Vetu, ktorá sa začína: „Ja v tvojom veku…“ ste už možno počuli alebo aj použili. Generácie X, Z, mileniáli aj súčasná alfa vyrastali v odlišných podmienkach, a tak je prirodzené, že sa mení ich vzťah k pohybu, voľnočasovým aktivitám aj učeniu. Ak chceme lepšie porozumieť tej dnešnej mládeži, skúsme začať pochopením rozdielov medzi nami. Priblížili nám to učiteľky aj trénerky Športovej akadémie Mateja Tótha Veronika Marušáková a Lýdia Pažitková, ktoré vychovávajú deti naprieč generáciami.
V rozhovore s učiteľkami Veronikou a Lýdiou sa dozviete:
- ako učili predchádzajúcu generáciu a ako učia dnes,
- v čom sa medzigeneračne nemeníme,
- ako vplývajú na deti nereálne očakávanie rodičov,
- ako školy deťom vytvárajú vzťah k pohybu a prečo je kľúčový už v detstve,
- prečo je dôležité, aby sa deti aj nudili
- a prečo by rodičia nemali chodiť za deťmi na tréningy.
Lýdia, aké boli tvoje učiteľské začiatky a ako vnímaš učenie detí dnes?
Lýdia: Mám vyštudované učiteľstvo pre prvý stupeň ZŠ a vždy som rada učila telesnú výchovu. Pred 30 rokmi v mojich učiteľských začiatkoch sme mali v jednom ročníku až sedem tried, v súčasnosti máme tri triedy.
Detí bolo veľa, učili sme aj na zmeny – jeden týždeň doobeda, druhý poobede. Telesnú sme učili aj na chodbe alebo sme spojili dve triedy v telocvični.
Ak učiteľ rád učí telesnú, na prvom stupni vie na šport deti úplne „namotať“, to sa ani rokmi nemení. Vždy, keď som rozpoznala v deťoch talent na športovanie, snažila som sa na to upozorniť rodičov, aby ich podporili. Niektoré deti potom aj časť svojho života strávili v rôznych športových kluboch.
Ako to vnímaš ty, Veronika?
Veronika: Ja učím telesnú na druhom stupni základnej školy, bude to štrnásty rok, no z toho som bola šesť rokov na materskej dovolenke. Keď som po škole začala pracovať ako učiteľka, bola som plná teoretických vedomostí a veľkých ambícií, ktoré som chcela hneď zaviesť do praxe.
Časom som si však uvedomila, že každé dieťa je iné, teda je nevyhnutné pristupovať ku každému individuálne. Zameriavam sa najmä na to, aby som ich motivovala, aby sa nebáli skúšať nové veci.
Dôležité je, aby si deti užívali pohyb, aby pre ne šport nebol povinnosťou, ale radosťou a zábavou. Mojím cieľom je ukázať im na telesnej svet hier a naučiť ich, že športovanie môže byť príjemnou súčasťou ich života.
Bolo vaše detstvo spojené s pravidelným pohybom? A ako sa podľa vás zmenilo prežívanie detstva súčasných detí?
Lýdia: Narodila som sa v 70. rokoch, ako deti sme bývali vonku samy, mama nás až neskoro večer zvolala domov. Behali sme, skákali cez gumu či skákaciu škôlku, chalani hrávali futbal, hokej, liezli sme po stromoch.
Ulica bola naše ihrisko, hrávali sme vybíjanú či bedminton cez cestu. Ak bola tuhá zima, rodičia nám robili na parkoviskách klzisko. Keď som začínala učiť, ešte som videla veľa detí hrávať sa na uliciach podobne ako moja generácia, teraz ich vídavam oveľa menej.
Veronika: Ja som ročník 1985. Tiež si spomínam na hry na ulici, ale už sa začal prebúdzať aj internetový svet, a tak niektorí spolužiaci zostávali doma a hrali počítačové hry.
Naša generácia však bola tiež prevažne vonku, neboli sme ani tak kontrolovaní rodičmi. Rozdiel vidím najmä v tom, že dnešné deti sa často ani nevedia samostatne hrať, lebo sú neustále pod dozorom rodičov.
V Akadémii vnímam však obrovskú spolupatričnosť medzi deťmi. Páči sa mi, ako sa navzájom podporujú, tlieskajú si. Ak je napríklad dieťa aj menej pohybovo zdatné, ostatné deti mu tlieskajú a podporia ho. Dieťa zaplavia endorfíny a začne si viac veriť, mať väčšiu motiváciu a pohyb si užívať.
Je pekné počuť, že deti sa vďaka športu navzájom podporujú. Už ste niečo naznačili, ale poďme sa ešte bližšie: ako vyzerajú hodiny telesnej výchovy u vás na škole – aj vďaka ŠAMT-u?
Veronika: Súčasná telesná je pre mňa „plná farieb“. Máme k dispozícii množstvo rôznych pomôcok – z rôznych materiálov, v rôznych tvaroch, farbách, ktoré samy osebe okamžite zaujmú deti.
Aj jednoduchá naháňačka sa môže vďaka týmto pomôckam zmeniť na desiatky rôznych hier. Učitelia dnes majú skvelé možnosti – je mnoho školení, kde sa môžu vzdelávať, môžu čerpať inšpiráciu z metodických príručiek či videí na internete, kde nájdu hry na každý deň.
Zo športu sa nemôže vytratiť radosť a hravosť. Rodičia by preto nemali očakávať od detí výsledky vrcholových športovcov a vytvárať na ne tlak.
Vďaka ŠAMT-u sme na hodiny zaradili aj cvičenia zamerané na vývojovú kineziológiu, ktorá má obrovské fyzické benefity pre deti. Telesná je dnes zábava, pričom skvelo pohybovo rozvíja deti.
Lýdia: Súhlasím, u nás je to podobne. Telesná výchova je aj na našej škole pestrejšia aj metodicky zaujímavejšia. Páči sa mi, že máme ročný tréningový plán – presný obsah cvičení, času zaťaženia, intenzity aj príklady hier a súťaží, ktoré rozvíjajú jednotlivé schopnosti – rýchlosť, vytrvalosť, koordináciu a silu. Deti z Akadémie majú z pohybu radosť a okrem toho aj trávia čas zmysluplne so svojimi kamarátmi šamťákmi.
Spomínate hry. Sú kľúčové pre zdravý vývoj detí?
Lýdia: Deti potrebujú hry. Samy ani netušia, čo všetko pri nich rozvíjajú, ale sú nevyhnutné pre ich napredovanie – fyzické aj mentálne.
Je tiež rozdiel trénovať malé deti v ročníkoch jeden až štyri a druhý stupeň. S malými deťmi trénujete všetko len hravou formou, neskôr je vhodné zahrnúť aj trénerský prístup a nejakú špecializáciu. Hry sa netreba báť ani neskôr, práve naopak – hravosť by mala byť súčasťou pohybu v každom veku.
Odhliadnuc od fyzických benefitov, ako deťom pomáha šport?
Lýdia: Šport je fenomén, ktorý deti formuje a pripravuje ich na život. Šport nás učí dodržiavať pravidlá, vieme sa vďaka nemu vyrovnať s neúspechom a zároveň mentálne zvládnuť výhry.
Viem to potvrdiť aj podľa seba – aj vďaka športu som lepšie zvládla svoje životné prekážky, nebála som sa vyjsť zo svojej komfortnej zóny a zabojovala som, aj keď som netušila, ako sa to všetko skončí.
Veronika: V športe sa snažíme deti viesť k tomu, aby sa k svojim spoluhráčom správali s úctou a rešpektom, čím podporujeme vzájomnú spoluprácu a priateľstvo.
Učíme ich, že posmech nemá miesto ani v hre, ani v živote. Zároveň ich vedome pripravujeme na to, aby hrali fair-play – rešpektovali aj pravidlá, aj súpera bez ohľadu na výsledok. Snažíme sa im ukázať, že uznanie víťazstva druhých je rovnako dôležité ako túžba vyhrať a že prehry by ich nemali odrádzať, ale skôr motivovať ďalej sa zlepšovať.
Keď si deti osvoja schopnosť zvládať výhry aj prehry, ich správanie sa prirodzene prenáša aj do iných oblastí života. Zistia, že podobný postoj môžu uplatňovať v medziľudských vzťahoch, v škole či v rodine. Vďaka športu sú schopné lepšie reagovať na konflikty, zvládať sklamania a budovať si pevnejšie vzťahy. Tieto hodnoty získajú prostredníctvom športu, ale sprevádzajú ich aj mimo ihriska a pomáhajú im rozvíjať sa.
Dobré pohybové aktivity na telesnej sú jedna vec, no životný štýl detí sa zmenil. Samy ste už spomenuli, žeich vídavate hýbať sa vonku menej, ako to bolo pred pár rokmi. Snažíte sa v škole nejako prispôsobiť novým trendom v správaní a motivovať deti hýbať sa aj mimo telesnej či Akadémie?
Lýdia: Vždy pochválim každé dieťa, ktoré príde do školy na bicykli, kolobežke alebo pešo. Aj chodenie pešo do a zo školy, chodenie po schodoch sú príležitosti, keď sa deti môžu hýbať. Bohužiaľ, často vidím, že rodičia rozvážajú deti autom aj na krátke vzdialenosti.
Minulý rok sme sa preto zapojili do súťaže Krokománia, kde triedy aj jednotlivci zbierali body za pohyb. Paradoxne ju vyhralo dievčatko oslobodené od telesnej výchovy. Má vykrivenú chrbticu, ktorá ju čiastočne obmedzuje v pohybe, ale určité športy môže vykonávať a cvičí veľmi rada.
Preto stále hľadáme rôzne možnosti pohybových aktivít, ktorými v deťoch podnietime záujem o šport aj mimo telesnej. Vysvetľujem im, že nemusí byť každý profesionálny športovec. Stačí, ak im nájdeme aktivitu, ktorá im bude vyhovovať, a tak vytvoríme pohybový návyk, ku ktorému sa budú vracať v akomkoľvek čase.
Deti, ale aj dospeláci potrebujú hry. Hravá forma pohybu by mala byť preto súčasťou aktivít v každom veku.
Veronika: Snažíme sa prispôsobiť prostredie školy tak, aby podnecovalo deti k prirodzenému pohybu. Využívame napríklad interaktívne zóny na chodbách. Vymysleli sme aktívne veľké prestávky, počas ktorých deti po ročníkoch chodia do športovej haly športovať. Má to úspech, deti sa hýbu rady.
Tak mi z toho vychádza, že deťom sa vzťah k pohybu generačne nemení, teda deti sa hýbať stále chcú aj potrebujú, menia sa len možnosti. Lýdia, otvorila si však aj tému rodičov – zrejme nestačí, ak deti budú k pohybu motivovať len učitelia a učiteľky.
Lýdia: Silný vzor v rodine je základ. V pondelok sa zvyknem pýtať žiakov, ako strávili víkend. Možno traja-štyria odpovedajú, že boli s rodičmi napríklad na turistike či na bicykloch. Mám pocit, že kedysi rodiny trávili spolu viac voľného času.
Veronika: Rodičia sú pre deti najzákladnejšia motivácia (nielen) v prípade pohybu, preberajú od nich všetky návyky. Je zjavné, že deti zo športových rodín sú často výkonnejšie. Pár rokov si však všímam, že deti majú problém zvládať náročné situácie. Sú totiž naučené, že rodičia to za ne vyriešia.
Lýdia: Súhlasím, rodičia by nemali robiť všetko za deti. Mali by deti viac skúšať, vystavovať aj náročnejším situáciám či výzvam, ísť im príkladom.
Myslíte si, že dnešné deti zvládajú stresové situácie ťažšie ako predchádzajúce generácie?
Lýdia: Určite zvládajú prekážky ťažšie. No musím uznať, že nám ako deťom nikto nehovoril nič o strese, museli sme to všetko nejako prežiť. Až spätne ako dospelá som si uvedomila, že tie tráviace ťažkosti som mala neraz z trémy. (Smiech)
Dnes sa však často hovorí o tom, aby sme deti nestresovali, dokonca ani množsvom domácich úloh. Spomínam si na jedného prváka, ktorý mohol ísť do školy pre nadané deti, mal obrovské vedomosti. Ale keď som od neho chcela, aby cvičil ručičkami, povedal: „Mne mama nepovedala, že toto bude také ťažké.“ Pýtala som sa ho, čo je na tom také ťažké, a on mi povedal: „Ja som toto nikdy nerobil.“
Pre deti je však dôležité prekonávanie prekážok. V tom je pohyb nesmierne nápomocný.
Veronika: No na druhej strane sú dnešné deti tlačené do výkonu. Rodičia očakávajú vynikajúce školské výsledky, keď dieťa donesie horšiu známku, rodič ide za učiteľom.
Rovnako je to aj v športe. Rodičia deťom hovoria, akí budú skvelí futbalisti, že dajú veľa gólov. Keď sa deťom potom nedarí, sú v strese. Na zápasoch rodičia na deti kričia, vyvíjajú na ne tlak a deti z toho niekedy úplne kolabujú. Akoby sa vytratila radosť z pohybu a hravosť.
Takže na ne vplýva aj tlak rodičov?
Lýdia: Za veľkými očakávaniami aj prísnosťou rodičov je mnoho faktorov, no myslím si, že pri športe (najmä malých detí) robia viac stresu rodičia. Majú vysoké očakávania už na začiatku trénovania.
Manžel je hokejový tréner a všimol si, že teraz rodičia často chodia na tréningy. Stoja za mantinelom a kričia na deti, čo trénera a aj deti rozptyľuje. Kedysi to tak nebývalo.
Deti mi často hovoria, že musia ísť na tréning, a sťažujú sa, že si ani neoddýchli. Rodičia ich tlačia do výkonu a chcú z nich mať vrcholových športovcov.
Veronika: Áno, deti sú často športom preťažované. Rodičia veľa pracujú, na deti nemajú čas, tak ich zapisujú na viacero krúžkov, do toho sa musia ešte učiť, robiť si úlohy.
S preťažovaním detí súvisí aj ďalšia téma – deti nemajú čas na nudu.
Veronika: Presne tak. Deti by sa mali vedieť nudiť. Vtedy si nájdu činnosť alebo pohybovú aktivitu, ktorá ich rozvíja aj baví.
Lýdia: Vo všeobecnosti sa odporúčajú dva krúžky. Rodičia by si mali uvedomiť, že je potrebné tráviť s deťmi čas. Nielen prehodiť pár povinných slov po škole, ale skutočne aktívne s nimi tráviť čas – hrou, športom, výletmi, podnetnou debatou. Tak si budujú nezlomné vzťahy už v ranom detstve.
Loading...
