Antropológ Michal Uhrin: V minulosti boli dary spôsob, ako prežiť alebo sa vyhnúť konfliktu, no ich podstatou bola odjakživa ľudskosť

Darčeky môžeme vnímať ako maličkosť, pred Vianocami možno aj ako príťaž, no ich tradícia sa nesie celou našou existenciou.

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, čo pre vás znamená darček? Môže sa zdať, že nejde o nič dôležité, len o akýsi komerčný výmysel, no opak je pravdou. Obdarúvanie je pre ľudí životne dôležité – zachránilo nás na púšti, ustáli sme vďaka nemu konflikty a našli sme spôsob, ako sa obdarovávať aj počas izolácie cez covid. V rozhovore s etnológom a antropológom Michalom Uhrinom z katedry archeológie a kultúrnej antropológie sme zisťovali, kedy a ako táto tradícia vznikla a čo pre nás darčeky skutočne znamenajú.

S Vianocami si okrem darčekov spájame aj filmové klasiky. Pripomeňte si všetky nesmrteľné (sviatočné) hlášky

V rozhovore s etnológom a antropológom Michalom Uhrinom sa dozviete aj to:

  • aké darčeky si dávali ľudia kedysi,
  • akým darom sa prejavovala partnerská láska a prečo by sme to dnes vnímali ako urážku,
  • prečo vôbec vznikol zvyk obdarovávania druhých,
  • či radšej darčeky dávame alebo dostávame
  • a aj to, ako darčeky prispeli k zachovaniu ľudstva (a ľudskosti medzi nami).

Darčeky sú bežnou súčasťou Vianoc, narodenín, menín, svadieb či návštev. Kedy sa tento zvyk začal?

Je veľmi ťažké určiť presný bod v histórii, no o prvých daroch môžeme uvažovať už približne v období 30- až 40-tisíc rokov pred naším letopočtom. V neskoršom období mohli byť darmi tiež predmety, ktorými naši predkovia obdarovávali mŕtvych počas pohrebných rituálov.

Niekedy darovali predmety, aby sa im po smrti dobre žilo, inokedy to boli talizmany, aby sa po smrti nevracali ako duchovia. Takmer všetky náboženstvá mali svoje predstavy o tom, čo sa deje s človekom po smrti, a dary boli ich súčasťou. Vidíme to aj teraz – na Dušičky nosíme blízkym, ktorí nás opustili, sviečky či kvety. 

Neskôr dary prešli od pohrebných rituálov aj do ďalších častí nášho života. Prečo?

Obdarovávanie je typické pre každú spoločnosť na svete. Aj vďaka darom sa líšime od väčšiny živočíchov – darovanie nás robí ľuďmi, ide teda o jeden z našich najtypickejších sociálnych prejavov.

Pri darovaní nie je dôležitý len samotný predmet, hoci aj ten môže mať zásadný symbolický význam. Dôležité je, že darom vytvárame medzi dvoma či viacerými ľuďmi väzbu a uzatvárame tak spojenectvá. Darom hovoríme, že máme záujem o nadviazanie nejakého sociálneho prepojenia.

Takže je to aj forma budovania vzťahu?

Presne tak, je to jedna z foriem budovania vzťahov. Hovoril o nej napríklad francúzsky bádateľ Marcel Mauss vo svojom diele  Essai sur le don, teda Esej o dare. Mauss hovorí, že spolu s darom vždy prijímame aj sociálny vzťah. Keď teda niekomu dáte darček a ten človek ho prijme, spolu s ním potvrdzuje aj vaše sociálne prepojenie. Prijatím dáva aj záväzok, že dar odplatí. Ak ho neprijme, nechce s vami pravdepodobne nadväzovať žiaden sociálny vzťah.

Ako sa k tomu naši predchodcovia dostali? Predsa len, máme aj iné formy nadväzovania kontaktu.

To je dobrá otázka, ale odpoveď nie je jednoduchá. Jedna z  hypotéz sa opiera o fakt, že naši predkovia v minulosti čelili ťažkým životným podmienkam a nemali dostatok potravy – niektoré dni neulovili nič a zber tiež nemusel byť vždy úspešný. Šanca, že každý deň získate dostatok jedla na uživenie rodiny nebola stále vysoká.

A tak si začali budovať vzťahy pomocou vzájomných darov. Keď mám nadbytok, tak ti ho darujem, a keď budem mať ja málo, tak na oplátku daruješ jedlo mne. Takýmto spôsobom si zabezpečili prežitie aj v dňoch, keď bol lov a zber potravy neúspešný. Samozrejme, tento proces nebol taký jednoduchý ako ho opisujem a prebiehal tisícky rokov.

Musím však podotknúť, že človek neuvažuje len takto vypočítavo, a teda nešlo iba o to, ako sa im to dobre „oplatí“. Konali síce podľa nejakých pravidiel reciprocity, no nemuselo to pre nich predstavovať len ucelený súbor pravidiel.

Darmi vytvárame medzi sebou väzbu – symbolicky tým hovoríme, že máme záujem o nadviazanie či udržanie vzťahu.

Nebolo to síce vypočítavé správanie, ale vďaka systému obdarúvania prežívali.

Prebiehali aj iné výmeny darov, napríklad slúžili ako prostriedok na vyhnutie sa konfliktu s iným kmeňom. Alebo to bola výmena predmetov, ktoré daný kmeň vyrábal, napríklad hlinené nádoby alebo lovecké nástroje. Neustále vymieňanie tovarov a služieb bolo akýmsi potvrdzovaním vzťahu, a len čo niekto narušil tento cyklus, mohlo dôjsť ku konfliktu. 

Napokon, vidíme to aj dnes pri diplomatických návštevách, ktoré si často vymieňajú symbolické dary.

Posuňme sa k Vianociam. Kedy sme sa dostali k darúvaniu darčekov pod stromček?

Vianočné darčeky v súčasnom chápaní sa na našom území rozširujú spoločne s vianočným stromčekom koncom 18. storočia z nemeckých a rakúskych miest.

Darčeky pre členov rodiny, ako ich poznáme dnes, sa rozšírili od začiatku 20. storočia. Aj hlbšie v minulosti sa však dávali dary počas zimného obdobia. Napríklad počas osláv solárnych sviatkov a pri prechode do nového roka.

Líšili sa nejako vianočné darčeky v minulom storočí od toho, čo zvykneme darovať teraz? 

Nedarúvali sa knižky alebo oblečenie, najčastejšie išlo o dary vo forme vinšovania či koledy od koledníkov a kňazov. S koledami sa však spájali rôzne pravidlá: bolo presne určené, ktoré koledy sa majú spievať, aby bol nadchádzajúci rok šťastný, zdravý a plný dobrej úrody. Aj takýto dar bol odplatený – za vinš dostali jablká, orechy, obilie či iné potraviny.

Nie nadarmo sa hovorí, že to najcennejšie, čo môže človek darovať, je jeho čas. Rodiny v minulosti často darúvali (aj keď to takto nenazývali) svoju pomoc – pri stavbe domu, manuálnej práci, opatere detí. Inokedy napríklad darovali pohostenie – niekoho u seba privítali a pripravili jedlo.

Obdarovávanie je mnohorozmerný sociálny a kultúrny fenomén, ktorý je prítomný v každej sfére našich životov, nielen počas Vianoc.

V dnešnej dobe sa mnoho ľudí vyhradzuje voči konzumu či prehnanej spotrebe a bojkotujú darčeky. Pohľad do minulosti nám však ukazuje, že dar sa odjakživa chápal omnoho širšie.

Darček je čokoľvek, pri čom vzniká spomínaná väzba – napríklad aj taká koleda, pomoc alebo pohostenie.

Obdarujte seba serotonínom a vašich blízkych neobmedzenými dátami

A ako sa obdarovávali partneri? Dnes sa napríklad na Valentína alebo oslavu výročia nezaobídeme bez kvetov, sladkostí alebo nejakých osobných predmetov.

Dary lásky boli dôležité aj v minulosti – bol to spôsob, ako prejaviť svoju náklonnosť bez slov. Na Slovensku sa často darovali zdobené kraslice, ozdobené pierka alebo zdobené pracovné nástroje – napríklad piesty, ktoré sa používali pri praní s vyrezanými ľúbostnými motívmi.

Pracovné nástroje by v súčasnosti mohli byť vnímané aj ako urážka.

Možno áno, zmenilo sa vnímanie predmetov ako darov. Dnes je bežné, že sa aj kritizujú a posudzuje sa, či daný človek „trafil“ do vkusu obdarovaného. Nevhodným darom môžeme niekoho aj uraziť. Napríklad, keby sme darovali švihadlo niekomu, o kom si myslíme, že by mal začať športovať. Alebo ak by sme niekomu, o kom si myslíme, že dostatočne nedbá o osobnú hygienu, darovali voňavku.

Takéto dary môžu byť vnímané ako urážka, pretože v sebe nesú aj symbolickú komunikáciu. Možno si to ani neuvedomujeme, no obdarovávanie je mnohorozmerný sociálny a kultúrny fenomén, ktorý je prítomný v každej sfére našich životov, nielen na Vianoce.

No ak do vkusu svojich blízkych „trafíme“, darom vieme skutočne potešiť. Dá sa povedať, či dary radšej prijímame alebo dávame?

V popkultúre sa zvykne hovoriť, že najväčšia radosť je dary dávať. No skúste si predstaviť, že by ste len dávali a nikdy nič nedostali. 

Ak je obdarovávanie len jednostranné, znamená to, že nemáte dobrú sieť priateľov a blízkych. Človek je výsostne spoločenská bytosť a všetci sme od takýchto sietí závislí. Takže je to vyrovnané – dary potrebujeme aj rozdávať, aj dostávať.

Ak by som to zhrnula – aj keď sa darčeky, ktoré darujeme, menia, obdarovávanie je fenomén, ktorý je dlhodobo zaužívaný naprieč celou spoločnosťou. Čím to je, že si ešte stále budujeme vzťahy spôsobom, ktorý používali naši predkovia?

Podobnú otázku si kládli bádatelia aj s rozvojom technológie a vedy. Pýtali sa, či prestaneme veriť v bohov a či zmizne náboženstvo. Odpoveď už poznáme – ľudia neprestali veriť v bohov a neprestali vykonávať rituály ani po technologickom a vedeckom pokroku. Dôvodom je, že sú to univerzálne prejavy našej existencie ako ľudských bytostí, tak ako dary a obdarovávanie.

Ľudia neprestali so svojimi náboženskými rituálmi ani po technologickom pokroku, takže ani obdarovávanie zo spoločnosti len tak nevymizne.

Ako ľudské bytosti venujeme množstvo času a energie tomu, aby sme ostali v kontakte s inými ľuďmi. Ani v súčasnom modernom svete nemôžeme fungovať izolovane, bez  blízkeho kontaktu a sociálnych vzťahov s inými ľuďmi.

Môžeme si to ukázať na príklade: rodičia dávajú svojim dospelým deťom darčeky, hoci sú ich deti často v lepšej ekonomickej situácii ako oni sami. Nedarovať nič by pre nich mohlo znamenať akési narušenie vzťahu. Obdarovávanie tu s nami bude tak dlho, ako tu budeme my. Je to prejav našej ľudskosti.

Je dobré vedieť, že aspoň niečo tu bude navždy a žiadna kríza to nenaruší.

Áno, otestovali sme si to napríklad aj počas pandémie. Darovanie darčekov sa vzhľadom na situáciu pozmenilo, no nevymizlo – chodili sme na poštu, aby sme svojim blízkym posielali balíčky. Často sa dokonca darčeky otvárali pred webkamerou na skupinovom hovore a spoločne sme sa tešili.

Covidové obdobie potvrdilo, že možno najväčší strach máme zo samoty a posielanie darčekov prostredníctvom pošty nás utvrdzovalo v tom, že stále máme sociálne väzby – aj keď nie sme v bezprostrednom kontakte.

A to ste si možno pred čítaním tohto rozhovoru povedali, že darčeky sú iba taká zbytočná maličkosť. Opak je však pravdou.

Michal Uhrin

Pracuje na Katedre archeológie a kultúrnej antropológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde sa odborne venuje evolučnej antropológii, náboženstvám a dejinám etnológie a sociálnej antropológie. Okrem výskumu na univerzite aj učí.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Život ďaleko od mesta, na farmách či rančoch je osobitý. Výchova s rešpektom k prírode má množstvo benefitov nielen pre deti

Deti majú odmala kontakt s prírodou a veľa prirodzeného pohybu. Tri rodiny nám porozprávali, ako vnímajú život ďaleko od mesta v blízkosti prírody.

Pamätáte sa na prázdniny u starých rodičov? Mnohí z nás, ktorí mali možnosť zažiť leto na dedine, si s obľubou spomínajú na dni na lúkach, v lesoch a na bicykli. Celý deň v pohybe, čerstvý vzduch a príroda. Troch rodín, ktoré žijú mimo mestského ruchu, sme sa spýtali, ako vnímajú takýto lifestyle a v čom vidia jeho pozitíva.  

Oddychovať sa dá aj aktívne. Učitelia telesnej výchovy radia, ako cez prázdniny motivovať deti k pohybu

Ak zvažujete, ako deťom spríjemniť leto, spoľahnite sa na aktivity v prírode. Tráviť čas blízko kopcov či rôznych zvierat je pre ne nielen lákavé, ale prináša im omnoho viac zážitkov, ako aj fyzickú zdatnosť. O benefitoch naturálneho prostredia nám porozprávali rodiny žijúce na rančoch, farmách či v osadách. 

Farma v prímorskej oblasti Costa Brava
Hanka 

„Sme 5-členná rodina, žijeme na severe Španielska v Katalánsku v prímorskej oblasti Costa Brava. Máme farmu, na ktorú deti chodia veľmi radi a rovnako radi s nami robia všetky činnosti – skoro vstávajú, kŕmia zvieratá, starajú sa o ne. Venujeme sa aj rôznym spoločným aktivitám, napríklad prechádzkam v lese, ale musím povedať, že väčšinou sme vonku, s výnimkou veľkých horúčav. 

Myslím si, že naše deti (6, 4 a 2 roky) kopírujú všetko, čo vidia u svojich rodičov. Keď nás vidia ráno skoro vstať, potom sa starať o zvieratá alebo pracovať na poli, tak tým žijú, opakujú to a chcú to robiť tiež. Naša farma je však prispôsobená deťom, a tak vedia, čo robiť môžu a čo nie, lebo je to nebezpečné. Majú svoje detské vidly alebo malé lopatky a chcú nám pomáhať, lebo to berú ako hru. Ak chceme, aby sa deti vonku hýbali čo najviac, základom je nenútiť ich do toho, len byť dobrým príkladom. Potom berú pohyb automaticky a s nadšením samy od seba. A ak bude spontánny, vždy ho budú mať dostatok – naše deti sa nehýbu preto, lebo musia, ale preto, lebo sú prirodzene motivované prostredím.

Keď deti vidia balíky sena, okamžite po nich skáču. Majú voľnosť, nikto a nič ich neobmedzuje, aj preto je ich pohyb prirodzenejší.

K tomuto však musím dodať jednu zásadnú vec: deti vás síce budú kopírovať, ale mali by sme si aj všímať, čo deti napĺňa a baví. Vidím to na svojej najstaršej dcére – rada sa hýbe, aj nám pomáha na farme, ale nepočítame s tým, že z nej raz bude farmárka – teda nemôžeme deti nútiť do životného štýlu, ktorý vedieme. A práve preto sa jej snažíme hľadať vonku aj iné aktivity, lebo ako rodičia sme tiež zodpovední za hľadanie tej správnej (pohybovej) aktivity pre naše deti. 

Všímam si však, že naše deti, ktoré sú späté s prírodou odmala, majú oveľa väčší rešpekt v meste – cesty, premávka, veľké autá – na to nie sú zvyknuté. Naopak, sú zvyknuté na prírodu, ktorú im ukazujeme odmala, v nej sú nebojácne. Neboja sa hlasných zvukov, hmyzu či zvierat, lebo vedia, ako sa správať, vedia s nimi komunikovať. To im môže pomôcť vo formovaní ich osobnosti, rovnako ako deti z väčších miest sú nebojácne v iných veciach – každé prostredie má svoje výhody a nevýhody. 

Som si však istá, že pohyb vonku pomáha psychike malých aj veľkých a podnecuje kreativitu. Len pri prechádzke nájdeme veľa rozličných rastlín, ktoré skúmame, alebo si odtrhneme paličku a urobíme z nej oštep, vyrobíme píšťalku z bambusu, staviame si vonku rôzne bunkre a tak ďalej. Vnímam, že ich to veľmi baví, vymýšľajú si to samy. Keď vidia balíky sena, okamžite po nich skáču. Majú slobodu a voľnosť, nikto a nič ich neobmedzuje, behajú, skáču, lezú – aj preto je ich pohyb prirodzenejší a automatickejší. Kým som žila v meste, ani som si neuvedomovala, čo všetko môžeme prežívať úplne inak v blízkosti prírody. 

Keďže vidím na svojich deťoch, ako veľmi ich ovplyvňuje naše správanie a ako ho dokážu prirodzene kopírovať, odporučila by som rodičom, aby sa na výlete s deťmi v prírode nesústredili len na turistické veci, ale aby v deťoch vzbudzovali povedomie o jej fungovaní. Môžeme mať zážitok zo zvieratiek, ale mali by sme mať aj hlbšie povedomie o procesoch v nej, a tak o ňu vzbudiť prirodzený záujem – potom budú mať aj väčšiu motiváciu hýbať sa v nej samy od seba.” 

Život na oravskom ranči 
Klaudia @na okraji

„Sme 4-členná rodina a žijeme na hornej Orave. Prevažnú časť nášho života trávime na malom rodinnom ranči, ktorý začal budovať už môj otec. Náš život sa teda vo veľkej miere točí okolo koní, chováme kozy, sezónne aj sliepky a máme dva psy a mačku. 

Musím povedať, že naše deti (Ela 4 roky a Vanda 1 rok) majú veľa pohybu vonku, keďže sú stále s nami. Myslím si, že deti sa prirodzene rady hýbu, keď ich niečo zaujíma a baví, a keďže zvieratá a svet vonku sú veľmi fascinujúce, tak je to určite veľká výhoda mať možnosť žiť v takomto prostredí na Orave. 

Pobyt pri zvieratách pomáha deťom prekonávať aj rôzne strachy. Učia sa veriť im aj sebe. Učia sa trpezlivosti. 

Pobyt pri zvieratách pomáha deťom prekonávať aj rôzne strachy. Učia sa veriť im aj sebe. Učia sa trpezlivosti. Neviem však úplne odhadnúť, do akej miery to ovplyvňuje ich samostatnosť a odvahu, myslím, že v tom zohráva veľkú úlohu osobnosť každého dieťaťa a rovnako aj vplyv rodičov. Pri mojich deťoch, ktoré sú s koňmi a inými zvieratami odmala, vnímam, že berú ich prítomnosť ako samozrejmosť a neboja sa ich. 

Tak pre deti, ako aj pre dospelých je trávenie času v prírode a medzi zvieratami veľmi prínosné. Deti nikdy nespia lepšie, ako po celom dni strávenom vonku. 

Výchova s rešpektom k prírode by mala byť súčasťou života všetkých detí bez ohľadu na to, kde vyrastajú, či už na dedine, alebo v meste. Ak sú deti späté s prírodou, stávajú sa vnímavejšie voči celému okoliu. Tiež sú oveľa empatickejšie. A to sú veci, ktoré sú pre mňa veľmi dôležité.”

Za dovolenkou nemusíte chodiť do zahraničia, aj na Slovensku máme veľa pekného. Pozrite si, čo by ste nemali vynechať na severnom Slovensku

Štál blízko stredného Slovenska a život plný pohybu
Simona 

„Sme 5-členná rodina, s deťmi vo veku 13 a 8 rokov a najmladšie má 8 mesiacov. Do malej osady pri Zlatých Moravciach sme sa dostali náhodou – hľadali sme chalupu, ale tak sa nám tu zapáčilo, že sme sa sem presťahovali natrvalo. 

Žijeme pod horou, máme kone, psa, mačky, zajace, záhradku, ktorá nás sezónne uživí. Myslím si, že náš životný štýl podnecuje deti aj k veľkej zodpovednosti. Starostlivosť o zvieratá je dobrý prostriedok, aby si plnili svoju povinnosť k iným tvorom, uvedomujú si, že zvieratá sú odkázané na našu pomoc. Jednoducho, musíme sa o ne starať aj v nečase, každý deň bez výnimky. A tak sú neustále v pohybe.  

Pohybu tu majú naozaj dostatok, prakticky sú stále aktívne, asi aj preto, že tu sa v ňom nemusia nijako obmedzovať. Nie je tu cestná premávka, takže majú úplnú slobodu pohybu – môžeme ich nechať chodiť bez obáv, kam chcú. Ako keby mali svoj svet. My ako rodičia z toho máme radosť, lebo to nie je riadené žiadnymi príkazmi, a myslím si, že takto môžu byť samy sebou. Sloboda ich zase učí veľkej samostatnosti, všímam si to najmä na dcére, ktorá tu žije odmala – viem to porovnať so synom, ktorý mal 9 rokov, keď sme sa sem presťahovali.  

Nielen pohyb vnímam ako benefit. V prírode a pri pohybe sa deti učia zážitkom, napríklad ako sa správajú zvieratá. A tak si budujú aj rešpekt, odvahu a odolnosť, lebo ich získavajú skúsenosťou. Napríklad nájdu kostru nejakého zvieraťa v lese a už ju študujú, rozprávajú sa o tom. Nasávajú tak rôzne drobnosti, detaily, ktoré sa im spájajú do celku. Preto si myslím, že je dôležité, aby sa deti čo najviac dostávali do kontaktu s prírodou – má na ne obrovský vplyv. Čím viac času v nej budú tráviť spolu s rodičmi, tým lepšie. V prírode sa k veciam dostávajú prirodzene, hrou, zábavou a pritom sa neustále hýbu.

Myslím si, že deťom treba nechať priestor, sú dostatočne kreatívne a príroda im k tomu ešte viac pomôže. Prirodzený pohyb dieťaťa bez hraníc a príkazov podporuje aj zvedavosť a buduje odvahu.

Deti sa vonku naháňajú po humnách, kopcoch a budujú si zdatnosť. V prírode to nie je ako na ohraničenom ihrisku, lebo lezú po stromoch, cez ploty či kríky. Fyzickú kondíciu vidím aj na svojich deťoch, napríklad dcéra chodí na parkúr a tréner jej povedal, že ju už nemá čo naučiť, pretože je vytrénovaná z domáceho prostredia. Predstihla schopnosťami celú skupinu, v ktorej trénovala. Myslím si, že deťom treba nechať priestor, sú dostatočne kreatívne a príroda im k tomu ešte viac pomôže. Prirodzený pohyb dieťaťa bez hraníc a príkazov podporuje aj zvedavosť a kreativitu a buduje odvahu. 

Samozrejme, nechcem tým povedať, aby sa všetci presunuli z miest do osád, veď byť v meste má tiež svoje výhody a náš životný štýl nie je pre každého, ale skôr by som chcela motivovať rodičov, aby čo najviac času s deťmi trávili vonku, lebo to ich učí úplne iným veciam.”

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac