Majitelia penziónu: „Na úspech stačí zdravý sedliacky rozum, slušnosť a základná úcta k zákazníkom.“

Rodina Hríbikovcov už 30 rokov prevádzkuje Penzión u Hanky v Telgárte. Prečítajte si, ako to robia, že majú takmer stále plno a väčšinu ich hostí dlhodobo tvoria zahraniční turisti.

Manželia Hanka a Ľubomír Hríbikovci popri prevádzkovaní rodinného penziónu s reštauráciou vychovali päť detí. Dcéra Dorota sa po stáži v reštaurácii s dvoma michelinskými hviezdami vrátila domov a posilnila rodinný tím. Rozprávali sme sa s nimi o tom, ako pred 30 rokmi začínali, akými hodnotami sa dodnes riadia v podnikaní a čo stojí za ich úspechom.

V seriáli O2 pre biznis vám Oto Kóňa predstavuje inšpiratívnych a férových podnikateľov z celého Slovenska z rozličných oblastí biznisu. Oto podnikal v gastronómii (Regal Burger, NYC Corner) a momentálne sa venuje podpore a konzultáciám pre malých podnikateľov.

Začnime od úplného začiatku. Ako vlastne vznikol nápad prevádzkovať penzión?

Hanka: Už na vysokej škole sme mali s manželom sen prevádzkovať spoločný podnik.

Vlastnili sme rozostavaný starý dom, ktorý sme si chystali na bývanie. Dom bol veľký, pretože sme mali už štyri deti. Od začiatku sme rátali s tým, že prenajmeme niekoľko izieb na bývanie turistom – to bolo povolené a celkom bežné už pár rokov pred nežnou revolúciou.

Až po prevrate sa nám však naozaj otvorili možnosti podnikať. Hneď, ako to bolo možné, sme si v dome otvorili rodinný penzión s malou reštauráciou a splnili si sen.

Mali ste už predtým skúsenosti s fungovaním takejto prevádzky?

Hanka: Muž (Ľubomír) navštívil na krátky čas Nemecko a Belgicko, kde získal celkom jasnú predstavu, ako má penzión fungovať. Ja som pracovala v hoteli Telgárt, bola som pripravená zo školy aj z praxe. Mala som v mužovi oporu a boli sme presvedčení, že na to máme.

Ako teda vyzeral Penzión u Hanky vo svojej pôvodnej podobe?

Ľubomír: V začiatkoch mal náš penzión štyri izby. Všetky mali spoločnú kúpeľňu a WC, čo bolo v tom čase bežným štandardom. Zariadili sme kuchyňu a maličkú reštauráciu so 16 miestami. Rýchlo sa ukázala ako veľmi užitočná, pretože široko-ďaleko nebolo nič podobné v ponuke. Reštaurácia nám v mnohom uľahčila podnikanie, lebo cez dobré jedlo sme získavali aj hostí do izieb.

Keďže sme otvorili hneď po revolúcii, už medzi prvými hosťami sme mali ľudí zo západnej Európy. Boli zvedaví a hladní po spoznávaní našej krajiny. Zrazu mohli na Slovensko cestovať a vidieť, čo sa za železnou oponou po celý čas skrývalo.

V tých časoch boli informácie cennejšie ako dobré jedlo a spanie. Hotely na to neboli pripravené, v podnikoch sa neposkytovali informácie o spoločnosti. Keďže som ovládal jazyky, vedeli sme týchto ľudí nielen pohostiť, ale im aj vyhovieť po tejto stránke. Vďaka našej komunikatívnosti sa často stalo, že sa hostia zastavili na obed a zostali 10 dní.

Základom však je, samozrejme, dobré jedlo a spanie. Od začiatku sme varili z lokálnych surovín a snažili sme sa hosťom dať na tanier to, čo sme jedli aj my sami. Už prví zahraniční hostia nám povedali, že by bolo dobré, aby každá izba mala vlastnú kúpeľňu a záchod. Dali sme na ich radu a postupne sme všetky izby zrekonštruovali.

S mnohými z našich prvých hostí sme sa časom zblížili do takej miery, že nás navštevujú pravidelne dodnes.

Ako vnímate tieto hlboké vzťahy so svojimi hosťami? Čo ich vedie k tomu, aby sa vracali a trávili svoju dovolenku rok čo rok v malej slovenskej dedinke?

Hanka: Myslím si, že veľkú rolu hrá náš prístup. Hostia vedia, že im zabezpečíme čokoľvek, čo budú potrebovať. Naše služby sa nemenia – stále dávame ľuďom iba to najlepšie a robíme to zo srdca – to je naša pridaná hodnota. Nevieme inak. Sme tak vychovaní a zvyknutí z domu. Vždy sa snažíme dať maximum – či už do varenia, upratovania, alebo vzťahov. Snažíme sa hosťom spríjemniť pobyt, ako sa len dá, a občas ich prekvapiť malou oslavou alebo živou hudbou.

„Naše služby sa nemenia – stále dávame ľuďom iba to najlepšie a robíme to zo srdca – to je naša pridaná hodnota. Nevieme inak. Sme tak vychovaní a zvyknutí z domu.“

Ľubomír: Nedá sa povedať, že sme jediným faktorom, pre ktorý k nám ľudia prichádzajú. V okolí Telgártu je nádherná príroda, ležíme na rozhraní troch národných parkov. Navyše je na dosah dobre fungujúce lyžiarske stredisko.

Dodnes k nám hostia prichádzajú z celého sveta, najmä zo západnej Európy, ale aj Američania, Austrálčania, Izraelčania… A postupne pribúdajú aj domáci. Kým na začiatku sme mali len 10 % slovenských hostí, dnes už ich je tretina.

Dostal som na váš penzión množstvo odporúčaní od ľudí z rôznych oblastí. Z čoho pramení váš úspech?

Ľubomír: Mnohí sa nás pýtajú na úspech. Prídu a pýtajú sa: „Ľubo, povedz našej výprave, ako si ty mohol dosiahnuť taký veľký úspech?“ Ak sa to niekomu javí ako úspech, je to fajn, no pre mňa je to len výsledok obyčajnej každodennej práce. Keď robíte svoju prácu normálne, stačí vám na úspech zdravý sedliacky rozum, slušnosť a základná úcta k zákazníkom.

6 podnikateľských tipov od majiteľov Penziónu u Hanky na úspech v hotelierskom biznise. Chcem vedieť viac

Zakladáte si na tom, že ste rodinný penzión. Pracujú v ňom všetci členovia rodiny? Ako máte podelené úlohy a kto za čo zodpovedá?

Ľubomír: Ako rodina máme 40 hektárov pôdy. Z toho vychádzame. O pôdu a zvieratá, ktoré na nej žijú – kravy, ovce, kozy, prasiatka, sliepky, mačka Valéria a na ozdobu zajačiky -, sa treba postarať. To robia naši dvaja synovia.

Priamo v penzióne pracujeme traja – ja, manželka a naša dcéra Dorotka. Máme dve zamestnankyne – chyžnú a kuchárku. Navzájom sa dopĺňame a každý robí, čo treba.

Dorotka pracuje na rezerváciách, na marketingu, spolu s Hankou rozhoduje o jedálnom lístku a pripravuje dezerty. Hanku nájdete všade, kde práve treba niečo urobiť. Mojou doménou sú technické veci a zastúpim aj funkciu údržbára. Popri tom sa starám aj o financie.

Penzión vediete so svojou dcérou – je to dvojgeneračný biznis. V čom sa dopĺňate a v čom je niekedy produktívny konflikt?

Ľubomír: Na prevádzke penziónu sa vždy zúčastňovala celá naša rodina. Dcéra Dorotka sa naplno pridala k biznisu pred dvoma rokmi. Hodnotím to ako veľmi pozitívnu vec. Bez ohľadu na skúsenosti mladí prinášajú nové myslenie. Odporúčal by som každému, kto má možnosť prijať do svojho biznisu mladých ľudí, nech sa tomu nikdy nebráni.

Hanka: Je veľmi pohodlné chodiť v starých koľajach a my sme si tiež zvykli. Mne nikto nikdy neprotirečil. Zrazu nám dcéra začala diktovať. Na začiatku som sa aj bránila, ale potom som prišla na to, že treba prizvať mladých ľudí ku kormidlu.

„Bez ohľadu na skúsenosti mladí prinášajú nové myslenie. Odporúčal by som každému, kto má možnosť prijať do svojho biznisu mladých ľudí, nech sa tomu nikdy nebráni.“

Dorota: Ja som predtým pracovala v reštaurácii s dvoma michelinskými hviezdami. Mala som naivnú predstavu, že keď prídem domov, úplne zmením koncept nášho penziónu. To sa, samozrejme, nepodarilo, pretože na zmenu som nebola pripravená ani ja, ani naši stáli hostia a rodičia už vôbec nie.

Uvedomila som si, že to, čo robili rodičia doteraz – ponúkali dobré potraviny z dobrých surovín a dobré ubytovanie -, robili skvele. Potrebujeme iba maličké zmeny, ktoré sa nám darí postupne robiť.

Popri iných veciach je váš penzión známy tým, že v kuchyni sa spoliehate na lokálne sezónne suroviny. Kedy ste s tým začali a prečo?

Hanka: Každý deň pečieme vlastný chlieb. Kupujeme pšenicu aj raž a na mieste si ich melieme a miešame. Prácu za chlebíkom neocení každý hosť, ale my vieme, že sme ponúkli to najlepšie.

Odkedy sme otvorili penzión, varíme v lete domáce džemy. Kupujeme len kvalitné zrelé ovocie. Keď sme začínali, dostali sme od obchodnej inšpekcie 10 000 korún pokutu za to, že sme hosťom servírovali džem, ktorý nebol priemyselne zabalený. Našťastie sa podmienky postupne menia.

Mnoho našich surovín má pôvod v Telgárte. Máme vlastnú záhradu a pozemok, na ktorom chováme zvieratá. Huby, čučoriedky a bylinky pochádzajú z lesa, ktorý obklopuje penzión.

Ovplyvňuje to nejakým spôsobom aj skladbu vášho jedálneho lístka?

Dorota: Preferujeme vegetariánsku a sezónnu stravu, snažíme sa preto dávať takéto jedlá do popredia.

Kedysi sme mali sme klasický „slovenský“ jedálny lístok, v ktorom bolo množstvo jedál na objednávku. Nedávno sme zmenili koncept a na jedálnom lístku nájdu hostia každý večer len tri jedlá.

Sústreďujeme sa na to, aby každý, kto k nám príde, dostal plnohodnotnú porciu. Možno nie takú, akú očakával, ale s akou bude spokojný, aj keď o tom ešte nevie dopredu.

„Nám sa nedá napísať na dvere, že teraz neprijímame hostí. Keď chcete byť v tomto biznise, musíte sa tomu odovzdať naplno, 365 dní v roku. Inak to nejde.“

Spočiatku sme mali obavy z reakcie našich dlhoročných hostí. Vždy boli zvyknutí vybrať si, na čo práve mali chuť. My sme im odrazu začali hovoriť, že dnes máme len toto – zajtra možno bude to, čo ste chceli, nechajte sa prekvapiť. V konečnom dôsledku boli všetci spokojní a možno sa im u nás začalo ešte viac páčiť.

To je povzbudením aj pre ostatných podnikateľov, že sa netreba báť zmien. V roku 2020 oslávite 30 rokov fungovania. Určite ste si prešli aj ťažkými obdobiami. Ktoré bolo najhoršie?

Hanka: V roku 1997 k nám prestali chodiť cudzinci. Turistický ruch sa utlmil, ocitli sme sa v medzinárodnej izolácii. Na Slovensku prekvitala mafia a politici robili veľmi zlé rozhodnutia. Tým, že sme vedeli robiť aj niečo iné, toto obdobie sme prežili. Našťastie, všetko sa časom obrátilo na dobre.

Chcete si podávanie daňového priznania maximálne zjednodušiť a ešte aj ušetriť na daniach? Ako využiť všetky možnosti sa dočítate v našom daňovom sprievodcovi. Chcem vedieť viac

Chcete si podávanie daňového priznania maximálne zjednodušiť a ešte aj ušetriť na daniach? Ako využiť všetky možnosti sa dočítate v našom daňovom sprievodcovi. Chcem vedieť viac

Hoteliersky biznis je sezónny. sú vaše hlavné sezóny, kedy chodí najviac hostí a kedy cítite, že je to najlepšie?

Hanka: My máme hostí prakticky počas celého roka. Silné sú Vianoce, potom je trošku pauza a od konca januára bývame plní až do polovice marca. Potom je Veľká noc a májové sviatky, to máme vždy vypredané. No a od mája sa nezastavíme až do prvého novembra.

Musí to byť celkom náročné, keď najviac pracujete v čase, keď ostatní ľudia oddychujú. Dokážete si oddýchnuť popri tom, ako sa staráte o relax ostatných?

Ľubomír: Nie je to ľahké. Minulý rok sme od 15. mája do 10. septembra nemali jediný voľný deň. Nám sa nedá napísať na dvere, že teraz neprijímame hostí. Keď chcete byť v tomto biznise, musíte sa tomu odovzdať naplno, 365 dní v roku. Inak to nejde.

Hanka: Oddych je vec pohľadu. Ak si človek dokáže oddýchnuť vo svojej mysli, vtedy, keď si ostatní myslia, že ani neoddychuje, vie to veľmi pomôcť. Keď sa pozriem z okna, každý deň je inak nádherný. Ak sa človek dokáže zo svojho podniku pozrieť takto von a uvedomiť si, aký je okolo neho pokoj, oddýchne si, aj keď je penzión práve plný hostí.

Ľubomír: Pre mňa je práca formou oddychu. Nedokážem ísť na dovolenku a len tak tam nič nerobiť. Ak by práca v penzióne nebola pre nás zároveň aj oddychom, nedokázali by sme ju robiť.


Hríbikovci potrebujú byť neustále v kontakte a online. Nielen v rámci širokej rodiny, ale aj pri komunikácii s hosťami. Spotrebujú tak veľké množstvo dát na aplikácie, ktoré im to umožňujú. Podobne ako oni, aj vy môžete využívať služby O2 pre podnikateľov. Zlatý O2 SMART paušál vám ponúka okrem neobmedzených volaní, SMS a MMS aj množstvo dát a predplatné aplikácií, ktoré si môžete variabilne vybrať tak, aby maximálne uľahčili váš biznis.

Penzión u Hanky

Obľúbený telgártsky penzión založili Hanka a Ľubomír Hríbikovci pred 30 rokmi. V kuchyni sa od začiatku spoliehajú na domáce suroviny, z hľadiska služieb na ľudský prístup a snahu dať hosťom pocit domova. Napriek ťažšiemu obdobiu koncom 90. rokov sa im podarilo prežiť a udržať si hostí z celého sveta, ktorí dodnes tvoria väčšinu ich klientely. Pred 2 rokmi doplnila rodinný tím dcéra Dorota, ktorá tu využíva svoje skúsenosti získané v reštaurácii ocenenej dvoma michelinskými hviezdami.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Psychológ Marek Madro: Najväčším problémom mladých ľudí je samota

Deti a mladí ľudia sú tlačení do výkonov doma, v škole aj vo vzťahoch. Keď zlyhajú, nemajú pri sebe nikoho, s kým by sa mohli porozprávať. Prečítajte si, ako môžu vyhľadať pomoc a čo pre nich môžeme urobiť, aby so svojimi problémami nezostali sami.

Psychológ Marek Madro v roku 2012 založil internetovú poradňu IPčko. Dodnes ju vedie a spolu s tímom 40 psychológov v nej pomáha deťom a mladým ľuďom, ktorí sa na nich obracajú v zložitých životných situáciách. 

V rozhovore s Marekom Madrom sa dozviete:

  • čo robiť, aby sa deti a mladí ľudia neutápali v samote,
  • prečo vyhľadávajú pomoc až v hraničných situáciách,
  • ako by rodičia mali budovať vzťah s deťmi v rôznych fázach ich života,
  • prečo by sa rodičia nikdy nemali tváriť, že na problémy zabudli.

Deti a mladí ľudia sa na vás obracajú s najrôznejšími problémami. Čo ich momentálne najviac trápi?

Od založenia linky v roku 2012 si robíme štatistiky, čo je primárnou témou rozhovoru. Odkedy linku prevádzkujeme, na prvom mieste je samota.

Sexuálne násilie na deťoch v online priestore by nemalo byť tabu. Osvetový web StalosaTO.sk, ktorý podporila Férová nadácia O2, prináša užitočné rady pre obete, ich rodičov aj učiteľov. Chcem vedieť viac

Mladí ľudia sa cítia sami, postupom času sa mení iba obsah témy. Keď dnes hovoria o samote, hovoria o tom, že sú aj vďaka sociálnym sieťam a technológiám obklopení obrovským množstvom ľudí, ale všade musia podávať výkon. V škole musia dosahovať dobré známky, v rodine musia plniť očakávania rodičov.

Špecifické je, že dnes musia dosahovať výkon aj medzi kamarátmi. To je niečo nové, čo tu predtým nebolo. Pre mladých ľudí napríklad nie je vhodné byť v kontakte s niekým, kto má problém a ťahá ich dole.

Preto keď mladí ľudia zlyhávajú, cítia sa sami. Majú pocit, že tu nie je nikto, s kým by mohli hovoriť na rovinu.

Samotu spájajú aj s inou témou – boja sa sklamať ľudí. Pred pár rokmi sme ešte sledovali, že sa báli osloviť rodičov, lebo mali strach z trestu. Dnes majú strach sklamať rodiča. V tomto znova vnímame obrovský tlak na výkon.

Čo okrem samoty trápi mladých ľudí?

Mladí ľudia nás kontaktujú v situáciách, keď už sú na hrane a nevedia ako ďalej. V takých chvíľach sa na nás obracajú s témou samovraždy a myšlienok na samovraždu.

Na online linku sa obrátia aj v situáciách, keď už nevyužijú iné spôsoby a toto je pre nich posledná záchrana. Nie je to typické len pre IPčko. Aj vo svete ľudia na online linkách riešia tie najzávažnejšie témy a najakútnejšie prejavy správania. Majú pocit, že si zachovávajú anonymitu a nič im nehrozí. Dúfajú, že ich nenájdeme a nezastavíme.

V takých situáciách mladí ľudia už totiž nemajú očakávania, že im niekto pomôže. Kontaktujú nás preto, aby neboli v posledných chvíľach sami. Chcú zažiť, že je tam niekto s nimi, že ich vníma, počúva.

Za minulý rok sme mali 25 000 kontaktov, z toho 3 000 súviselo s myšlienkami na samovraždu. Z nich 550 boli situácie, keď mladí ľudia stáli niekde na koľajniciach, v okne, na moste a plánovali umrieť.

Napriek tomu, že máme s touto témou veľa skúseností, robíme pohotovostné výjazdy a trénujeme policajných vyjednávačov, dvom ľuďom sa nám, žiaľ, už nepodarilo pomôcť.

Ako je možné, že to zájde až tak ďaleko? Prečo nevyhľadajú pomoc skôr, než sa dostanú do hraničnej situácie?

Práve preto, že majú pocit, že neexistuje nikto, u koho by tú pomoc mohli nájsť. My sa snažíme skrížiť im v takýchto chvíľach cestu. Vieme, že keď majú nejaký problém, googlia. Slovné spojenie „chcem sa zabiť“ zadáva na Slovensku do Googlu mesačne 1 600 mladých ľudí vo veku do 18 rokov.

„Špecifické je, že dnes musia deti dosahovať výkon aj medzi kamarátmi. To je niečo nové, čo tu predtým nebolo. Pre mladých ľudí napríklad nie je vhodné byť v kontakte s niekým, kto má problém a ťahá ich dole.“

Preto sme vytvorili portál chcemsazabit.sk a vyvíjame aj množstvo ďalších aktivít. Mladí ľudia sa takto doklikajú k IPčku a obrátia sa na nás.

Kontaktujú vás mladí ľudia aj pri problémoch a situáciách, ktoré nie sú až také vážne ako samovražda?

Treťou najčastejšou témou sú partnerské vzťahy. To je veľmi príjemná téma s krásnymi rozhovormi.

Ďalšou sú problémy doma. Opäť je to vážnejšia téma, pretože sa tu nachádza aj domáce násilie a sexuálne zneužívanie.

Deti a mladí ľudia sa na vás obracajú v ťažkých momentoch, keď je určite náročné získať si ich dôveru. Ako si ju budujete?

Naši psychológovia majú na stránke zverejnené mená a fotky. Zdá sa to triviálne, ale je to veľmi dôležité. Ľudia nekontaktujú anonymnú službu, ale kontaktujú napríklad Veroniku.

Keď jej porozprávajú svoj príbeh a ona im dá pocítiť, že je tam s nimi, že ich vníma a počúva, dostane možnosť hovoriť s nimi viackrát. Veronika je tá, ktorá pozná ich príbeh a prichádzajú za ňou opakovane.

Pri jednej ťažkosti nás mladí ľudia kontaktujú v priemere sedemkrát, a teda ich sprevádzame situáciou. Nemusíme hovoriť žiadne zázračné vety. Najmä sa sústredíme na zážitok z toho, že sme tu teraz spolu. Veľa pracujeme s nádejou.

Ako vyzerá komunikácia s človekom, ktorý sa na vás obráti?

Na vedenie rozhovoru využívame psychologický model krátkodobej terapie, orientovanej na riešenie. Znamená to, že už po prvom raze, máte predstavu, aký prvý krok máte urobiť, aby sa vaša situácia trochu zmenila.

Keď prídete na druhý kontakt, dostanete tip na ďalší krok a tak ďalej. Ak sa cítite bezmocní, vrátime vám prostredníctvom rozhovoru moc niečo v živote zmeniť.

V rámci našej každodennej reality učíme deti, ako majú hovoriť s dospelými. Keď majú problém, často netušia, ako majú prísť za mamou, kedy ju majú osloviť. Cez chat to vieme nasimulovať.

Mohli by ste nám povedať konkrétny príklad?

Príkladom komplikovanej situácie je, keď dieťa rieši na internete sex a stane sa pritom obeťou nátlaku alebo vydierania. Nevie si s tým dať rady.

Predstavte si, že máte 12 rokov. Hanbíte sa, že vôbec s niekým hovoríte o sexe a posielate mu nejaké fotky. My ako odborníci tomu dieťaťu povieme: „Choď za mamou a povedz jej to.“

S podporou Férovej nadácie O2 sme vytvorili projekt StalosaTO.sk, ktorý otvára práve tému sexuálneho zneužívania a radí deťom a mladým ľuďom, ako osloviť rodiča.

„Za minulý rok sme mali 25 000 kontaktov, z toho 3 000 súviselo s myšlienkami na samovraždu. Z nich 550 boli situácie, keď mladí ľudia stáli niekde na koľajniciach, v okne, na moste a plánovali umrieť.“

Deťom dáva do rúk nástroje, ako sa s takouto situáciou popasovať. To najdôležitejšie, čo dieťa musí v tej chvíli urobiť, je osloviť dospelého, ktorý ho situáciou prevedie.

Ako by sa teda deti a mladí ľudia mali zdôveriť rodičom?

V prvom rade je potrebné nájsť vhodný moment. V našich rodinách nie je úplne bežné, že sedíme s deťmi a rozprávame sa s nimi o tom, ako sa majú a čo prežívajú. Preto treba v životnom rytme rodičov nájsť príležitosť na rozhovor.

Ak už nastane vhodný moment, prvá veta by nemala byť: „Mami, stalo sa mi niečo hrozné.“ alebo „Niečo som urobila.“ Rodič má od dieťaťa očakávania a nie je vhodné ísť proti nim, lebo to môže spustiť negatívnu reakciu. Oveľa lepšie je povedať: „Mami, strašne sa bojím, neviem, čo mám urobiť, som úplne zúfalá.“ Vtedy rodič začne vnímať. Je to drobnosť, ale funguje to.

Prečítajte si: Ako ochrániť deti pred sexuálnymi predátormi? Základom je komunikácia

Druhá veta by mala definovať potreby dieťaťa. Napríklad: „Potrebujem, aby si ma pochopila, aby si mi pomohla. Potrebujem, aby si ma chvíľku počúvala, lebo sa naozaj bojím a viem, že bez tohto sa nedokážem posunúť ďalej. Prosím ťa, pomôž mi.“ Ak ide o vážnu vec, už pri tejto druhej vete vyhŕknu obom slzy a všetko ide jednoduchšie.

Až treťou vetou v poradí by malo byť zadefinovanie problému. V jednej vete povieme, čo sa stalo.

Zdá sa, akoby sme presúvali zodpovednosť za riešenie problémov na deti. Zodpovednosť za otváranie ťažkých tém by však mala byť na pleciach rodičov. Ako si môžeme doma vytvoriť podmienky, aby nemuselo dochádzať k situáciám, že sa dieťa nemá komu zdôveriť? 

Najväčšia prevencia pred všetkými zlyhaniami detí sú dobre fungujúce vzťahy v rodine.

Mám tri zjednodušené rady pre rodičov, aby doma vznikla platforma na rozhovor. Hovoria o tom, ako sa správať k deťom v rôznom období života – v období do 10 rokov, do 15 rokov a nad 15 rokov.

Čo je podľa vás najdôležitejšie v správaní sa k deťom do 10. roku ich života?

Vo veku do 10 rokov je dôležité, aby sa rodičia starali najmä o bezpečie detí. To by malo byť aj témou rozhovorov. Deti by mali vedieť, že v živote ich čakajú rôzne situácie, ale rodičia predstavujú bezpečie, za ktorým môžu kedykoľvek prísť.

Treba im prízvukovať, že u nich vždy nájdu pomoc a podporu, nech sa deje čokoľvek. Súčasťou bezpečia nie sú len slová, ale aj neverbálne správanie ako objatie, ochrana a celkové žitie rodiny.

To treba hovoriť deťom približne do 10 rokov života, teda predtým, ako príde puberta. Zaistiť pre dieťa bezpečie nie je samozrejmá vec, ktorá rodičom len tak padne do rúk, je to drina.

Na čo by mali rodičia myslieť, keď ich dieťa príde do puberty?

Vo veku od 10 do 15 rokov má byť rodič pre dieťa fanúšikom. Pre rodičov je veľmi ťažké predstaviť si, čo to vlastne znamená. Mali by sa zaujímať o životný štýl dieťaťa, o jeho kamarátov, ale nie preto, aby ho kontrolovali, ale aby ho podporili a stali sa súčasťou jeho sveta.

Ak vám prekáža, že dieťa je stále za počítačom, choďte si sadnúť k nemu. Ak vám vadí, že si robí selfie, choďte si ho urobiť s ním, aby ste pochopili, o čom to je. Podporujte ho v tom, čo ho zaujíma, baví.

„V rámci našej každodennej reality učíme deti, ako majú hovoriť s dospelými. Keď majú problém, často netušia, ako majú prísť za mamou, kedy ju majú osloviť. Cez chat to vieme nasimulovať.“

Určite tým nemyslím, aby ste s deťmi chodili na párty a komentovali ich TikTok videá. Dôležité však je, aby ste boli súčasťou ich sveta a povzbudzovali ich v tom, že to, čo robia, dáva zmysel, je to super a vy ste pri tom a tešíte sa z toho.

Niekedy vám správanie dieťaťa bude proti srsti. Bude sa búriť a tvrdiť vám, že ste trápni. Vytrvajte. Byť fanúšikom nie je vždy jednoduché, je to pre rodiča práca. Je dôležité, aby dieťa vedelo, že dokážete prekonať odpor, aby ste mohli byť s ním, a že tu budete preňho, nech sa deje čokoľvek. V podstate je to pokračovanie bezpečia, ale v inej forme.

Ako by sa mal rodič správať k dieťaťu staršiemu ako 15 rokov, keď už je vo veľkej miere samostatné? 

Dieťa, ktoré má 15 až 20 rokov, sa vracia späť k rodičom. Pre malé deti vo veku do 10 rokov je rodič životnou istotou a vzorom. V škole túto rolu neskôr preberá učiteľ alebo tréner. Vo veku od 10 do 12 rokov začína byť dôležitá partia a snaha zapadnúť. Deti sa snažia úplne sa oddeliť od rodiny – toto obdobie býva pre rodičov najťažšie.

Mladí ľudia vo veku od 15 do 20 rokov prehodnocujú hodnoty a postupne sa vracajú späť k rodine. Paradoxne sa začínajú starať o to, aby rodina fungovala. Dbajú na dodržiavanie rodinných rituálov, na ktoré medzičasom rodina zabudla.

Preto by v tomto období mal byť rodič partnerom. Pre mladého človeka už nie sú rodičia tí, vďaka ktorým spoznáva svet. Spoznávanie sveta im sprostredkúva ich partner, často už aj stabilný, alebo priateľstvo na celý život.

Téme sexuálneho zneužívania, násilia a vydierania detí a mladých ľudí na internete sa venuje osvetový web StalosaTO.sk. Jeho vznik podporila Férová nadácia O2. Zistite viac

Rodič tu však má opäť kopu práce. Mal by byť tým, kto tu stále je a dáva to najavo. Mal by ukazovať, na čom stojí rodina a aké sú jej hodnoty. Dieťa túto interakciu vyvoláva a rodič by mal byť schopný hrať túto rolu spolu s dieťaťom.

Rodič môže počas výchovy zlyhať a spraviť množstvo chýb. Ako sa s chybami vysporiadať a ako zamedziť, aby mali na dieťa markantný vplyv?

Samozrejme, že v napĺňaní potrieb detí nemusíme dosiahnuť dokonalosť. Rodič môže robiť chyby, je to normálna vec. Normálna vec je aj nezostať vo svojej chybe a ísť ďalej, pretože vždy existujú riešenia.

Nie je správne, ak sa tvárime, že sme na problémy zabudli – urobíme za nimi hrubú čiaru a žijeme ďalej, akoby sa nič nestalo. Tiež nie je ideálne, ak, naopak, zostaneme uväznení v probléme a ten sa stane dominantnou témou na celý život vrátane výčitiek a depresie, ktorú to prináša.

Rodina s chybami, zlyhaniami a problémami potrebuje pracovať. Potrebuje ich otvárať a rozprávať sa o nich. Potrebuje si to aj „odbolieť“, aj sa posúvať ďalej, uvažovať nad tým, čo teraz budeme robiť. Je normálne ísť ďalej.

Mladí ľudia prechádzajú náročným vývinovým obdobím. Prežívajú silné emócie a ešte nemajú skúsenosti, ktoré by im ukázali cestu. Nevedia ako ďalej pri problémoch, ktoré sú z pohľadu dospelých triviálne. O to viac je potrebné, aby z rodiny poznali, že je normálne popasovať sa s problémami. Je normálne žiť život s úspechmi aj s neúspechmi, s tým, že sa darí aj nedarí.

Doba je tak provýkonne orientovaná, že ľudia majú pocit, že musia ísť stále dopredu. Je dôležité vedieť, že aj ísť dozadu alebo stáť je v poriadku.

Tím internetovej poradne IPčko stojí za viacerými projektmi, ktoré pomáhajú deťom a mladým ľuďom. Na webe StalosaTO.sk otvára u nás tabuizovanú tému sexuálneho zneužívania v online prostredí a upozorňuje na to, že otázkam sexuality treba venovať pozornosť. Vznik projektu podporila Férová nadácia O2, ktorá prostredníctvom svojich aktivít pomáha mladým ľuďom a chce zlepšiť prostredie, v ktorom žijeme.

Marek Madro

Psychológ, ktorý v roku 2012 založil a dodnes vedie internetovú poradňu pre mladých IPčko. V poradni pracuje 40 psychológov, ktorí ročne riešia 25 000 kontaktov, pričom pracujú bez nároku na odmenu. Stojí za viacerými projektmi, ktoré sa snažia pomôcť deťom a mladým ľuďom v zložitých životných situáciách. Téme sexuálneho zneužívania, násilia a vydierania detí na internete sa venuje portál StalosaTO.sk. Jeho vznik podporila Férová nadácia O2. 


Tieto dva smartfóny stoja menej ako stovku a majú čím prekvapiť

Čítaj viac

Ako udržiavať bezpečnosť a hygienu smartfónu? Vyberte si z tohto príslušenstva

Čítaj viac

Férová nadácia O2 podporila online vzdelávanie žiakov a učiteľov sumou 60 000 €

Čítaj viac