Laci Strike: Treba robiť maximum pre to, aby sme deti posúvali správnym smerom

S tanečníkom a choreografom sme sa porozprávali nielen o jeho začiatkoch, ale aj o skúsenostiach z motivačnej roadshow O2, ktorej druhý ročník sa bude na stredných školách konať aj tento rok.

7. 6. 2018; Autor: Kubo Stank, Foto: Sóda, Nika Lieskovská

Tanečník a choreograf Laci Strike už 15 rokov vedie úspešnú tanečnú školu Street Dance Academy a popritom spolu s manželkou Aničkou vychováva dvoch synov. V roku 2017 sa zúčastnil motivačného projektu O2 Môj príbeh môže byť aj Tvoj príbeh, v rámci ktorého sa mladým ľuďom snažil ukázať, že bez tolerancie sa v živote fungovať nedá.

Tento rok sa podieľa aj na druhom ročníku pod názvom Roadshow Moja story, tvoja story, v rámci ktorej spolu s ďalšími ambasádormi študentom stredných škôl motivuje v ceste za vlastnými snami.

Porozprávali sme sa s ním nielen o jeho tanečných začiatkoch, ale aj o tom, ako pristupuje k výchove svojich detí.

Prečo sa chalan z Handlovej ako ty začne profesionálne venovať tancu?

Hlavne preto, lebo mám rád hudbu. Už v detstve som cítil, že keď hrala skladba, čo sa mi páčila, tak som sa podľa nej chcel hýbať. Neskôr v puberte to bolo skôr z nudy. V Handlovej nebolo veľmi čo robiť. Zároveň tam však v určitom čase bolo nesmierne silné hip-hopové zázemie. Bolo tam viac tanečných „breakových crew“, ako je dnes na celom Slovensku.

Pomáhal si postaviť tanečnú hip-hopovú scénu na Slovensku. Aké to bolo obdobie a na čo rád spomínaš?

Najradšej si spomínam na to, v akej čistej forme som vtedy hip-hop zažíval, a na úplne začiatky v Handlovej, kde sme sa stretávali, pripravovali a trénovali. Každá skupina pracovala samostatne a počas víkendov sme medzi sebou aktívne súťažili. Bola tam obrovská rivalita, ale iba v dobrom zmysle. Namiesto nejakých konfliktov či napádania sa sme sa navzájom posúvali ďalej. Všetko ostávalo na úrovni tanca tak, ako by to podľa mňa malo byť vždy.

Rád tiež spomínam aj na Barcelonu, kde som sa neskôr ocitol. Tam sme pocítili slobodu aj inú kultúru a prvý raz sme tam zažili veľké akcie. S našou skupinou Quassit sme sa tam vypracovali medzi 16 najlepších tanečných skupín na svete. Dostali sme sa do takej formy, že keď sme sa vrátili domov, tak sme v Československu 3 roky neprehrali žiadnu tanečnú bitku.

Hip-hopová subkultúra to najmä v 90. rokoch na Slovensku nemala práve ľahké. Dostal si sa pre tanec alebo spôsob života, s ktorým sa spája, do nejakého konfliktu?

Jasné, že dostal, a neraz. Bolo to dané najmä tým, že ľudia nevedeli, o čo ide, a vôbec tomu nedávali šancu. Zrazu videli mladých ľudí v širokých gatiach a kapucniach, ktorí nezapadali do ich sveta. Boli sme niečo nečakané, odlišné a rebelantské. Keď sme organizovali prvú akciu v Handlovej a prišlo tam tisíc divne poobliekaných týpkov, tak sa panie, čo išli okolo, prežehnávali.

Ďalšia vec boli mladí ľudia z iných subkultúr alebo skupín, ktorí si potrebovali niečo dokázať. Pamätám sa, ako sme mali problémy s nacistami, a to väčšinou úplne pre nič. Stačilo, že sme mali široké gate…

Tvoja tanečná škola funguje už 15 rokov. Ak porovnáš jej začiatky s dneškom, v čom vidíš najväčšie rozdiely?

Najväčší rozdiel je v tom, že virtuálny svet je taký silný, že uberá kvalitu tomu reálnemu. Podľa mňa to dnes majú decká náročnejšie ako kedysi. Majú obrovské množstvo vnemov z okolia, ktoré ich rozrušujú.

Žijeme v čase, keď sa kladie dôraz na to, aby chodili na množstvo krúžkov. Je to dôsledok doby, lebo týmto spôsobom sa snažíme chrániť ich pred vecami, ktoré im môžu ublížiť. Rodičia sa snažia deti zamestnať, ale pre ne je to v istom zmysle tlak. A to v kombinácii s tým virtuálnym svetom všetko podľa mňa ešte sťažuje.

Sú dnešní tanečníci iní ako tí v minulosti?

Deti sa v podstate nelíšia skoro v ničom. Tento rok bol pre Street Dance Academy super. Naši chalani povyhrávali rôzne súťaže, na ktorých rozhodovala zahraničná porota, a práve tieto veci vedia decká neskutočne motivovať. Keď potom ich tréner zaboduje na nejakej súťaži alebo akcii, vnímajú to tiež veľmi pozitívne. To vidím aj na tréningoch, kde potom úplne inak pracujú a snažia sa.

„Virtuálny svet je taký silný, že uberá kvalitu tomu reálnemu.”

Musím priznať, že náš klub mal asi pred 3 rokmi krízu. Deckám sa naozaj nechcelo a my sme ich nevedeli nijako vyhecovať. Dnes je to úplne iné. Nemôžem teda povedať niečo v zmysle, že pred 15 rokmi to bola bomba a teraz je to slabota. Nie je to totiž tak. Dnes mám pocit, že máme naozaj presvedčených členov, decká chodia aj na extra tréningy, rozvíjajú sa a neskutočne na sebe pracujú.

Tanec je tvojou vášňou aj tvojím zamestnaním. Nemáš občas chuť robiť niečo úplne iné? Akým spôsobom od neho oddychuješ?

Jasné, že áno. Občas mám chuť odísť a byť chvíľu úplne sám. To mi chýba asi najviac. Na druhej strane som začal hrávať v kluboch ako DJ a chalani z komunity ma berú. To ma skutočne teší a baví. Občas ma zavolajú hrať aj na veľké akcie v Bratislave a ľuďom sa moje hudobné selekcie páčia. To je super pocit a zároveň ďalšia osobná výzva.

Okrem toho veľmi rád fotím. V poslednom čase ma to neskutočne chytilo, kúpil som si starý stredoformátový foťák a neviem ho pustiť z rúk.

V rámci roadshow O2 Môj príbeh môže byť aj Tvoj príbeh si chodil po slovenských školách a spolu s ďalšími ambasádormi si študentov stredných škôl motivoval, aby šli za svojimi cieľmi a boli tolerantnejší. Prečo si sa rozhodol zapojiť sa do tohto projektu?

Mal som pocit, že to je dobrý nápad. Zdá sa mi, akoby sa mladí ľudia na strednej škole strácali sami v sebe. Počujú nejaký názor, okamžite mu uveria bez toho, aby si ho akokoľvek overili, a automaticky ho nasledujú. Nechceli sme deckám nejakým spôsobom vymývať hlavy a nútiť ich do konkrétnych vecí. Išlo o to, aby pochopili, že majú vlastný rozum, ktorý môžu používať, a vytvoriť si názor samy.

Hovoril som im veľa príkladov zo života, pri ktorých spozorneli, lebo to čiastočne vyvrátilo nastavené stereotypy v ich hlavách. Nebolo to násilné ani formované ako nejaká kampaň. Na celý tento projekt sme mali veľmi dobrú reakciu mladých ľudí a to je skvelé. Mal som pocit, že keď sa s nimi človek bavil aj o vážnych témach citlivo a nie radikálne z pozície autority, tak si z toho niečo zobrali. Že začali premýšľať a dokázali s novými informáciami naložiť oveľa lepšie ako predtým.

Prekvapili, resp. zaskočili ťa dnešní mladí ľudia svojimi názormi, postojmi či otázkami?

Čakal som, že to nebude ľahké, a to sa potvrdilo. V niektorých regiónoch to bolo rasistickejšie, inde sme sa stretli s úplným opakom. Boli sme aj na takmer čisto chlapčenských školách, kde to mali dievčatá výrazne ťažšie. Nehovorili sme nasilu o žiadnej slniečkarskej tolerancii, skôr sme sa snažili deckám ukázať, že sa všetci spoločne delíme o nejaký priestor, a ak chceme normálne fungovať, musíme sa navzájom tolerovať.

Stretli sme sa naozaj so všeličím. Žiaci nám posielali otázky cez internet a my sme si ich čítali priamo na mieste pred nimi. Občas to boli veľmi osobné otázky, občas sa nám niekto zdôveril, že je gej a nevie, čo s tým, inokedy sa ozvali Rómovia, ktorí mali problémy. Otázky ani ich výber sme nijako neselektovali. Mladí ľudia sa nám zdôverovali so svojimi problémami, a ak sme vedeli, tak sme im v rámci našich možností pomohli.

„ Zdá sa mi, akoby sa mladí ľudia na strednej škole strácali sami v sebe. Počujú nejaký názor, okamžite mu uveria bez toho, aby si ho akokoľvek overili, a automaticky ho nasledujú.”

Rukami ti prešlo niekoľko generácií detí a tínedžerov. Aké sú podľa teba najväčšie výzvy a problémy, s ktorými sa dnes musia vyrovnať?

Určite drogy. Tento problém je tu stále a možno ešte silnejší ako kedysi. Myslím si, že to naozaj nie je sranda, a teraz to ako otec pociťujem ešte oveľa viac. Dúfam, že mojich chalanov to obíde.

Ďalšia vec je pohyb. To je pre všetky decká dnes výzva – pochopiť, že hýbať sa je dôležité. Mám pocit, že sú doslova pribité k tabletom či k telefónom, a to vplýva na ich zdravie. Aj moji chlapci sa s tým doma hrajú, ale myslím si, že by to malo mať rozumnú mieru. Poslednou vecou je určite tolerancia. Ak decká nebudú vedieť akceptovať inakosť v akejkoľvek forme, tak máme problém.

Máš nejaké rady, ako by podľa teba mohli proti týmto problémom bojovať, resp. im predchádzať?

Ľudia a najmä deti sa podľa mňa najlepšie učia pozorovaním. Keď na konkrétnom príklade vidia, že sa niečo stalo a dopadlo to dobre alebo aj zle, tak z toho majú nejaké ponaučenie a vedia s tým ďalej pracovať.

Okrem rodiny tanečníkov, ktorých si vychoval naozaj veľa, si sám rodičom. Čo pre teba znamená rodina?

Rodina pre mňa znamená veľmi veľa, lebo tvorí zázemie a je zdrojom sily. Vlastne všetko. Aj keď nepôjde biznis alebo sa všetky veci na svete pokašlú, ak to funguje v rodine, tak je všetko OK.

Zároveň je to obrovská zodpovednosť – vychovať mojich chalanov tak, aby z nich vyrástli normálni ľudia, čo nerobia problémy. Človek nikdy nevie, ako to dopadne, no podľa mňa treba robiť maximum pre to, aby sme deti formovali a posúvali ich správnym smerom.

Čo je podľa teba pri výchove najdôležitejšie?

Pri deťoch je podľa mňa vo všeobecnosti veľmi dôležité vybudovať si prirodzenú nevynútenú autoritu, teda nie z pozície sily a strachu, to nemôže dlhodobo fungovať, a byť k nim fér. Decká musia pochopiť, že rodič je niekto, kto za ne zodpovedá, a ony sa tomu musia prispôsobiť. My sa doma s mojimi synmi veľa hráme, snažíme sa im rôzne veci vysvetliť a ukazujeme im, že ich berieme ako rovnocenných.

Je niečo, čo sa ti v poslednom období podarilo a na čo si naozaj hrdý?

Nedávno sme dokončili veľký projekt – online tanečnú školu. Keďže deti majú tak rady online prostredie, chceli sme im čiastočne vyjsť v ústrety a vytvorili sme web s množstvom rôznych tanečných lekcií. Za ich splnenie dostávajú body a postupujú do vyšších levelov.

Sú tam rôzne množiny klipov, kde sa učia aj celé choreografie známych spevákov. Ak sa tomu niekto rozhodne venovať, je to preňho z hľadiska výučby obrovská skratka. Som rád, že sa nám to podarilo.

Na čo by si sa chcel zamerať v tomto roku? Máš nejaký nápad na to, ako by si si ešte zlepšil život?

Ja mám dobrý život a nesťažujem sa. Keby som si mohol niečo želať, tak by to bolo viac času na seba. Keby sa mi to podarilo, tak zoberiem foťák a pôjdem do Barcelony tancovať a fotiť chalanov. V 2018 budem dávať veľa energie aj do spomínaného online projektu. Aby sa o ňom dozvedelo viac detí a aby sa učili sa tancovať, nech budú kdekoľvek.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda o motivácii a ceste za snami a vznikol v spolupráci s O2 Roadshow Moja story, tvoja story, za ktorou stojí O2 Slovakia. O roadshow pre študentov stredných škôl si mohli stredné školy zasúťažiť aj tento rok. Viac informácií a pravidlá nájdete na www.dobravec.o2.sk.

Rozhovor

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

3. 5. 2021; Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
prečo je mediálna výchova dôležitá,
aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.

Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém.

Záleží vám na deťoch a na ich budúcnosti? Podporte spolu s O2 dobrú vec

O2 Športová akadémia Mateja Tótha chce v deťoch budovať pozitívny vzťah k pohybu a odhaliť, na čo majú talent

O2 Roadshow Moja story, tvoja story podporuje mladých ľudí na ceste za vlastnými snami

Ako získať Dobrú vec?

O2 Športová akadémia Mateja Tótha

O2 Roadshow Moja story, tvoja story

Laci Strike: Treba robiť maximum pre to, aby sme deti posúvali správnym smerom

Laci Strike

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Miroslava Širotníková

Príbehy

Spoznajte mladých, ktorí svojou prácou vyživujú komunitu, spoločnosť, regióny, umenie

Lifestyle

Trúfate si na štúdium v Rokforte? Tak skúste správne odpovedať na týchto 10 otázok o svete Harryho Pottera

Appky

Hry, ktoré rozhýbu mozgové závity: S týmito 8 aplikáciami posilníte pamäť, komunikačné zručnosti aj logické myslenie

Lifetech

Najmladší z rodiny Galaxy S24, no veľmi obľúbený: Samsung Galaxy S24 FE je skoro na nerozoznanie od svojich starších súrodencov

Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

O2 Športová akadémia Mateja Tótha chce v deťoch budovať pozitívny vzťah k pohybu a odhaliť, na čo majú talent

O2 Roadshow Moja story, tvoja story podporuje mladých ľudí na ceste za vlastnými snami

Ako získať Dobrú vec?

O2 Športová akadémia Mateja Tótha

O2 Roadshow Moja story, tvoja story

Páči sa vám, čo práve čítate?

Laci Strike

Páči sa vám, čo práve čítate?

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Miroslava Širotníková

Páči sa vám, čo práve čítate?

Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Letné expedície do našich obcí: 7 tipov na výlet po východnom Slovensku

Športovaním k mladšej pleti. Dermatologička vysvetľuje, ako pohyb vplýva na zdravie našej pokožky

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Drsná budúcnosť, extrémne efekty aj skľučujúce osudy hrdinov. Týchto 6 dystopických príbehov sa s vami nebude maznať

Samsung Galaxy Z Flip6 5G štýlovo vyriešil dilemu, či dať prednosť veľkému displeju alebo praktickým rozmerom

Zvažujete osvieženie svojej technologickej výbavy? Toto je našich 9 tipov na smart zariadenia so zaujímavou jesennou zľavou

Ako viesť náročné rozhovory? Pripravili sme 7 modelových situácií zo súkromia aj z práce

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Baví vás Sóda?

Výber tých najlepších článkov si môžete nájsť v mailovej schránke každú druhú nedeľu.