Žijeme v dobe, v ktorej nám takmer nič nechýba a samých seba presviedčame, že sa máme v podstate dobre. Často však zabúdame na základné princípy vyrovnaného a naplneného života, ktoré sa môžeme naučiť napríklad aj od amazonského kmeňa.

Kmeň Pirahov žije v amazonskom pralese v Brazílii. Jeho príslušníci sa živia zberom a lovom, majú vlastný jazyk, ktorý okrem nich ovláda len zopár ľudí a málokto z nich počas života opustí vlastnú dedinu či priľahlú džungľu, nie ešte svoju krajinu.

Americký lingvista a antropológ Daniel Everett pochádza z Kalifornie a je uznávaným vedcom, univerzitným profesorom a spisovateľom. S Pirahmi strávil v Amazónii dlhé roky, skúmal ich jazyk aj kultúru a tajomstvá šťastného života, ktorý sa s týmto kmeňom neodmysliteľne spája, si vzal za svoje a neustále sa nimi riadi.

O poznatky, ktoré môžu vniesť radosť do každodenného života moderného človeka, sa podelil aj s čitateľmi Sódy. Ako nás teda môže inšpirovať jednoduchý život kmeňa Pirahov?

O vnímaní minulosti a budúcnosti

„Pirahovia nemajú mýty, nehovoria o stvorení a nemajú žiadny koncept bohov alebo náboženstva. Nemajú ani slová, ktoré by určovali konkrétny čas. Nemajú ani slová včera alebo zajtra. Majú iba slovo iný deň, ktoré môže znamenať oboje. Ich jazyk a kultúra fungujú tak, aby sa vyhli odkazovaniu na čas a veci, ktoré ich môžu znepokojovať, napríklad: ‚Obávam sa, že zajtra môžem prísť o prácu.‘ Nemôžete urobiť nič s tým, čo sa udeje zajtra. Môžete iba dnes pracovať najlepšie, ako viete. Pirahovia každý deň zlepšujú to, čo robia, aby sa stávali lepšími,“ vysvetľuje Everett.

O strachu zo zmeny

Everett Pirahom kládol aj množstvo náročných otázok, aby zistil ich pohľad na rôzne životné situácie. Pýtal sa ich napríklad na to, čo budú robiť, ak ich dedinu niekto napadne a zaberie ich územie. Nad touto úvahou však domorodci iba kývli rukou a povedali, že džungľa je veľká a jednoducho by sa presťahovali do inej časti.

Lingvista tvrdí, že ľudia sú prispôsobiví a nemali by lipnúť na zabehnutom spôsobe života, ak ich nenapĺňa. „Pre našu kultúru a spoločnosť je typické, že ostávame na jednom mieste a radšej robíme tú istú vec, než by sme mali uznať, že ľudské bytosti sú najľahšie prispôsobivé druhy v prírode. Sme samostatní, pripravení a promptní natoľko, aby sme mohli žiť kdekoľvek,“ hovorí.

O (nemateriálnom) šťastí

„Naša kultúra sa zameriava na materiálny zisk, väčšie osobné bohatstvo a úspech,“ hovorí vedec. Pripúšťa však, že v jednom sú si všetci ľudia podobní: „Všetci túžime po láske, spoločnosti a šťastí.“

„Keď som prišiel (ako misionár, pozn. red.) k Pirahom hovoriť im o Bohu a o tom, ako môžu nájsť šťastie cez kresťanstvo, veril som, že človek môže spoznať význam života cez Ježiša a len cez náboženstvo sa dá oslobodiť od strachu. Zistil som však, že Pirahovia si dávajú najavo oveľa viac lásky, než som kedy videl u iných ľudí. Keď niekomu začnú dôverovať a sedí s nimi, tak sa ho vždy dotýkajú, usmievajú sa naňho, pýtajú sa ho rôzne otázky a ukazujú mu svoju lásku k deťom,” spomína Everett.

„Nikdy neukazujú, koľko nachytali rýb, že zabili veľa zvierat a môžu zakonzervovať množstvo mäsa. Keď som sa ich opýtal, prečo neúdia alebo nesolia mäso, aby si ho zakonzervovali na neskôr, jeden muž mi povedal: ‚Ja si uskladňujem mäso v bruchu môjho brata. Keď mu dám jedlo, on dá jedlo mne. My mäso konzervujeme tak, že sa staráme o seba navzájom.‘ A ja som si uvedomil, že oni by mali byť misionármi. Oni sú tí, ktorí dávajú odpovede, ktoré som mal dávať ja im. Videl som veľa pastorov a misionárov, ale žiadny z nich nebol taký šťastný, vyrovnaný a psychicky stabilný ako priemerný človek z kmeňa Pirahov,“ spomína Everett.

O náboženstve

Prístup kmeňa prinútil Everetta uvedomiť si, že títo ľudia majú jasno vo svojich hodnotách a nepotrebujú premýšľať nad tým, ako získať slobodu duše. „Sú to lovci a zberači žijúci v Amazónii, ale sú opakom poverčivých ľudí. Naše náboženstvo je postavené na viere vo veci, ktoré nemôžeme vidieť alebo si ich overiť. Oni chceli vedieť, kto videl Ježiša. Hovorili mi, že pokiaľ som nevidel nikoho, kto videl a hovoril s Ježišom, tak prečo im o ňom vôbec hovorím. Keď Pirahom hovoríte niečo, domnievajú sa, že máte priamy dôkaz. Budú vás počúvať, lebo vás rešpektujú, ale neuveria vám, lebo ste zo západu,” vysvetľuje.

„Vyžadovali viac dôkazov, než som mal. To ma doviedlo k otázke, prečo som vlastne veril v Boha. Veril som, že hlavný dôkaz, ktorý kresťanstvo malo, bol spôsob, ako mení ľudské životy k lepšiemu. Ale s Pirahmi som si uvedomil, že to nie je dostatočný dôkaz, lebo oni mali aj tak veľmi dobré životy. To ma zmenilo a bolo to pre mňa veľmi nápomocné,“ dopĺňa.

O smrti

Daniela Everetta prekvapil aj ich postoj k tragickým životným situáciám: „Bol som tam, keď ľudia zomierali. Pred 30 rokmi tam zomrelo bábätko na maláriu. Každý z nich si k nemu prišiel sadnúť, ľudia plakali, otec plakal a ja som im pomáhal kopať hrob. Potom sa však už ľudia správali normálne. Možno na druhý deň ešte otec a mama trochu plakali, ale uvedomovali si, že smrť je prirodzená súčasť ľudskej existencie.“

Aj z tohto zážitku si vyvodil isté pravidlo: „Ak sa rozhodnete smútiť dlho, nikomu to neprinesie nič dobré. Treba sa cez to preniesť a vrátiť sa späť k normálnemu životu. Všetci žijeme a umierame, ale máme zodpovednosť voči ostatným. Pirahovia smútia a asi o 4 roky neskôr mi otec povedal, že mu chýba dieťatko, ale krátko na to žartoval a smial sa. Pirahovia nie sú z takých vecí deprimovaní. Rozoznávajú a rešpektujú stratu a bolesť, ale tiež vidia, že treba žiť dobre a dbať na to, aby mal každý to, čo potrebuje.“

O hneve

„Hoci u nás je hnev a jeho prejav bežnou súčasťou života a komunikácie, Pirahovia sa naň pozerajú úplne inak. Hnev je považovaný za jeden z najväčších hriechov. „Ukázať svoj hnev je u nich neakceptovateľné. Som univerzitný profesor, takže niekedy hovorím nahlas. Keď sa ma niekto niečo opýtal a ja som bol vo svojom móde profesora, tak som hovoril nahlas. Pirahovia mi vraveli: ‚Znieš nahnevane.‘ Ja som im hovoril, že nahnevaný nie som, tak mi vysvetlili, že som hovoril veľmi nahlas, a že oni nemajú radi, keď ľudia hovoria nahlas,“ objasňuje.

„V dedine nevidíte nahnevaných ľudí, muži sa nebijú, rodičia nedávajú svojim deťom po zadku. Keď je dieťa naozaj nervózne a začne kričať, nikto nič nepovie. Ak je niekto nahnevaný, tak po tom, čo ho hnev opustí, ho ostatní konfrontujú. Opýtajú sa, prečo sa tak správal, a že je to zvláštne správanie,“ vysvetľuje.

Everett bol aj svedkom udalosti, v rámci ktorej mal prejav hnevu fatálne následky: „Pirahovia nemajú radi ohrozenie komunity. Najhorší scenár, ktorý som videl, bol, keď jeden mladý muž zabil iného. Išlo o vraždu. Pirahovia muža vylúčili z komunity a nechali ho žiť samého, pretože týmto činom ohrozil celú komunitu. Zabíjanie ľudí netolerujú. Síce vedia, ako to urobiť, lebo zabíjajú zvieratá kvôli jedlu, no nepreukazujú násilie voči iným ľuďom. Ak je dedina v ohrození, tak iba odídu. Ak je niekto násilný voči inému človeku, tak ho vyhodia z dediny a nedelia sa s ním o jedlo.“

O vďake

Najbežnejším prejavom vďaky našej spoločnosti je slovo ďakujem. Pirahovia však ďakujú úplne inak. „Ak by som prišiel do dediny a rozdával rybárske háčiky, tak mi môžu povedať: ‚To je veľmi dobrý háčik,‘ alebo ,Tieto háčiky nemám veľmi rád, nemáš nejaký iný?‘ pripadne povedať ‚Ďakujem‘. Pirahovia však nepovedia ďakujem, lebo na to nemajú slovo. Na druhej strane, keď chytia ryby, tak mi jednu dajú. Je to oplácanie – ja pomôžem im, oni pomôžu mne. A viem, že keď budem mať nejaký problém, keď ochoriem, tak sa o mňa postarajú. To je ich spôsob, ako povedať ďakujem.“

O komunikácii

Pirahovia sa nezdravia, maximálne svoj príchod a odchod oznámia. Podľa nich ide o zrejmé veci, ktoré sa dajú vidieť. V našej kultúre je to iné. „Keď niekoho vidím kráčať po ceste a pozdravím ho, tak to vlastne znamená, že naňho reagujem ako na človeka. Keď poviem ‚Ako sa máš?‘, tak možno ani nechcem vedieť odpoveď,“ hovorí Everett.

Pirahovia dávajú väčší dôraz na fyzický kontakt než na slová: „Keď sa pozdravím, je to ako keby som vás ťapol po chrbte. Podľa Pirahov je lepšie, ak vás len ťapnem po chrbte. Dokonca aj v brazílskej kultúre je to celkom bežné. Keď sa rozprávam so ženou, je veľmi pravdepodobné, že sa ma dotkne počas toho, ako rozpráva a vôbec nič tým nemusí myslieť. A to je pre niektorých Američanov šokujúce. Keď si však na to zvyknete, zistíte, že je to prirodzené, príjemné a pomáha vám to cítiť sa príjemne a mať pocit, že niekam patríte.“

O samote

Život Pirahov je podobný ako náš v tom, že ľudia trávia veľa času spoločne, no potrebujú aj chvíle osamote. „Muž si vezme svoje kanoe a je preč aj 8 hodín. Žena môže vziať psy a ísť sama loviť do džungle. To je ich čas osamote. Deti už od momentu, keď sa učia chodiť, sú pri rieke a snažia sa loviť ryby. Takže Pirahovia majú množstvo príležitostí byť sami. Keď ide žena preč, muž ostáva s deťmi a opačne. Nemusia sa obávať, že ich deti sú samy, pretože dedina je tam a dáva na ne pozor. Páry tiež potrebujú byť chvíľu sami, vtedy idú preč na kanoe alebo do džungle,“ uvádza príklady.

Zaujímavé je, že súkromie akceptujú takmer bez slov. Napríklad, keď vidia ženu kúpať sa v rieke, je jasné, že chce byť sama, tak uhnú pohľadom a idú ďalej. „Ak vidia, že si niekto vychutnáva čas osamote, tak mu dajú priestor. Ignorujú ho a nechajú ho tak. Jednoducho ho nevyrušujú, keď je jasné, že chce byť sám,“ dopĺňa.

Tiež ide o vec, ktorá sa dá pochopiť a nemusia si navzájom oznamovať, že niekam idú a chcú byť sami. „Keď sedia v dedine, je jasné, že nechcú byť sami, pretože inak môžu byť sami, kedykoľvek chcú. To je však ťažšie pre nás, v našich spoločnostiach. Keď s niekým žijete, tak chcú celý čas vedieť, kde ste. A my im to hovoríme. Poviem manželke, že idem robiť rozhovor a poviem jej, keď skončím,“ uzatvára.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda a vznikol v spolupráci s Férovou Nadáciou O2.