Slovensko v roku 2018, teraz je o 50 rokov viac a niečo sa zmenilo.“

Chcel som, aby tá knižka ľuďom niečo povedala. Nepotrebujem, aby bolo ku každému tipu množstvo historických údajov, ale skôr praktické informácie, aký je najľahší prístup na dané miesto, prečo sa oplatí na niektoré miesta prísť, keď vychádza slnko. To má podľa mňa svoje osobité čaro.

Prečo si si vybral práve východné Slovensko?

Musím priznať, že som si ho v podstate nevybral. Mojím cieľom bolo tento región prejsť a nejaký čas predtým mi bolo ponúknuté, že keď už tam pôjdem, mohol by som o tom napísať knižku, čiže som vlastne spojil príjemné s užitočným.

Na východné Slovensko som už išiel s tým, že to bude publikované, takže to pre mňa bola väčšia zodpovednosť. Aj tak som si to tam však išiel užiť, prejsť všetky miesta, ktoré som chce vidieť, a odpočinúť si po štátniciach.

Tvoja knižka teda obsahuje skôr praktické tipy a navyše je to aj zápisník dnešnej doby – keď sa k nej v budúcnosti ľudia vrátia, budú presne vidieť, ako to tu vyzeralo.

Knižku beriem skôr ako svoj blog, ktorý je doplnený praktickými informáciami, akými sú otváracie hodiny či prístupové cesty. Sú tam však rôzne vsuvky vychádzajúce z mojich osobných skúseností, ktoré nenájdete nikde inde, napríklad, že Turniansky hrad sa oplatí navštíviť v septembri, lebo je tam veľmi veľa lastovičiek.

Čo všetko čitateľ v knižke nájde?

Knižka má 10 kapitol, ktoré sú tematické, a teda nie sú delené podľa regiónov. Začína mojimi obľúbeným hradmi, zámkami a zrúcaninami, potom sa zameriava na mestá, obce a zaujímavé miesta v nich. Tu som sa sústredil skôr na dedinky, pri ktorých by človek nepovedal, že v nich nájde až 3 zaujímavosti, no nepokladal som ich za také dôležité, aby som sa o každej rozpisoval samostatne.

Je tu, samozrejme, aj množstvo informácií o prírodných krásach. A keďže sa na východnom Slovensku nachádza najviac národných parkov, zameral som sa najmä na Slovenský raj a Tatry, ale aj na menej známe miesta. Svoje miesto tu má aj odpočinok pri vode a cykloturistika.

V rámci každej kapitoly sa nachádza mapa zachytávajúca, čo sa na danom území nachádza, a nechýba ani zhrňujúca mapa, vďaka ktorej je človek hneď v obraze.

Knižku teda ocení človek nielen vtedy, ak chce o východnom Slovensku vedieť viac, ale poslúži aj ako komplexný sprievodca.

Kniha je skôr mojím osobným odporúčaním toho, čo by ľudia, ktorí región navštívia, mali vidieť. Nediktuje im presný denný harmonogram, ale odporúča im, čo je tam zaujímavé. Upútať ich môžu aj moje fotky, vďaka ktorým je knižka vizuálne zaujímavá, a myslím, že aj preto som bol oslovený na jej napísanie. Až na pár výnimiek som si fotky do knižky fotil sám.

Pre koho je kniha primárne určená?

Knižka má podtitul Výlety s deťmi i bez nich, cieľovú kategóriu teda tvoria všetci, ale najviac ju ocenia ľudia pri rodinných výletoch. Človek si v nej prečíta tie najpodstatnejšie informácie a nájde v nej aj pasáže venované špeciálne deťom, kde je opísané, aké veci pre deti sa tam nachádzajú, napríklad preliezačky či iné.

Čím je podľa teba východoslovenský región výnimočný?

Výnimočný je určite tým, že tamojšia príroda je nedotknutá a ľudia sú tam iní ako na západe. Sú otvorenejší, zhovorčivejší a veľa spraví aj tamojšie nárečie.

Musím priznať, že sme prechádzali aj miestami, kde to bolo ako bez duše – cesta, kde-tu rozpadnutý domček, nepokosená tráva. Prekvapili ma tu však naozaj kvalitné cesty. Od západného Slovenska sa to tam odlišuje aj tým, že je tam iba zopár väčších miest – Košice, Prešov či Bardejov, kde je aj kultúrny život, zvyšok má skôr vidiecky charakter.

Ľudia tam ale boli naozaj otvorení, milí a pohostinní. Keď som niečo potreboval vedieť, tak sa rozrozprávali a poradili mi. Raz sme prechádzali oblasťou Tokaj a boli sme veľmi smädní, no v dedine nebola krčma. Miestni nás teda poslali do rodinného domu, ktorý síce nie je pohostinstvo, ale pani, čo tu žije, pocestných vždy pohostí.

Je niečo, čím ťa východné Slovensku vyslovene prekvapilo a čo si nečakal?

Zažil som veľa príjemných situácií, no negatívne ma prekvapila kvalita ubytovacích služieb, napríklad v jednom hoteli v Stropkove, ktorý mal 4 hviezdičky naozaj len nakreslené.

Na druhej strane tam boli viaceré veľmi príjemné hotely a penzióny, napríklad penzión v Rožňave, v Bardejove alebo v Kežmarku. Ponúkali kvalitné služby a boli aj lacné, obzvlášť ten v Rožňave, ktorý bol v rodinnom dome s krásnou záhradou a domáca nás pekne uvítala a chcela sa s nami porozprávať.

Rovnako ma prekvapila skutočnosť, že na mnohých miestach sa nedalo fotiť, napríklad v Bazilike sv. Jakuba v Levoči alebo v drevených kostolíkoch.

Existuje niečo, čo by sa malo a východnom Slovenku, resp. Slovensku ako takom zlepšiť?

Myslím si, že ľudia na Slovensku by sa nemali snažiť na všetkom rýchlo zarobiť. Typickým príkladom sú Tatry, alebo potom Slovenský raj. Je to jediný národný park u nás, kde sa za vstup platí. Rozumiem, že ochrana prírody niečo stojí, ale nikde nie je žiadna informačná tabuľa, kde by ste sa dočítali, čo sa za tie peniaze spravilo.

Stačilo by nám zmeniť prístup. Práve v tom Slovenskom raji som viac ako slovenčinu počul nemčinu, poľštinu a češtinu a myslím, že by zmenu toho prístupu ocenili aj zahraniční turisti. Slovenský turizmus je podľa mňa nastavený tak, že ľudia chcú rýchlo na všetkom zbohatnúť, a to sa mi nepáči.

Ale stále sú tam miesta, ktoré sú verejné a máte z nich naozajstný pôžitok, sú to také poklady, ktoré ešte nikto neobjavil, nespravil z nich múzeum zapečatené zámkom a môžete tam ísť, kedy uznáte za vhodné.

„Myslím si, že ľudia na Slovensku by sa nemali snažiť na všetkom rýchlo zarobiť.“

Je nejaké miesto na východnom Slovensku, ktoré ti prirástlo k srdcu a chcel by si ho opäť navštíviť?

Určite je veľa miest, ktoré sú krásne, no vidieť ich raz mi stačilo. A rovnako sú aj miesta, ktoré by som rád videl znova, ako hrad a skanzen v Starej Ľubovni a Košice. Stará Ľubovňa si ma získala nielen hradom a skanzenom, ale aj svojou polohou medzi kopcami, no a Košice sú nádherné mesto, ktoré má naozaj všetko.

Východné Slovensko teda určite má čo ponúknuť.

Na východe je toho dosť, stačí to len objaviť a nesedieť doma. Ľudia podľa mňa veľa času strávia tým, že sa im nič nechce, vybehnú do kina, von, sú to také stereotypy. Prečo ale radšej nejsť niekam, kde sme ešte neboli? A prečo práve východné Slovensko a nie Dubaj?

Dôvody, pre ktoré sa tento kraj oplatí navštíviť, nájdu ľudia aj v mojej knihe. Zastávam názor, že čas, ktorý máme na Zemi, je vymedzený a bolo by smutné, ak by som ho nezužitkoval, nemal nové zážitky a nenavštívil, čo sa dá. Pre mňa je cestovanie nekonečná možnosť vidieť stále niečo nové.

Na konte máš teda prvú knižku o východnom Slovensku, rozmýšľaš už na ďalšími? Aké máš ďalšie plány?

Ak bude nejaká ďalšia knižka, tak určite nebude vznikať tak, že by som si vopred vypracoval nejakú osnovu ako v prípade tej prvej. Ale ak by ma nejaké vydavateľstvo ešte oslovilo na spoluprácu, rád by som vydal skôr cestopis, kde by boli moje postrehy z ciest doplnené mojimi fotkami.

„Pre mňa je cestovanie nekonečná možnosť vidieť stále niečo nové.“

Na svojom Youtube kanáli som začal uverejňovať krátke videá a rozhodol som sa, že teraz spravím jedno dlhšie edukačné video o svojom rodnom kraji Záhorí, ktoré budú môcť púšťať žiakom aj v školách. Mojím cieľom je predstaviť región počas všetkých ročných období.

Ak vás zaujalo Filipovo rozprávanie a radi by ste o východnom Slovensku vedeli viac, pozrite si jeho tipy na miesta, ktoré si ho najviac získali.

Podeľte sa o svoje zážitky pri návšteve zaujímavých miest na východnom Slovensku vďaka rýchlemu 4G internetu od O2, ktorý je dostupný pre viac ako 96 % obyvateľov Slovenska.

Filip Jurovatý

Absolvent Právnickej fakulty Trnavskej univerzity precestoval celé Slovensko a svoje skúsenosti z ciest po východnom Slovensku zhrnul do publikácie Kam po východnom Slovensku. Okrem množstva praktických rád kniha obsahuje aj jedinečné tipy vychádzajúce z Filipových osobných skúsenosti. Knihu dopĺňajú autorské fotky. Foteniu sa venuje 7 rokov a jeho fotky sa viackrát objavili aj na Sóde. Filipa môžete sledovať na jeho blogu a Instagrame.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

7 miest, ktoré by ste na východnom Slovensku rozhodne nemali obísť

Zrúcanina, skanzen aj krásy prírody. Tieto miesta pri návšteve východného Slovenska určite navštívte.

Cestovateľ Filip Jurovatý zo Senice, ktorý prešiel celú krajinu a o východnom Slovensku napísal aj knihu plnú zaujímavých tipov na výlety, pre čitateľov Sódy vybral 7 miest, ktoré podľa neho v tejto časti Slovenska určite stoja za pozornosť.

Užite si rýchly internet v mobile naplno aj počas svojich ciest po Slovensku vďaka 4G LTE sieti od O2. Viac informácií

Sedmičku výnimočných východoslovenských miest, ktoré sympatickému cestovateľovi najviac prirástli k srdcu, dopĺňajú informácie z jeho knihy a autorské fotografie.

Skanzen Bardejovské Kúpele

V blízkosti mesta Bardejov nájdete skanzen, ktorý vám navodí príjemnú vidiecku atmosféru minulých storočí. Najstaršie múzeum ľudovej architektúry u nás sa nachádza priamo v areáli Bardejovských Kúpeľov.

Za svoj vzhľad múzeum pod lesnatými kopcami vďačí práci obetavých ľudí, ktorí sa rozhodli vzácne stavby zachrániť. Medzi prvých priekopníkov patril kúpeľný lekár Mikuláš Atlasz, ktorý inicioval presun kostola z obce Mikulášová priamo do areálu kúpeľov. Najvyšší objekt súčasného skanzenu sem bol presunutý a nanovo postavený z pôvodných dielov v rokoch 1926 až 1932. V tom čase ešte dnešný skanzen neexistoval – ten bol slávnostne otvorený až v auguste 1965.

Spočiatku skanzen tvorilo len 5 domov vrátane kostola, múzeum sa však postupne rozrastalo. Posledný presun stavieb tu bol v roku 2009, keď sa počet budov zvýšil na súčasných 30. Nájdete tu rodinné domy, sýpky, stodoly, chlievy, 2 kostoly so zvonicami aj technické stavby a konštrukcie, napríklad bardejovskú vrtáreň na výrobu vodovodných rúr.

Ľubovniansky hrad

Neďaleko poľských hraníc sa na mieste, kde sa končí spišský región, nachádza mohutný Ľubovniansky hrad. Je obklopený prírodou a ponúka výhľad na Tatry. Tento stredoveký strážca už storočia z kopca dozerá na život v meste Stará Ľubovňa, ktoré sa nachádza pod ním.

Prvá písomná zmienka o tomto gotickom hrade sa datuje do 1. polovice 14. storočia. Jeho vlastníkom bol kráľ, ale v správe ho mali mocní páni východného Slovenska – Omodejovci. Tento pohraničný hrad vyše 100 rokov strážil obchodnú cestu do Poľska. Prelomový bol rok 1412, keď sa tu stretli poľský kráľ Vladimír II. a uhorský kráľ Žigmund Luxemburský, aby podpísali medzi krajinami mier. Za jeho múrmi bol väznený aj dobrodruh Móric Beňovský. Po roku 1772 bol hrad využívaný ako kasárne a skladisko. Od 60. rokov minulého storočia je na hrade zriadené múzeum a postupne sa rekonštruuje.

Pri vstupe sa môžete rozhodnúť, či si hrad prezriete sami alebo absolvujete výklad so sprievodcom. Ľubovniansky hrad je vybavený tak, aby jeho prehliadku mohli absolvovať aj nevidiaci a nepočujúci. Potešia vás aj pravidelné sokoliarske vystúpenia, ktoré sú súčasťou prehliadky. Oplatí sa investovať do výhodnejšej spoločnej vstupenky pre hrad a skanzen pod ním.

Kostol v Štítniku

Za zaujímavými výtvarnými dielami sa kedysi nechodilo do galérií. Ľudí ohurovali na bežných miestach, akými sú kostoly. Na Slovensku, najmä na tom východnom, nájdeme takýchto kostolov pomerne veľa. Významným gemerským kostolom je ten v Štítniku, ktorý bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.

Návštevník chrámu zostane z množstva nádherne prepracovaných detailov v nemom úžase. Tie vznikali v 14. až 16. storočí, keď sa stal kostol evanjelickým. Inšpiráciou pre maliarov, napríklad pri scéne Volto Santo, boli v tomto trojloďovom kostole maľby talianskych maliarov.

K ďalším maľbám patria maľba apokalypsy, fresky zobrazujúce podobenstvá, ako aj fresky siedmich slobodných povolaní. Okrem nezameniteľného výtvarného umenia budete v kostole obdivovať aj lavice, oltár či kazateľnicu. V obci Štítnik nájdete aj zvyšky zrúcaniny hradu.

Zádielska tiesňava

Len máloktoré miesto už diaľky zaujme svojím výzorom ako Zádielska tiesňava. Tento neprehliadnuteľný útvar na ceste medzi Košicami a Rožňavou si určite všimne každý okoloidúci. Skúste sa však pri tiesňave aj zastaviť a spoznať ju zblízka, určite budete nadšení.

Toto výnimočné miesto môžete obdivovať z viacerých strán. Ak ich chcete kombinovať, skúste najskôr vystúpiť na jej útesy a potom prejsť dolu po prúde Blatnického potoka. Spôsobov, ako vystúpiť na náhornú plošinu, je hneď niekoľko. Ak radi testujete odolnosť kolien, môžete to skúsiť po modrom chodníku z Turne nad Bodvou okolo Turnianskeho hradu. Ak však nechcete zažiť až takýto drsný pôvab prírody, zvoľte ako štartovací bod miesto priamo pod tiesňavou v Zádieli.

Jeden z najkrajších výhľadov ponúka vyhliadka na Krkavčích skalách. Okrem pohľadu na Zádiel a kopce, za ktorými je už Maďarsko, sa vám naskytne panoramatický pohľad na celé údolie. V jarných mesiacoch, keď ešte skalné steny nezakrývajú listy stromov,  môžete zbadať aj menšie jaskyne a Cukrovú homoľu vysokú 105 m.

Dolný Spiš/Spišská cyklomagistrála

Jednou z častí východného Slovenska, ktorá určite stojí za návštevu, je Dolný Spiš. Ak máte radi cykloturistiku, krásy tohto regiónu si môžete vďaka Spišskej cyklomagistrále naplno vychutnať aj na 2 kolesách.

Svoju cestu môžete začať v Hrabušiciach, ktoré sú známe aj vďaka blízkosti Prielomu Hornádu v Slovenskom raji. Chodník pokračuje cez Spišské Tomášovce, obchádza Smižany a prechádza cez Spišskú Novú Ves a ďalej popri rieke Hornád. Dobrým miestom na odpočinok je dedina Markušovce, kde sa nachádza hrad, krásny kaštieľ a prírodná zaujímavosť Markušovský skalný hríb. Za dedinkou Olcnava sa rozlúčite s Hornádom a privítate mestečko Spišské Vlachy. Ďalej okúsite vietor vo vlasoch na rýchlej ceste do Dúbravy, odkiaľ chodia turisti, ale aj cyklisti na vrch Sľubica za peknými výhľadmi.

Od Dúbravy nasleduje úsek, ktorý vás prevedie po najcennejších pamiatkach Spiša. Nevynechajte kostol v Žehre, kaštieľ v Hodkovciach ani Spišský hrad a prejdite do Bijacoviec, kde sa nachádza ďalší kaštieľ a vzácna rotunda. Po toľkých zastávkach si potom naplno užijete cestu lesom Levočských vrchov.

S Hornádskou kotlinou sa rozlúčite pri kúpalisku v Levočskej doline, odkiaľ prejdete ku kraju pod Tatrami. Ak budete vládať pokračovať v jazde po cyklomagistrále dlhej 174 km, dostanete sa do Vrbova, kde si môžete odpočinúť v miestom aquaparku. Za Kežmarkom prejdete okolo kaštieľa v Strážkach  a prídete až do Spišskej Belej. Odtiaľ sa vydajte na Slovenskú Ves, z ktorej vedie cesta do Spišskej Starej Vsi. Poslednú časť cesty absolvujete v Pieninskom národnom parku v okolí Červeného Kláštora.

Košice

Metropola východného Slovenska už v minulosti prosperovala vďaka svojej polohe a v stredoveku udeleným privilégiám. K dôležitým výsadám patrilo aj to z roku 1342, keď sa centrum regiónu Abov stalo mestom. Významnejší dátum pre mesto je však 7. máj 1369, ktorý si dnes Košičania pripomínajú ako Deň mesta Košice. Ako prvé mesto na svete vtedy Košice získali výsadu mať vlastný erb.

Popri brehoch rieky Hornád vzniklo slobodné kráľovské mesto s bohatou históriou a ešte dynamickejšou súčasnosťou. Vyhľadávaná turistická destinácia je atraktívna pre množstvo spoločenských podujatí, kultúrny nikdy neutíchajúci život a množstvo pamiatok a výstav. Druhé najväčšie mesto Slovenska je sídlom mnohých múzeí a galérií. K najvýznamnejším patria Východoslovenské múzeum, Múzeum letectva, Slovenské technické múzeum, Východoslovenská galéria a Kunsthalle.

Jadro mesta tvorí typické šošovkovité námestie s Dómom sv. Alžbety. Okrem tejto hlavnej dominanty mesta nájdeme v jeho blízkosti ďalšie cenné budovy. K ukážkam vrcholnej gotiky patrí susedný Kostol sv. Michala, ale aj Urbanova veža z druhej strany Dómu. V tesnej blízkosti gotických pamiatok nájdete malý park, kde možno započuť pekné melódie zo spievajúcej fontány. V noci fontána okrem zvukov svieti rôznymi farbami, čím dotvára dynamický pohľad na ďalšiu výraznú stavbu námestia – budovu Štátneho divadla.

Dolný Zemplín

Najmenšia a zároveň najkvalitnejšia vinárska oblasť u nás leží na Dolnom Zemplíne a je známa pod názvom Tokaj. Hoci rovnomenné mesto leží v Maďarsku, vinohradnícka oblasť sa nachádza v oboch štátoch.

Oblasť je výnimočná tým, že tu možno dopestovať hrozno na výrobu prírodne sladkých vín. Aj keď slovenský Tokaj zaberá územie iba 7 dedín, tak v septembri tu radi privítajú každého. Posledný septembrový víkend zavítajte do obce Čerhov, kde na vás čaká festival Tokajské vinobranie so zaujímavým programom. Prvý deň festivalu sa spája s tradičným behom vo viniciach, ďalší sa začína jazdou historického vlaku z Košíc priamo do obce. V obciach Malá Tŕňa, Veľká Tŕňa a Viničky sa týždeň predtým koná Deň otvorených tokajských pivníc.

Ak vás zaujali Filipove tipy a radi by ste o východnom Slovensku vedeli viac, zapojte sa do našej súťaže a jeho knižka Kam po východnom Slovensku môže byť vaša. Viac informácií aj súťažný formulár nájdete na tomto mieste.

Podeľte sa o svoje zážitky pri návšteve zaujímavých miest na východnom Slovensku vďaka rýchlemu 4G internetu od O2, ktorý je dostupný pre viac ako 95 % obyvateľov Slovenska.

Filip Jurovatý

Absolvent Právnickej fakulty Trnavskej univerzity precestoval celé Slovensko a svoje skúsenosti z ciest po východnom Slovensku zhrnul do publikácie Kam po východnom Slovensku. Okrem množstva praktických rád kniha obsahuje aj jedinečné tipy vychádzajúce z Filipových osobných skúsenosti a autorské fotky. Filipa môžete sledovať na jeho blogu a Instagrame.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac