Martin Majerčík mal k horám vždy blízko, no na prvú diaľkovú turistiku sa vybral až v roku 2014, keď mal 31 rokov. Úplne ho to pohltilo – ak vo voľnom čase nebol na kopcoch, skúmal trasy a predstavoval si, ako ich absolvuje. A tak sa v roku 2018 vybral na Cestu hrdinov SNP, na našu najdlhšiu turistickú trasu o vyše 750 kilometroch, ktorá prepája niekoľko našich najkrajších horských úsekov a nesie aj silný historický odkaz. Martin ju prešiel sám a veľa na tejto ceste pochopil, naučil sa aj zažil.
V rozhovore Martinom Majerčíkom, špecialistom online prevádzky predaja a služieb zákazníkom O2 sa dočítate:
- prečo sa pripravoval na túto cestu až 9 mesiacov,
- prečo mu diaľková turistika vyčerpávala hlavu,
- ako prekonal dni plné búrok a samoty,
- ako mu Cesta hrdinov SNP zmenila pohľad na turistiku,
- ako aj menšie zaváhanie môže mať veľké následky a zmeniť všetky plány,
- ale aj cenné odporúčania, ako si (ne)naplánovať podobne dlhé trasy alebo čo si so sebou zbaliť.
Prejsť viac ako 750 km naraz si vyžaduje veľké odhodlanie aj odvahu. Prečo ste sa rozhodli Cestu hrdinov SNP absolvovať?
Ako rodák zo Zvolena som mal blízko k domu Nízke Tatry a Veľkú Fatru, a tak som začal hory skúmať. Prvú diaľkovú turistiku som absolvoval do Nízkych Tatier v roku 2014. Začiatky v horách prerástli do väčšej vášne a netrvalo dlho, kým ma to pohltilo úplne. Študoval som si mapy, články, blogy, ktoré by som mohol prejsť.
Nepamätám si úplne na prvý impulz na Cestu hrdinov SNP, no mám jedného parťáka, ktorý ma na horách zvykne sprevádzať a už predtým sme si vraveli, že SNP je problematická trasa, lebo je dlhá aj časovo náročná – podľa individuálnej kondície môže trvať 20 až 30 dní. Tak som to bral ako turistickú výzvu.
Takže ste sa na Cestu hrdinov vybrali s kamarátom?
Nakoniec som išiel sám, kamarát sa ku mne len na časť cesty pripojil. Okrem iného je náročné vybaviť si v práci takú dlhú dovolenku, ja som to svojmu nadriadenému oznámil 9 mesiacov vopred. Tých 9 mesiacov mi nakoniec aj trvala príprava.
Čo si príprava na takýto “výlet” vyžadovala?
Mal som naštudovaný každý jeden centimeter trasy podľa máp. Keď som vo voľnom čase nemal čo robiť, hľadal som na nich pramene, miesta, kde sa dá prespať, plánoval som, koľko dokážem denne prejsť.
Na každý deň som si stanovil dva ciele – jeden kratší a jeden dlhší. Kratší mal 25 kilometrov a dlhší 30 plus kilometrov. Snažil som sa zároveň trasy nastaviť vhodne k miestam, kde sa dalo prespať.
Keď človek začína s diaľkovou turistikou, veľmi rýchlo zistí, že akokoľvek bude plánovať, realita bude nakoniec iná. Môže ho totiž prekvapiť počasie, zablúdenie, jedno pošmyknutie.
Predtým som bol na horách maximálne 4 dni naraz a zrazu som mal ísť na mesiac. Prečítal som veľmi veľa blogov, hoci ich v roku 2018 nebolo toľko, ako po pandémii. Vtedy to bolo na tejto trase ešte divokejšie, dobrodružnejšie – útulne neboli na trase tak frekventované a neboli ani v takom dobrom stave. Teraz, po pandémii, počas letných mesiacov na trase stretnete bežne tak 15 až 20 skupiniek.
Keď sa človek vyberie sám do hôr na takú dlhú dobu, často si potrebuje v sebe niečo vyriešiť. S akými myšlienkami ste šli na Cestu hrdinov SNP vy?
V tej dobe som sa síce mal dobre v práci, no v súkromí som riešil byt a mal som pocit, že sa potrebujem trochu lepšie spoznať. Vždy som sa snažil zmestiť do akýchsi limitov, a potom ich prekonávať.
S turistikou som začal v roku 2014 a o tri roky neskôr už so mnou nikto po horách chodiť nechcel. Trochu mi totiž “švitorilo”: keď som videl, že sa trasa dá stihnúť za 5 hodín, ja som ju musel dokončiť za 3 a pol hodiny. Prestal som si užívať prírodu. Vravel som si, že sa musím naučiť si to užívať, nielen sa snažiť byť rýchlejším.
Prvé dni ma všetko bolelo, no našťastie som počas celej cesty nemal na nohách žiadny otlak, len na rukách od paličiek. Pred náročnou turistikou je dobré viac športovať.
Cesta vedie od Dukly po Devín, pričom si človek môže vybrať, kde začne. Vy ste sa vybrali smerom z východu na západ. Malo aj toto nejaký dôvod?
Napadlo mi, že takýmto spôsobom sa vraciam z diaľky domov a to ma celý čas ťahalo vpred.
Na takej dlhej ceste po horách je zrejme dôležité mať silnú motiváciu. Predsa, ste odkázaný sám na seba, v horách, môže sa stať všeličo – a ani počasie nie je úplne na mesiac vopred predvídateľné. Ako sa vám darilo plniť váš plán cesty?
Keď človek začína s diaľkovou turistikou, veľmi rýchlo zistí, že akokoľvek bude plánovať, realita bude nakoniec iná. Môže ho totiž prekvapiť počasie, zablúdenie, jedno pošmyknutie. Ja som mal všetko dokonale naplánované, no hneď v prvom týždni sa mi to rozpadlo.
V obci Štós ma zastihli krúpy, musel som v nej neplánovane prenocovať, čím som stratil pol dňa. A hneď som vedel, že sa mi tým výlet predĺži. Bežne sa tiež stávalo, že som si naplánoval návštevu dedinských potravín, lenže tie boli otvorené v nejakých zvláštnych časoch, napríklad od 6:00 do 8:00 a potom od 16:00 do 18:00 – takže som si musel trasu znovu preplánovať.
Takéto nečakané situácie sú síce dobrá škola trpezlivosti, no môže to občas človeka aj vyviesť z miery, keď každé nečakané (aj menšie) prekvapenie znamená zmenu celého plánu.
Snažil som sa byť k sebe zmierlivý. Aj som si na začiatku vravel, že nemusím celú trasu dokončiť, že prídem tam, kam prídem. Niekde v diaľke som síce vnímal Devín ako cieľ, no bol som pripravený skončiť aj skôr.
Keďže som už mal pochodené rôzne kopce, aj niekoľkodňovú turistiku za sebou, poznal som svoje telo, a vedel som, ako sa správa v horách v rôznych situáciách, čo bola výhoda.
Moje nastavenie sa však zmenilo niekde v polovici cesty. Uvedomil som si, že ak sa mi zdravotne nič vážne nestane, možno trasu aj skutočne dokončím. Navyše sa ku mne na pár dní pridal kamoš, ktorého som spomínal a veľmi ma to povzbudilo.
Dovtedy ste asi veľa ľudí v lese nestretli.
Začínal som na východe a tam často zájdete do civilizácie. Keď však prejdete Košicami a zamierite na Jahodnú a Volovské vrchy, ocitnete sa štyri dni mimo civilizácie na rúbaniskách a v hustých lesoch. Tam nebolo živej duše. Navyše ma veľmi prekvapovalo počasie. Hoci prvé dni svietilo slnko, neskôr osem dní v kuse lialo. Kamaráti a rodina mi písali správy, aby som sa vrátil do civilizácie, búrky sa totiž hýbali zo západu na východ.
Celkovo až do Telgártu som ľudí videl len v dedinkách, keď som sa každý piaty deň zastavil kvôli hygiene prespať na nejakom penzióne.
Znovu som ich začal stretávať až v Nízkych Tatrách, kde sa už aj počasie zlepšilo. Na konci júna bolo v útulni na Andrejcovej dokopy 30 ľudí, príjemné bolo stretnúť jeden mladý párik, s ktorými som potom chodil ďalšie štyri dni a doteraz si s nimi píšem. Chalan musel mať peklo, bol totiž prvý raz na väčšej túre a na chrbte nosil šialených 28 kíl.
Ako sa zbaliť na niekoľkodňovú či niekoľkotýždňovú turistiku?
Dobrá rada od Martina Majerčíka
- Dobré topánky a dobré ponožky sú základ – topánky je lepšie mať o číslo väčšie, lebo noha sa pri turistike roztiahne,
- kvalitný batoh (aby ste sa cítili komfortnejšie a aby to nikde netlačilo),
- nepremokavá bunda a nohavice (oblečenie),
- masážny krém na chodidlá (večer je dobré nohy rozmasírovať),
- základné lieky na bolesť (napríklad acylpyrin navečer, znižuje dobre svalovicu)
- nožík,
- sada na varenie (horák, hrniec a podobne).
Ja som mal napríklad veľa dehydratovanej stravy, a po pár dňoch z nej už žalúdok nebol veľmi nadšený. Zišlo by sa mi, keby som mal so sebou viac ovocia, no to zaberá veľa miesta a je ťažké.
Ani s vodou nebol veľmi problém, na Slovensku ju máme všade dobrú. Nosil som so sebou taký zásobník a filter. Problém nastal len raz, niekde za Kremnicou, kde boli tri pramene vyschnuté.
Ako ste zvládali búrky, ktoré počas prvých dní neutíchali?
Človek musí v takých situáciách vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Keď nepršalo, všade padala hmla. Bol som neustále premočený, dvoje topánok som mal nasiaknutých vodou, no našťastie nebola zima, na prelome júna a júla boli teploty príjemné.
Báli ste sa tam niekedy o seba? Napríklad, keď ste sám prenocovali v lese.
Hoci som videl čerstvé medvedie stopy a jedného som asi aj vyrušil pri raňajkách, videl som aj čerstvo vyležané miesto na malinčí, osobne som žiadneho zoči voči nestretol.
Snažil som sa byť opatrný. Vedel som, že sú v lese elementy, ktoré mi môžu ublížiť, a teda sa od toho nejako odosobniť.
Hoci sa to nezdá, diaľková turistika veľmi vyčerpáva hlavu. Musíte si dávať pozor na každý krok a sledovať všetko okolo, lebo stačí len jedno pošmyknutie a celý plán sa rozsype.
Ako ste trávili večery?
Veľa som počas nich nestihol. Mnohí začínajú počas diaľkovej turistiky skoro ráno, ja potrebujem najprv pokoj, dať si kávu, riadne sa pobaliť a pomaly vyraziť. Iní začínajú už o piatej, ja som vyrážal okolo siedmej-ôsmej.
Kvôli tomu sa mi potom deň predĺžil a končil som až podvečer. Zostávalo mi málo času na rozloženie stanu a prípravu večere. Stihol som akurát zaľahnúť a porozmýšľať, čo chcem robiť nasledujúci deň.
Hoci sa to nezdá, diaľková turistika veľmi vyčerpáva hlavu. Človek si musí dávať pozor na každý krok, počítať s rôznym terénom, sledovať kam stúpa, lebo stačí jedno pošmyknutie a celý plán sa mu rozsype ako domček z karát. Aj keď som si spočiatku myslel, že počas cesty budem hocičo v hlave riešiť, muselo to ísť bokom, nie je na to priestor. Ale aspoň si hlavu dobre vyčistíte.
Keď človek prejde vyše 700 kilometrov od východu po západ po svojich, asi aj spozná Slovensko z iného uhla. Spozorovali ste niečo, čo ste si predtým neuvedomovali?
Nepríjemne ma prekvapil pohľad na Volovské vrchy plné rúbanísk, kde zmizli celé lesy. Boli tam aj zničené značky, dvakrát som sa stratil. Keď človek vyjde na rúbanisko, vidí nejaký les v diaľke, no nie značku, a tak sa musí vracať aj pár sto metrov po vrstevniciach.
Milé však bolo v Hervartove stretnúť spolužiaka z vysokej školy, ktorého som 15 rokov nevidel. Len tak ma zbadal, keď šiel okolo autom. Boli tam navyše krásne kostolíky, na kopci Žobrák bola krásna výhliadka, páčilo sa mi v Bardejove a Nízke Tatry sú vždy pekné. Karpaty ma prekvapili, lebo hoci som ich rýchlo zbehol, nemal som ich dovtedy veľmi preskúmané.
Cesta je pomenovaná podľa Slovenského národného povstania. Stretávali ste na nej odtlačky histórie?
Na východe v dedinách som videl veľa opustených tankov, aj pri Údolí smrti, kde počas vojny prebiehali ťažké boje. Na priesmyku bol monument, na Devíne pomník padlým. Na východe bolo všeobecne veľa informácií o vojne, predsalen som čakal viac. Zaujímavé však je, že keď som o rok šiel na Poloniny, našiel som v lese náboje.
Všimol som si, že na batohu máte papierový odznačik s tvárami na oboch stranách. Jedna pochádza z filmovej série Transformers. Má to niečo spoločné s týmto zážitkom?
Áno, Transformers bolo označením nášho oddelenia vo firme, no a tvár na druhej strane môžete poznať z filmu Stroskotanec. Je to Wilson, odtlačok ruky, s ktorým sa postava Toma Hanksa rozpráva počas osamelých dní.
Kolegyňa mi ho dala, aby mi bolo na ceste veselšie a mal som sa s kým rozprávať. Keď sa potom ku mne počas púte pridal kamarát, veľmi ma to osviežilo, poznáme sa tak dobre, že spolu vieme komunikovať už bez slov, stačilo sa na seba pozrieť a vedeli sme, že treba pripraviť kávu alebo obed. A doniesol aj veľa jedla, takže sa mi zlepšila aj strava. (smiech)
V úvode rozhovoru ste prezradili, že ste sa na ceste chceli aj lepšie spoznať, aj si viac užívať prírodu a nebrať turistiku len na prekonávanie vlastných rekordov. Ako sa na to pozeráte teraz, s odstupom času – čo vám Cesta hrdinov SNP dala?
Naučilo ma to veci lepšie plánovať. Predtým som do hôr chodil skôr na pankáča, teraz si síce vždy stanovím cieľ, no nesnažím sa ho napĺňať už tak úzkostlivo, akoby “cez mŕtvoly” alebo za čo najkratší čas.
Viem lepšie odhadnúť svoje možnosti. Slovensko je našťastie skvelé v tom, že kdekoľvek sa človek ocitne, vždy to má len pár hodín do civilizácie – s výnimkou Volovských vrchov.
Zmysel pre lepšie plánovanie som si potom odniesol aj do pracovného života.
Odporúčali by ste absolvovať Cestu hrdinov SNP aj iným ľuďom?
Určite, no každý nemusí prejsť celú trasu, môžete si ju aj rozdeliť. Napríklad na nádhernú časť Nízkych Tatier stačia štyri dni, človek si ani nemusí brať stan, lebo sú všade útulne.
Odkedy som bol na Ceste hrdinov SNP, každý rok si vyberám nejakú novú trasu v zahraničí, v Európe máme veľa pekných. Hneď rok po Ceste hrdinov sme s kamarátom prešli Korziku, ktorej diaľková trasa je považovaná v Európe za najnáročnejšiu.
Zrejme všetky európske trasy počas života nestihnem prejsť, no budem v turistike pokračovať, kým mi to zdravie dovolí.
Loading...
