Cez deň normálne pracujú, aby potom mohli robiť skvelé veci

V pracovnom živote sú to bežní ľudia, vo voľnom však významne rozvíjajú komunity, do ktorých patria.

Nemusíte hneď meniť celý svet, ak chcete, aby sa mali ľudia lepšie. Stačí, keď začnete pozitívne meniť vaše bezprostredné okolie, v ktorom sa pohybujete, spôsobom, ktorý je vám blízky. Každý totiž patrí do nejakej komunity ľudí, v rámci ktorej môže byť prínosom. A nemusíte to ani robiť na plný úväzok, aby po vás bolo vidieť kus práce. Táto pätica ľudí je živým dôkazom toho, že keď sa spojí nadšenie a chuť do práce, vznikajú veľmi dobré veci.

Laco Bakay

Vysokoškolský pedagóg na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite, ktorý vo voľnom čase mapuje a zbiera staré druhy ovocných stromov alebo ich odrody. „Napĺňa ma to preto, lebo spoznávam najtajnejšie zákutia Slovenska, ale i Maďarska, zaznamenávam a uchovávam kultúrne dedičstvo a spoznávam príbehy o ľuďoch a stromoch,“ vysvetľuje Laco dôvod, prečo sa rozhodol venovať ovocným stromom.

Laco Bakay

Jeho cieľom je uchovať a zmapovať čo najviac zaujímavých stromov, poukázať na ich význam a distribuovať medzi nadšencov – pestovateľov. Túto aktivitu vykonáva v rámci univerzity, ale aj ako člen občianskeho združenia Jašterica. Je to mravenčia, no záslužná práca. „Úspech pre mňa bude, ak o niekoľko storočí budú mnou zmapované a zachované stromy ľudia naďalej pestovať, chrániť a využívať ich plody,“ tvrdí Laco.

Adam Berka

Adam je majiteľom obchodu s knihami a magazínmi, a popri ďalšom množstve aktivít, stojí za projektom Miesta Mesta. Mapuje a dokumentuje ohrozenú architektúru a umenie v bratislavskom verejnom priestore, ktorým okolnosti nedopriali rešpekt, lásku, uznanie ani starostlivosť, aké im podľa jeho slov právom patrí.

Adam Berka

„Miesta Mesta som začal ako osobné vyznanie lásky k mestu, v ktorom celý život žijem. Chcel som zaznamenávať miesta, ktoré majú pre mňa čaro a mohli by mať čaro aj pre iných.“ vysvetľuje Adam. Keď začínal, chcel ukázať ľuďom, ktorí toto mesto dobre nepoznajú, aké úžasné lokality sa v ňom nachádzajú. „Bolo veľa ľudí, ktorí nemali Bratislavu radi, tak som im chcel pomôcť vytvoriť si k nej vzťah,“ hovorí.

Teraz sa však viac zameriava na ochranu hodnotnej architektúry a umenia vo verejnom priestore, keďže na moderné stavby a diela sa nevzťahuje pamiatková ochrana a niekedy sa s nimi zaobchádza neohľaduplne. Jedným z faktorov, ktoré prispievajú k tomu, že je mesto atraktívne pre jeho obyvateľov aj pre turistov, je podľa neho práve prítomnosť starých domov, fontán a sôch. Preto v prípade, že zlyhajú všetky snahy o záchranu tejto architektúry, chce, aby po nej ostali aspoň pekné fotografie.

„Teším sa tiež z veľkej popularity modernej architektúry 2. polovice 20. storočia u laickej verejnosti. Je to pekným signálom, že aj hodnotnú architektúru, ktorá vznikla počas totalitného režimu, dokázali ľudia prijať za svoju a dnes ju považujú za súčasť svojho kultúrneho dedičstva,“ dodáva.

[the_ad_placement id=“injektaz-datahit“]

Richard Čermák

Richard pracuje ako Brand & Content manager v IT firme. Popri tom sa však venuje viacerým známym, či menej známym projektom. Pred pár rokmi, keď sa aktívne venoval hudobnej produkcii, vytvoril s kamarátom (dnes úspešným producentom) Jimmym Pé, rešpektované vydavateľstvo GERGAZ. Dlhé roky budovali spolu platformu pre hudobníkov, ktorá patrí aktuálne k najaktívnejším a najoceňovanejším značkám na hudobnej scéne.

Rišo Čermák

Od začiatku bolo cieľom GERGAZu objavovanie neznámych mien, mladých kapiel a producentov z celého sveta. Dlho vydávali tvorbu zahraničných producentov, no v posledných rokoch sa, podľa Rišových slov, slovenská hudobná scéna veľmi priblížila svetovej. Momentálne pod touto značkou vydávajú svoje diela interpreti ako Jimmy Pé, FVLCRVM alebo Fallgrapp.

GERGAZ je aktuálne v pozícii, kedy vie skutočne pomôcť slovenským a českým menám a dostať ich do pozornosti médií a rôznych svetových distribúcií.

Miloš Guzy

Pracuje v rodinnej distribučnej firme a popri práci buduje v okolí Starej Ľubovne s občianskym združením Cyklovňa cyklistické trasy – lesné single traily, ktoré nazývajú Cyklostopy. Nápad dostal, keď bol v Kanade a mal možnosť vidieť tamojšiu prírodu. Uvedomil si, že aj severný Spiš môže svojou krásou konkurovať oveľa známejším miestam na svete.

Z kopcov pri Starej Ľubovni si môžete užiť výhľady na Vysoké Tatry, Pieniny, Levočské vrchy, Spišskú Maguru a okolité doliny. „S kamarátom sme dospeli k záveru, že aj my máme krásnu prírodu, ale nemáme infraštruktúru a tú je potrebné vybudovať a propagovať,“ hovorí Miloš.

A výsledky tejto práce už ocenili aj prví cyklisti, ktorí sa tam vybrali. „Som hrdý, že sa nám podarilo pritiahnuť ľudí, ktorí by inak k nám neprišli a ešte aj odchádzali spokojní. Práve spokojný turista, alebo cyklista a následné šírenie dobrého slova, je najlepšou reklamou pre mesto a región,“ dodáva.

Cieľom Miloša a jeho kolegov je, aby ich aktivity prilákali ľudí do Starej Ľubovne, čím by vzniklo viac podnikateľských príležitostí pre miestnych. Chce dosiahnuť, aby mladí ľudia videli, že aj život v malom meste má perspektívu. „Moja generácia, moji priatelia nežijú v meste kvôli pracovným príležitostiam, a pritom veľká časť z nich by sa chcela do mesta vrátiť. Každý šikovný človek, ktorý tu ostane alebo sa vráti, bude prínosom. V takom malom meste je prínos jednotlivca zvlášť citeľnejší,“ myslí si Miloš.

Veronika Janečková

Kroky mnohých Slovákov vedú do zahraničia. Niektorí sa vrátia a prinesú nápady a skúsenosti naspäť, iní sa už vracajú iba ak na Vianoce. Veronika Janečková, v pracovnom živote produktová manažérka, vo voľnom čase spoluzakladateľka online magazínu Odviati, chce  ľudom žijúcim na Slovensku ponúknuť príležitosť nahliadnuť za hranice svojej rodnej krajiny a spoznať iné kultúry, spôsoby života, hodnoty a trendy práve cez príbehy zaujímavých Slovákov, ktorí žijú v zahraničí.

Veronika Janečková

K vzniku magazínu viedol rozhovor so spoluzakladateľom Davidom Stolárikom, s ktorým sa stretla v Londýne.

„Mňa osobne nadchla myšlienka prispieť k neformálnemu vzdelávaniu na Slovensku pomocou publikovania príbehov a informácií, ku ktorým dovtedy nebol prístup. Vždy som si priala, aby ľudia boli k sebe tolerantnejší, a aby boli entuziastickejší. Mala som pocit, že práve Slovensko je vhodné miesto, kde začať učiť to, čo mne často chýbalo,“ vysvetľuje Veronika, čo stálo za vznikom projektu.

Momentálne magazín zväčšuje svoj tím a rozbieha spoluprácu s viacerými externými bloggermi, rozširuje sa aj ponuka obsahu a teda aj publikum.

Veronika považuje za úspech každý jeden kontakt s čitateľmi, keďže jej cieľom je podnietiť diskusiu a motivovať ľudí k zamysleniu sa. „Najradšej mám tie reakcie, ktoré vyjadrujú nesúhlas, lebo vtedy mám pocit, že sme naozaj zasadili nejaké to semienko. Ďalšou vecou, ktorú považujem za úspech je to, že môžeme venovať priestor osobným príbehom ľudí, či už sú mediálne známejší alebo nie,“ hovorí.

To považuje za skutočnú hodnotu magazínu Odviati, v porovnaní s mnohými inými publikáciami, ktoré sa podľa jej slov zvyknú sústrediť na senzácie a sexy titulky. „Myslím, že ako verejné médium máme k dispozícii silnú ‚zbraň‘ a našim absolútnym poslaním je použiť ju zodpovedne a s rešpektom,“ hovorí Veronika.

Samozrejme, určite sa nájde oveľa viac takých, ktorí sa rozhodli nesedieť doma so založenými rukami, aj keď je už dávno po pracovnom čase. Všetkým držíme palce a prajeme a prajeme veľa úspechov.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac