Je pri každom vleku, a predsa ho čítal len málokto

Ak by sa všetci na svahu správali podľa tohto lyžiarskeho desatora, svahy by boli pre všetkých bezpečnejšie.

8. 12. 2015; Autor: Sóda, Titulné foto: Flickr

Keď sa pozeráte zospodu na svah plný lyžiarov a snowboardistov, na prvý pohľad to vyzerá ako zhluk chaoticky sa pohybujúcich postáv. Pohyb na zjazdovke sa však riadi pravidlami, o ktorých každý niečo tuší, no málokto ich presne ovláda. Toto „lyžiarske desatoro“ ponúka návod, ako by sa mali správať všetci, ktorí sa chystajú užiť si jazdu na snehu.

1. Ohľaduplnosť

Základné pravidlo. Na svahu je vždy pestrá zmes lyžiarov rôzneho veku, s odlišnými schopnosťami a štýlom jazdy. Každý sa musí správať tak, aby neohrozoval život, zdravie a majetok ostatných.

2. Primeraná rýchlosť

Na snehu je to podobné ako na motorke. Zrýchliť sa dá veľmi jednoducho, no telo pri páde alebo náraze chráni len prilba (ak ju máte) a oblečenie. Tvrdé pristátie je jednou z tých lepších vecí, ktorú si môžete pri nezodpovednej jazde spôsobiť.

Či už máte na nohách lyže, snowboard, alebo hocijakú inú výbavu, s ktorou sa dá pohybovať po snehu, musíte svoju jazdu prispôsobiť stavu trate, vlastným schopnostiam a počtu ostatných lyžiarov.

3. Voľba smeru a zodpovednosť

Ak náhodou človek pred vami spadne alebo musí nečakane zmeniť smer, máte niekedy len zlomok sekundy na zastavenie alebo uhýbací manéver. Dodržaním bezpečného odstupu ľahšie predídete zrážke. Pri jazde sa snažte aj vy pohybovať čo najpredvídateľnejšie, aby vás vedeli rýchlejší jazdci bezpečne obísť.

Vo väčších strediskách je tiež bežné, že sa trate križujú. Ak na takéto miesto vchádzate, vždy sa pozrite, či nevletíte rovno pod lyže jazdcovi prichádzajúcemu zhora.

4. Predbiehanie

Pomalšieho jazdca môžete predbehnúť z hociktorej strany. Dodržujte pri tom bezpečnú vzdialenosť, aby ste toho, koho predbiehate, nevytlačili alebo neobmedzili. Človek s prilbou na hlave vás nemusí hneď zbadať ani začuť. Môže preto spanikáriť a spôsobiť kolíziu.

Obzvlášť opatrne treba obchádzať skupiny (najmä deti), ktoré sa učia lyžovať, a často jazdia v takzvanom hadovi. Nikdy takúto formáciu nekrižujte.

5. Zastavenie

Ak si potrebujete oddýchnuť alebo počkať na vašu skupinu, vždy zastavujte na kraji zjazdovky, kde budete dobre viditeľní a nebudete prekážať ostatným v jazde. Nikdy nezastavujte za zákrutou a pod zlomom, kde svah prechádza do strmejšieho sklonu.

6. Pohyb pešo po trati

Ak sa vám odopnú lyže alebo prechádzate ťažkým úsekom, vždy vystupujte a zostupujte iba po kraji zjazdovky. V miestach so zhoršenou viditeľnosťou buďte obzvlášť obozretní.

7. Značenie

Prevádzkovateľ zjazdovky môže kvôli počasiu alebo iným okolnostiam umiestniť na trať rôzne značky a obmedzenia. V záujme vlastnej bezpečnosti a bezpečnosti ostatných ich rešpektujte.

8. Nehody

Pri každom športe hrozí riziko zranenia. Ak sa nedajbože s niekým zrazíte, alebo ste svedkom pádu iného jazdca, vašou povinnosťou je (ak sa vám nič nestalo) poskytnúť prvú pomoc, privolať záchranárov a počkať na ich príchod.

Pri bežných pádoch aspoň pomôžte dotyčnému pozbierať zo svahu odopnuté lyže a všetko ostatné, čo by mohlo na svahu prekážať. Možno vás potom z vďaky pozve na čaj.

9. Identifikácia

Každý účastník a aj svedok nehody je povinný poskytnúť horskej službe alebo pracovníkom strediska základné údaje o svojej osobe.

10. Bezpečnosť

Pamätajte, že na svahu ste na vlastné riziko. Každá trať je označená podľa náročnosti, zvážte preto výber tak, aby zodpovedal vašim schopnostiam. Navyše, už počas nastávajúcej sezóny budú musieť mladí lyžiari do 15 rokov mať na hlavách prilby. Tí najmenší do 6 rokov aj reflexné oblečenie alebo iné reflexné prvky.

Práca po novom Sám na seba

Krok do prázdna: Čo vás čaká, ak začnete zajtra pracovať sami na seba

Na Slovensku je podľa prieskumov viac ako 700 000 ľudí, ktorí vidia príležitosti rozbehnúť niečo vlastné. Čo vás čaká, ak sa rozhodnete urobiť tento krok do prázdna?

7. 12. 2015; Autor: Sóda

Podnikateľské nápady sa rodia v hlavách ľudí každý deň, no iba zlomok z nich sa niekedy stane realitou. Či už je to obyčajná kaviareň s biznis plánom načrtnutým na servítke, alebo technologický startup s dokonale prepracovaným plánom rozvoja, všetky majú spoločnú jednu a tú istú vec – prvý krok do prázdna.

Musí ho urobiť každý, kto začína s vlastným projektom. Aj napriek všemožným radám a receptom na úspech je tento krok stále veľkou neznámou. Kým neskúsite, neviete čo bude, a to mnohých odradí.

Chceli sme do tejto témy vniesť trochu viac svetla. Stretli sme sa preto s dvomi ľudmi s rovnakou túžbou – stať sa sám sebe pánom. Každý si ju však naplnil po svojom, či už produktom, alebo spôsobom uvažovania. Porozprávali sme sa s nimi o tom, čo sa v ich životoch dialo tesne predtým a potom, ako sa pustili do vlastného podniku.

Prvým z dvojice je Vincent Touquet – Belgičan, ktorý na Slovensku žije 8 rokov. Za ten čas stihol ako spoluzakladateľ firmy Vestigen získať ocenenie StartupAwards a v roku 2012 (vtedy pod názvom A*Space), teraz pôsobí vo Vectary, ďalšom slovenskom startupe. Druhou je Sandra Conortová, ktorá sa jedného dňa rozhodla skončiť v zamestnaní, a pustila sa do ručnej výroby podložiek pod notebook vlastnej značky Popono.

Ako si môžete prečítať nižšie, rozhodnutia pustiť sa do podnikania sa rodia zložito. Či už ste úplný nováčik, alebo máte nejaké skúsenosti, peniaze budú tou prvou vecou, ktorá vám minimálne v prvých týždňoch nedá spať. Na druhej strane, obaja naši respondenti sa zhodujú v tom, že pokiaľ niečo viete, nájdete si nejakú inú prácu, ktorou svoju situáciu stabilizujete.

Avšak, aby sa prílev peňazí vôbec spustil, potrebujete niečo predať. Môže to byť aj úplne jednoduchý produkt, ktorý dostatočným spôsobom vyrieši potrebu alebo problém potenciálnych zákazníkov. Nikdy síce nebudete vedieť s istotou dopredu povedať, že ho ľudia príjmu, no malý test vám dokáže pomerne dobre napovedať, či máte šancu zaujať.

Prečítajte si viac o tom, ako sa naši respondenti dostali k podnikaniu, a ako sa im podarilo preniesť cez neistotu, ktorá k podnikaniu patrí.

Vincent Touquet

Ako si sa vlastne ocitol na Slovensku a prečo podnikáš?

Na Slovensko som prišiel kvôli rodine. Bývali sme predtým s manželkou v Bruseli, žili sme aj v Južnej Amerike. Ona dostala pracovnú ponuku na Slovensku. Neboli sme z toho veľmi nadšení, ale keby sa nám nepáčilo, stále by sme sa mohli presťahovať inam. Povedali sme, že skúsime a odvtedy sme tu už 8 rokov.

Podnikať som chcel už dávnejšie, minimálne od roku 2007, keď som šiel do Južnej Ameriky, no správna chvíľa nastala až v roku 2011, keď som sa na Startup Weekend stretol s Andrejom Mošaťom. O dva roky neskôr sme rozbehli firmu Vestigen. Momentálne pracujem na startupe Vectary. Nemyslím, že podnikanie niekedy opustím.

Prečo?

Vždy som obdivoval podnikateľov ako menia svet, zamestnávajú ľudí a všetko okolo toho.

Kedy si si povedal, že naozaj necháš svoj job a začneš podnikať?

Mal som v roku 2010 dobrú príležitosť. Môj známy tu riadil pobočku francúzskej firmy a hľadal za seba náhradu. To bola moja prvá skúsenosť s vedením ľudí a riadením firmy. No ešte to nebolo niečo moje. Svoju firmu som mal až o rok neskôr.

Keď začínaš podnikať v odvetví, kde nie si úplne doma, potrebuješ mať pri sebe nejakého experta.

Takže to nebolo tak, že si bol s niečím nespokojný. Motivácia bola ubrať sa vlastným smerom?

Áno. Rozhodnutia by podľa mňa mali mať pozitívny základ.

Aké otázky si mal v hlave predtým, než si začal?

Trápilo ma, či budem schopný nejaký čas prežiť bez stabilného príjmu, aby som neohrozil rodinu. Povedal som si ale, že ešte je stále čas na takéto rozhodnutia.

Niekedy prídeš príliš skoro a ten trh tam ešte nie je. Načasovanie je dôležité.

A ako si dospel k presvedčeniu, že to zvládneš?

Úprimne, to nikdy nevieš. Ale vo vnútri som cítil, že keď to bude fail, budem sa vedieť postaviť na nohy a nájdem si hocijakú prácu, ktorou situáciu opäť stabilizujem. Garancie nemáš nikdy. Vždy sa dá nejako prežiť, aj keby si mal po večeroch jazdiť pre Uber.

Takže problém s financiami si si v hlave urovnal. Bolo ešte niečo, z čoho si mal obavy?

Keď začínaš podnikať v odvetví, kde nie si úplne doma, potrebuješ mať pri sebe nejakého experta. Ja som našiel Andreja. Vtedy som sa cítil o dosť istejšie, že dáme dokopy peniaze a niečo z nich vytvoríme.

Mal som trošku stres aj z toho, či bude mať náš produkt svoj trh. Niekedy prídeš príliš skoro a ten trh tam ešte nie je. Načasovanie je dôležité.

Dá sa nejako zistiť, že ten čas už prišiel?

Máš taký trend – v odvetví, kde idú náklady dole, je to šanca – automaticky sa ti zlepšujú podmienky. Má to ale aj druhú stranu. Oplatí sa ti totiž vyčkávať, lebo ten, čo príde po tebe, má výhodu. Do nekonečna ale čakať nemôžeš.

“Určite treba začať s niečím, čo ľahko vysvetlíš svojim zákazníkom, napríklad svojej babke. Ak jej to nevieš vysvetliť, tak máš problém.”

Ako vyzeral prvý mesiac podnikania, bolo to lepšie alebo horšie, než si čakal?

Realita bola krutá. Všetko sme museli zvládnuť sami. Zháňať ľudí, priestory, všetko vybavovať, manželka v siedmom mesiaci…bolo to dosť drsné. Postupne si ale nájdeš ľudí, ktorí s tebou začnú pracovať a začne sa to zlepšovať.

Očakávania som nemal žiadne, takže nemôžem ani povedať, že som bol sklamaný alebo príjemne prekvapený. Hodili sme sa rovno do vody. Dôležité je mať v hlave pevný bod, ktorého sa držíš, aj keď sa plány budú meniť za pochodu. Plánovať však treba, aj keď budúcnosť vždy prinesie niečo iné. Menej veci ťa zaskočí.

Keď ste ostali na začiatku na všetko sami, ako sa zmenili tvoje priority? Ktoré veci sa stali pre teba dôležité, a ktoré išli do úzadia?

Rád o firme uvažujem ako o osobe. A pre tú moju je to jasná misia. Podľa misie si vieš nájsť a vybrať dobrých ľudí. Oni neprídu kvôli tebe, a ani kvôli platu, ale kvôli tomu, že misia tvojej firmy im pomôže naplniť ich osobné ciele.

“Hlavne choď von medzi ľudí. Za počítačom toho veľa nezistíš. Rozprávaj sa s ľuďmi, stretávaj sa s nimi, počúvaj.”

Keď sa obzriem späť, tak prioritou sa pre mňa stal výber ľudí podľa charakteru, nie podľa schopností. Tie sa dajú vždy naučiť. No charakter zmeníš extrémne ťažko, ak sa to vôbec dá.

Na čo si sa pri budovaní firmy sústredil?

Firma sa nedá postaviť bez jasného produktu resp. služby. Musíš skrátka niečo predávať. Ak nič nepredávaš, tak nemáš dôvod existovať ako firma.

Určite treba začať s niečím, čo ľahko vysvetlíš svojim zákazníkom, napríklad svojej babke. Ak jej to nevieš vysvetliť, tak máš problém.

Chybou podľa mňa je snažiť sa pripraviť produkt na 120 % podľa svojich predstáv, lebo môžeš nakoniec prísť s niečím, čo nik nechce. Preto by si si ho mal validovať, než začneš, aby si nerobil niečo, čo nemá zmysel.

“Keď podnikáš, vždy o sebe pochybuješ. Dobrý podnikateľ má taký kontinuálny stav sebareflexie.”

Ako ho validuješ?

Najlepšie vieš overiť životaschopnosť produktu, ak chceš začať podnikať v prostredí, ktorému rozumieš, tým pádom poznáš trh, spotrebiteľov, problémy a potreby, ktoré majú. Ak riešiš svoj vlastný problém, pravdepodobne nájdeš aj ďalších, ktorí ho majú.

Ale sú aj iné možnosti, ako napríklad vytvorenie landing page, kde produkt predstavíš podľa registrácii zhodnotíš záujem.

Hlavne choď von medzi ľudí. Za počítačom toho veľa nezistíš. Rozprávaj sa s ľuďmi, stretávaj sa s nimi, počúvaj.

Zapochyboval si niekedy o sebe alebo o niečom inom?

Keď podnikáš, vždy o sebe pochybuješ. Dobrý podnikateľ má taký kontinuálny stav sebareflexie si myslím. Nikdy v živote nebudeš vo všetkom kompetentný a navyše, veci sa rýchlo menia. Kto by 10 rokov dozadu povedal, že všetko budeš riešiť cez mobil a že budeme na nejakom Facebooku.

Je to taký paradox. Musíš stále o veciach premýšľať a pochybovať. No keď už robíš rozhodnutia, musíš si byť istý, že si urobil maximum, aby si sa rozhodol správne. Ide tu skôr o proces ako o nejaký stav mysle.

Sandra Conortová

Ako sa v tvojej hlave začala rodiť myšlienka rozbehnúť si vlastný projekt?

Moja dovtedajšia práca vo veľkej firme ma nebavila. Nemala som sa kam posunúť, aj keď ľudia boli fajn. Dospelo to až do štádia, že som dala výpoveď.

Vtedy si už mala nápad na Popono?

Možno len vo veľmi teoretickej rovine. Nedávala som výpoveď s tým, že mám premyslený biznis. Mala som ale odpracované dva roky a nárok na podporu. Povedala som si, že ten čas, kým mi chodia peniaze, skúsim zužitkovať a rozbehnúť niečo svoje. Vedela som, že ak znova začnem pracovať na plný úväzok, nebude na to čas.

“Keď som prišla s prototypom, všetko sa zrazu začalo diať a zapadať do seba ako puzzle.”

Bolo to pre teba ťažké rozhodovanie?

Určite to nebolo ľahké. Rozmýšľala som, z čoho budem žiť, no na druhej strane mi stále nedali pokoj myšlienky typu „ako to napríklad vyzerá počas dňa v meste, zatiaľ čo je človek zavretý v kancelárii, kde je každý deň rovnaký.“

Okrem peňazí, bolo aj niečo iné, čo ti robilo starosti?

Pravdaže. Napríklad vízia, kam vôbec pôjdem. Nemala som nič poriadne premyslené. Nemám ani žiadne špecifické vzdelanie ako napríklad prográmator, grafik…Rozmýšľala som, čo budem robiť.

“Určite sa financie stali prioritou.”

Ale predsa sa to nakoniec zlomilo. Kedy nastal ten moment, že si sa odhodlala dať výpoveď?

Bola som v tom čase na PNke a telefonovala som s kolegyňou, čo je nové v práci a tak. Vtedy som dostala taký pocit, že už sa tam jednoducho nechcem vrátiť. Neviem, či aj u iných to býva takto, mne to bolo v tej chvíli úplne jasné.

Ako vyzeral prvý mesiac na voľnej nohe?

Prichádzalo to postupne. Mala som ešte drobnú prácičku v Connect Coworkingu. Tam som sa dala do reči s Vacom (Vlado Vaculík, spoluzakladateľ) a debata sa dostala k Poponu.

Povedal mi, že mám ísť do toho, a že keď donesiem prototyp, pomôže mi. To ma nakoplo. Doma som to povedala mame a tej sa to tiež páčilo. Zohnala prvú dosku. Keď som prišla s prototypom, všetko sa zrazu začalo diať a zapadať do seba ako puzzle.

“Pomohlo mi aj načasovanie, pretože som s produktom prišla minulý rok pred Vianocami.”

Mala si nejaké očakávania, ako bude tvoje podnikanie vyzerať? Ako to nakoniec bolo naozaj?

Bolo to ťažké ale všetko sa postupne nejak utriasalo. Samozrejme musíš pre to niečo robiť. V mojom prípade to nebolo také zložité, lebo som chvíľu poberala podporu a mala pomoc od mamy. Sama by som to asi nedala.

Samozrejme, že jej platím, ale veľmi mi pomáha, napríklad mi vie splátku posunúť, alebo pripísať na dlh. Postupom času som začala uvažovať nad nejakým polovičným úväzkom, no zatiaľ som sa k tomu nedostala. Fungujem ďalej, a aj keď som mala v starej práci viac peňazí.

Keď treba, veľmi jednoducho si nájdeš prácu na pár hodín do týždňa. Je to fajn a nepríde mi to vôbec podradné.

Pripravovala si sa nejako na to, že sa púšťaš do neznámej veci?

Nie. Povedala som si, že skúsim a uvidím. Nemám záväzky ani deti a preto si ešte môžem dovoliť vyskúšať takéto veci.

Keď človek chce, myslím si, že zamestnať sa môže hocikedy. Navyše som tu v Bratislave, kde sa práca dá nájsť najjednoduchšie. Pomáha mi teda aj to, že keď treba, veľmi jednoducho si nájdeš prácu na pár hodín do týždňa. Je to fajn a nepríde mi to vôbec podradné, každá skúsenosť ti do života niečo dá.

“Ak máš nejaký nápad, treba to aspoň skúsiť a netreba sa báť, aby si na dôchodku nemusel stále premýšľať o tom, čo by bolo keby.”

Upravili sa nejako tvoje priority, keď si začala zarábať sama na seba?

Určite sa financie stali prioritou. Obmedzila som výlety, nákupy a drobné radosti. Aj keď mám momentálne príjem nižší než počas zamestnania, tá voľnosť a hlavne spokojnosť so životom to neúmerne prevažuje.

Samozrejme, ak by som nemala z čoho žiť, vzdala by som sa toho, ale teraz je to dobré. Zvykla som si na svoju slobodu a páči sa mi to.

Ako to bolo so zákazníkmi? Zháňala si si ich dopredu alebo si vyrobila produkt a potom začala riešiť predaj?

Išla som “na blind” a prišlo to. Ale záleží čo robíš. Pomohlo mi aj načasovanie, pretože som s produktom prišla minulý rok pred Vianocami. Celkovo som na to šla veľmi živelne.

Čo by si povedala niekomu, kto uvažuje nad niečím podobným ako ty?

Ak máš nejaký nápad treba to aspoň skúsiť a netreba sa báť. Aby si na dôchodku nemusel stále premýšľať o tom, čo by bolo keby.